Operácia v Libanone hrozí Izraelu vojenským patom

Bejrút 2. októbra 2024 (HSP/Vz/Foto:TASR/AP-Baz Ratner)

Izrael začal plnohodnotnú vojenskú operáciu proti ďalšiemu zo svojich susedov, Libanonu. Oficiálne sa však zdôrazňuje, že ide len o uskutočnenie „ohraničených úderov“. Aké sú skutočné ciele tejto operácie, ako to, že iné operácie tohto druhu predtým zlyhali a prečo sú IDF pri svojom postupe mimoriadne opatrné? pýta sa v svojom článku v ruských novinách Vzgljad Jevgenij Krutikov

Izraelské obranné sily (IDF) uviedli, že ich jednotky začali obmedzené pozemné útoky na ciele spojené s Hizballáhom v pohraničnej oblasti na juhu Libanonu. Izraelské letectvo a delostrelectvo podporujú pozemné sily IDF v operácii údermi na vojenské ciele, uviedlo. „V súlade s rozhodnutiami politického vedenia začali IDF pred niekoľkými hodinami na základe presných spravodajských informácií obmedzené, lokalizované a cielené útoky na ciele a infraštruktúru teroristického hnutia Hizballáh v južnom Libanone,“ uviedla armáda na svojom kanáli Telegram.

Ako predtým informoval Ynet, izraelský vojensko-politický kabinet schválil novú fázu operácie v Libanone. Niektorí ministri zároveň odsúdili „úniky informácií o manévroch“ zo strany USA po tom, ako Tel Aviv informoval Washington o svojich plánoch.

Izraelský minister obrany neskôr rokoval o operáciách v Libanone so svojím americkým kolegom Lloydom Austinom. „Zhodli sa (ministri – pozn. VZGLJAD) na potrebe likvidácie útočnej infraštruktúry pozdĺž hraníc, aby sa zabezpečilo, že libanonské [hnutie] Hizballáh nebude môcť uskutočniť útoky typu 7. októbra na sever Izraela,“ uviedol Pentagón vo vyhlásení.

Izraelská armáda predtým vyhlásila časť územia pozdĺž hranice s Libanonom za uzavretú vojenskú zónu. Súčasne médiá informovali, že izraelské sily ostreľujú libanonské pohraničné oblasti ťažkými delostreleckými granátmi, zatiaľ čo libanonská armáda sa stiahla z viacerých pozícií na juhu krajiny. NBC News uvádza, že IDF už začali prieskumné operácie vrátane malých pozemných misií za účasti špeciálnych jednotiek a nasadili približne päť brigád, ale „neočakáva sa, že všetky prekročia hranice“.

Mnohí odborníci už začali nazývať to, čo sa deje, „treťou libanonskou vojnou“ podľa vzoru invázií z rokov 1982 a 2006. Ako vždy v takýchto prípadoch, historické analógie pokulhávajú, ale v súčasnej situácii je jedinečné to, že deklarované ciele operácie a použité prostriedky môžu skutočne navzájom korešpondovať.

Okrem toho sa zdá, že Tel Aviv si nie je príliš istý svojimi schopnosťami, a preto vopred oznamuje, že operácia je „obmedzená“.

Izrael trvá na „obrannom“ štatúte operácie, ktorá dostala názov „Severné strely“. Jej cieľ je takmer humanitárny: „obyvateľom musí byť umožnený návrat do ich domovov“. Ide o obyvateľov izraelských osád Tiberias na severe, ktoré boli evakuované pred rokom, ako aj o osady a kibuce, ktoré sa nachádzajú v potenciálnej zóne ostreľovania Hizballáhu z Libanonu. Je to, mierne povedané, slovná hračka, pretože celé územie Izraela, nielen jeho sever, je v dosahu rakiet Hizballáhu.

Táto formulácia však umožňuje obmedziť priestor bojov a zároveň stanoviť niektoré dôležité priority. Po prvé, oficiálny Izrael sa vyhýba výrazom ako „libanonská vojna“. Jednoducho ignoruje existenciu libanonského štátu a jeho armády. Zdá sa, že operácia IDF sa vedie len proti Hizballáhu. Zároveň libanonská armáda, t. j. tie jej menšie časti, ktoré boli rozmiestnené v blízkosti niektorých častí hranice, neoficiálne akceptovali tieto pravidlá hry a organizovane sa stiahli bližšie k Bejrútu. Vstúpte, dobrí ľudia.

Vyzerá to prinajmenšom zvláštne, pretože členovia Hizballáhu sú Libanončania ako všetci ostatní. Len šiiti, ale to ešte nie je zločin. Libanonská armáda ich však fakticky odmietla brániť.

Po druhé, Izrael hovorí o „malých pozemných misiách“, to znamená, že účasť veľkých obrnených a mechanizovaných jednotiek sa zatiaľ nepredpokladá. K hraniciam bola vyslaná 98. divízia, ktorá ako jediná má skúsenosti s bojmi v Gaze, ale zatiaľ je známe, že na invázii sa zúčastnia len špeciálne jednotky. A deklarovaný cieľ zničiť bodové pozície rakiet a delostrelectva Hizballáhu v skutočnosti nepredpokladá hlboký prienik hlboko do libanonského územia, ako to bolo v roku 1982. A aj vtedy boli cieľom Palestínčania, ktorým sa ani samotní Libanončania na vlastnom území veľmi netešili.

V lete 2006 sa však všetko začalo s presne rovnakými cieľmi a zámermi. A skončilo sa to pre Izrael smutne: porážkou tankového konvoja IDF pomocou ATGM Kornet (celkovo 40 kusov), ktoré boli v tom čase najmodernejším prostriedkom protitankovej vojny. „Hizballáh“ potom kládol nečakane účinný odpor v pozemných bojoch proti IDF, ktoré ho päťnásobne prevyšovali (20 000 proti 100).

A aby vytvorili povestnú „nárazníkovú zónu“, museli IDF do boja nasadiť zálohy. Pritom priebeh bojov bol presne taký istý ako teraz: masívne bombardovanie pozícií Hizballáhu v južnom Libanone, Bejrúte, Týre a Sidone, zničenie mostov cez rieku Litani a prístup k nej ako k prirodzenej hranici. Po tých istých troch líniách útoku: pozdĺž mora do Týru, od kibucu Shlomi cez centrum a z Golanských výšin od Kfar Metula po pevnosť Beaufort. Teraz Tel Aviv hovorí aj o 20-kilometrovej „nárazníkovej zóne“, čo podľa definície znamená celú tú istú demarkačnú líniu pozdĺž rieky Litani vrátane pevnosti Beaufort.

Zdá sa, že Izrael veľmi nechce, aby súčasnú inváziu do Libanonu vnímali vonkajší aktéri ako „vojnu proti Libanonu“.

S najväčšou pravdepodobnosťou ide o ideologickú záležitosť. Prvýkrát v histórii sa Izrael stretol s takým masívnym odmietnutím svojich vojenských a politických postupov v západnej spoločnosti, že musel za posledných šesť mesiacov vymyslieť celé informačné a ideologické stratégie, aby obnovil svoj obraz „večnej obete“. A teraz budeme musieť hovoriť o okupácii časti suverénneho štátu, hoci pod zámienkou vytvorenia „nárazníkovej zóny“.

Izrael si pritom nerobí ťažkosti pri výbere prostriedkov a metód vedenia vojny. Ak sa im bude zdať atraktívne a zaujímavé vybaviť plastickou trhavinou pagery a interkomy, tak to urobia. Ak ich napadne znovu napadnúť Libanon až po rieku Litani, urobia to. Bude treba zhodiť atomovú bombu? – niet pochýb, že to urobia aj bez prílišnej diskusie v Knesete.

Iná vec je, nakoľko je to všetko v skutočnosti účinné z dlhodobého hľadiska. Vojna v lete 2006 trvala 33 dní, ale 1. októbra toho roku sa IDF stiahli z južného Libanonu – a nápad vytvoriť „nárazníkovú zónu“ zlyhal. Masové zničenie velenia Hizballáhu teraz len odštartuje „kariérny vzostup“ mladšej generácie vedenia organizácie, a to nie nevyhnutne umiernenejšej. Áno, dočasná strata kontroly je možná, ale nie na dlho.

Je takmer isté, že IDF urobia všetko pre to, aby skutočne zostali v deklarovaných medziach „obmedzenej operácie“ v pohraničnej zóne. Ale nie preto, že by to bolo na niektorých miestach také biele a nadýchané, ale jednoducho preto, že nie je istota, že sa podarí úspešne uskutočniť nejakú väčšiu operáciu s prístupom do Bejrútu a vyhnaním Hizballáhu z libanonského územia.
Tel Aviv však hovorí o „preformátovaní“ celého Blízkeho východu, aby zabezpečil bezpečnosť Izraela, ako ju chápe. To znamená o vytvorení vojensko-politického systému v regióne, ktorý by natrvalo vylúčil akúkoľvek vojenskú alebo teroristickú hrozbu pre Izrael. Ide o strategický cieľ, nie o nejaký izolovaný útok. Operácia sa nazýva „Nový poriadok“, čo sa samo osebe zdá byť politicky korektné.

Prvým krokom bolo fyzické vymazanie Gazy z povrchu zemského ako zdroja nebezpečenstva pre Izrael. Druhý krok: zničenie Hizballáhu ako ďalšieho trvalého zdroja ohrozenia. To sa však dá dosiahnuť aj fyzickým zničením polovice Libanonu spolu so šiitskou časťou jeho obyvateľstva. A to je niečo iné ako vytvorenie 20-kilometrovej „nárazníkovej zóny“ v rámci „obmedzenej operácie“.
Zatiaľ však nič nenasvedčuje tomu, že by Tel Aviv bol pripravený začať výraznú agresiu proti Libanonu v takom rozsahu, aký bol podniknutý v Gaze.

S najväčšou pravdepodobnosťou na to IDF nie sú pripravené technicky a politická elita, ktorá si nie je istá zahraničnopolitickými a ideologickými dôsledkami takéhoto kroku, nie je pripravená organizačne. A polovičaté opatrenie v podobe „obmedzenej operácie v pohraničnej zóne“ je len úlohou okamihu, pretože vnútorná situácia v Izraeli si takéto riešenie vyžaduje.

Druhým problémom však je, že pri takomto formáte hrozí postupné zatiahnutie do stále hrozivejších stretov na mieste s veľmi neistým výsledkom. V roku 2006 sa už po mesiaci ukázalo, že IDF to nezvládnu – a „nárazníková zóna“ bola rýchlo zrušená. Teraz všeobecná elektrizovaná atmosféra a nálady verejnosti nemusia Tel Avivu umožniť vyjsť z vojenskej patovej situácie bez konfliktu. Bolo možné pokúsiť sa o pokojnú dohodu s Hizballáhom a Iránom. Ale v snahe o „strategické preformátovanie regiónu“ to už nikto nechce urobiť.

Prečítajte si tiež:

• Čo je známe o zhoršujúcich sa vzťahoch medzi Izraelom a Libanonom
• Hizballáh útočil na kľúčové izraelské základne