Začiatky bývajú ťažké: nový štát dostal od samého počiatku do vienka množstvo konfliktov a pnutí: medzi národniarmi a „čechoslovakistami“, medzi národniarmi a maďarskými iredentistami, medzi „ľudákmi“, „komunistami“ a „demokratmi“, neskôr medzi mečiarovcami a dzurindovcami…

Dokonca už len samotný fakt, či Slováci svoj štát vlastne chcú, a či jeho založením niečo získali, spochybňovala vtedy a spochybňuje aj dnes významná časť populácie. Podľa prieskumu agentúry AKO dnes rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky považuje za prínos 45,8 percenta respondentov, z toho 18,7 percenta ho považuje za prínos s určitosťou. Takmer rovnaký podiel, 44,6 percenta respondentov podľa prieskumu agentúry AKO rozdelenie za prínos nepovažuje, z toho 19,8 percenta si to myslí s určitosťou. V tomto prípade je však ťažké si odpustiť poznámku, že aj agentúra AKO a jej šéf Václav Hřích by sa eventuálne tiež mohli v nejakom tom zlomku percenta pomýliť.

Občania sa nevedia zhodnúť ani len v tom, či vlastne 1. 1. 1993 vznikla Slovenská republika prvýkrát, alebo blahosklonne vezmú na milosť aj objektívny a neodškriepiteľný fakt, že od 14. marca 1939 do 8. mája 1945 existovala na našom území republika s prezidentom, parlamentom, vládou, zahraničnou politikou. Niektorí tvrdia, že ten štát nemôžeme uznávať ako skutočný, lebo bol satelitom vtedajšej prevládajúcej veľmoci, ešte k tomu zločineckej. Nuž, tu sa potom vynára otázka, či teda máme vôbec uznávať náš terajší štát a iné európske štáty a štátiky, ktoré tak isto ako Slovenská republika 1939 – 1945 deklarujú nezávislosť, avšak sú tak isto iba vazalskými satelitmi prevládajúcej zločineckej veľmoci – ríše neokoloniálneho Západu.

Podstata? Princíp demokracie: ľud si má vládnuť vo svojej krajine sám

Treba zdôrazniť: vznik samostatnej Slovenskej republiky ako národného štátu Slovákov, ako najvyšší akt národného sebaurčenia, ako akt demokracie (demokracia je vláda ľudí vo vlastnej krajine) bol – napriek všetkému – jednoznačne správnym krokom. To by platilo dokonca aj bez ohľadu na to, koľko príkorí a nepríjemnosti by v dôsledku toho kroku nepriatelia slovenskej štátnosti Slovenskej republike pripravili.

A aj napriek tomu, že tak ako všetko, aj samostatná existencia Slovenska objektívne mala a má aj svoje negatíva. Päťmiliónový trh je v niektorých ohľadoch príliš malý, a tak ho mnohé firmy aj naďalej pokrývajú z Prahy. Slovenská elita bola a žiaľ, stále je, nepočetná a často provinčná, korene našej štátnosti sú veľmi plytké. Naša zahraničná loby a zahraničná politika je veľmi slabučká a často amatérska, oveľa biednejšia než akú majú susedia. Maďarská otázka sa v samostatnom štáte stala oveľa citlivejšou. Excentrické umiestnenie hlavného mesta vytvára pnutie, Bratislava niekedy akoby ani nepatrila na Slovensko. Občianska súdržnosť je extrémne nízka, spoločenský a politický vplyv ľudí, ktorí vlastnú krajinu nenávidia, je príliš veľký a ovplyvňuje vnútornú aj vonkajšiu politiku…

Napriek týmto a ešte mnohým iným veciam, nič z toho nie je a nemôže byť dôvodom a argumentom proti slovenskej zvrchovanosti a štátnosti. Uplynulých tridsať rokov ukázalo, že Slovensku samostatnosť svedčí. Žiadne z katastrofických scenárov, o ktorých neprajníci a pochybovači kuvikali, sa nenaplnili. Desaťročia pribúdajú a to, čo bolo pre mnohé generácie iba nesplniteľným snom, je pre mladých ľudí už absolútnou samozrejmosťou.

Čo by bolo, keby…?

Keď hodnotíme pozitíva a negatíva mladého štátu, vždy musíme porovnávať s tým, čo by sme namiesto toho mali, keby sme ostali (nepochybne tou chudobnejšou) súčasťou ČSFR. Ekonomicky by to zrejme bolo vo výsledku viacmenej porovnateľné, ale tie ostatné veci… Dnes si už iba pamätníci spomínajú aké to bolo, keď Praha s cudzinou robila obchody v štýle „vy nám Čechom dáte košeľu a Slováci vám za to dajú svoj kabát“.

Takto sa pražská vrchnosť stavala k prípadu oravských obcí a Tešínska, k prípadu Gabčíkovo-Nagymaros, k možnosti konania zimnej olympiády v Tatrách – menujúc len tak spakruky niektoré z mnohých prípadov. Macošsky sa Praha stavala aj k budovaniu infraštruktúry na Slovensku, ako napríklad k výstavbe bratislavského metra, či k výstavbe slovenských diaľnic. Zahraničná politika celkovo bola prakticky českou záležitosťou: počet Slovákov v diplomacii a zahraničnom obchode bol akurát taký, aby to príliš nebilo do očí – a v mnohých prípadoch to do očí bilo. Takisto počet expertov vyslaných na prácu do zahraničia, počet absolventov zahraničných stáží… Slovensko bolo vo federácii celý čas popoluškou a skutočne niet najmenšieho dôvodu domnievať sa, že by tomu bolo podstatne inak aj po ďalších tridsiatich rokoch pragocentrickej federácie, hoci možno by sa nám nejaké čiastkové vylepšenia podarilo vydobyť.

Nemecký fyzik Max Planck kedysi povedal: „Pravda nezvíťazí tým, že by presvedčila svojich oponentov a nechala ich vidieť svetlo, ale skôr preto, že jej oponenti nakoniec zomrú a vyrastie nová generácia, ktorá ju pozná.“ Nová generácia slovenskej mládeže je v mnohých ohľadoch naformátovaná a popletená mainstreamovou proamerickou a probruselskou propagandou, ale ani pre dokonalý propagandistický mlynček dnešnej globalistickej kabaly nebude ľahké presviedčať týchto mladých, aby sa vzdali vlastného štátu, aby požadovali zrušenie Slovenskej republiky a jej pričlenenie k nejakému inému štátu.

Čo sa nedá urobiť otvorene, to sa dá dosiahnuť zradou, úskokom, podvodom

Za 30 rokov sa slovenská štátnosť zakorenila, už nie je také jednoduché ju len tak vytrhnúť. Väčšina občanov si už ani nepamätá život v ČSFR, na to sa narodili príliš neskoro…

Neznamená to však, že národnému štátu Slovákov už nič nehrozí. Naopak, stále existuje nebezpečenstvo, že slovenskú štátnosť zdevastujú alebo v úžerníckej pasci cudzích neokolonialistov umoria zapredanci, agenti cudziny, o ktorých naozaj nemáme núdzu, a ktorí sa na Slovensku z času na čas dostanú k moci. Vidíme čo dokázala aktuálne vládnuca junta urobiť za necelé tri roky s verejnými financiami – Slovensko je na štvrťceste ku katastrofickému dlhovému otroctvu – spôsobov ako urobiť zo štátu úplný banánistan je viacero.

Práve v týchto dňoch, asi ako dar k 30. výročiu, ministerstvo školstva a tých ostatných vecí (kaderníctva, obuvníctva a tak podobne) zrušilo ďalšiu slovenskú školu, tentoraz v obci Šrobárová na južnom Slovensku. Škola vznikla v roku 1928 za peniaze Slovenskej ligy v Amerike, teraz ju idú zrušiť Slováci z ministerstva zriadeného Slovenskou republikou

Viac vo videu:

Mať svoj štát nie je povinnosť, ale výsada, ktorú si mnohé národy museli vydobyť za cenu krvavých obetí – a niektorým iným ani krviprelievanie nepomohlo, aby svoj sen o vlastnom štáte naplnili. Ani nás Slovákov nikto nenúti, aby sme si svoj štát zveľaďovali a chránili – naopak, mnohých by sme potešili, ak by sme sa ho vzdali, zabudli na svoje korene, svoju reč, svoju identitu a začali sa učiť ako byť správnymi Maďarmi, Rakúšanmi, Poliakmi, Ukrajincami, Angličanmi, Multikulťanmi… Naozaj to je to, čo chceme?

Keď nás takých bude nadpolovičná väčšina, tak sa nám tá túžba ľahko môže splniť. Nie je však vôbec isté, či by sa v takom prípade našim potomkom, ak tu nejakí ešte zostanú, podarí dostať ešte jednu šancu, aby svojej existencii dali ten najvyšší možný rámec: život vo vlastnom národnom štáte.

Ivan Lehotský