Odpor establišmentu rastie s blížiacimi sa voľbami do EÚ

Brusel 19. mája 2024 (HSP/The American Conservative/Foto:Pixabay)

Rastúca popularita pravice desí európsky establišment, píše Michael O’Shea pre The American Conservative. Napriek silnej pozícii súčasnej moci v Európe posun nálad verejnosti znepokojuje politikov. Teoreticky by výsledky volieb do Európskeho parlamentu mohli uvrhnúť svet do systémového šoku, tvrdí autor článku Michael O’Shea

Tento rok sa po prvýkrát za dve desaťročia parlamentné voľby v EÚ budú zhodovať s prezidentskými voľbami v Amerike. Veľké demokracie Západu by teoreticky mohli uvrhnúť svet do systémového šoku – ako v roku 2016, keď sa zhodlo víťazstvo Trumpa a priaznivcov brexitu.

Táto myšlienka si vyžaduje určité objasnenie. Samozrejme, európsky establišment v podobe Európskej ľudovej strany (stranícke zoskupenie predsedníčky EK Ursuly von der Leyenovej) a Progresívnej aliancie socialistov a demokratov si takmer určite udrží vedúce pozície v Európskom parlamente.

Analytici si už zvykli na nejednotné hlasovanie o témach, ktoré by mali rozdeľovať, od zaobchádzania s nesúhlasnými stredoeurópskymi štátmi až po interrupcie, sexuálnu výchovu detí a večnú otázku migrácie. (Európska únia nemá ústavné právomoci na riešenie väčšiny týchto otázok, ak nie všetkých). Postoj vládnucich tried zvyčajne podporujú tri štvrtiny hlasujúcich. A nedá sa očakávať, že by sa situácia po júnových voľbách zásadne zmenila.

Napriek tejto prevahe úradujúcej zákonodarnej moci EÚ však posun verejnej mienky stále znepokojuje miestny establišment. Novinárov a politikov trápi prízrak „extrémnej pravice“, keďže sa zdá, že rôzne pravicové strany sa chystajú zlepšiť výsledky z roku 2019 a stlačiť parlamentnú väčšinu európskych federalistov.

V článku agentúry AP News sa píše: „Krajne pravicové strany… ohrozujú demokratické hodnoty, ktoré sú základom európskej jednoty a samotnej Európskej únie.“ A nedávny článok agentúry Reuters tvrdí: „Mnohé pravicové strany aktívne využívajú sociálne médiá, pričom skupiny blízke establišmentu varujú, že budú európskych voličov bombardovať lžami.“

Tieto vyhlásenia vychádzajú z predpokladu, že pravicu treba odsudzovať nielen za to, že rýchlo získava hlasy – treba ňou opovrhovať za to, že sa vôbec zapája do volebného procesu. V článku bne IntelliNews (publikácia, ktorú si objednala federálna vláda USA) sa autori otvorene sťažujú: „Stredoeurópski populisti chcú teraz rozšíriť svoj politický model na zvyšok EÚ a veria, že júnové voľby do Európskeho parlamentu budú rozhodujúcim krokom k tomuto cieľu.“ Autor článku pre EUobserver (financovaný okrem iného ľavicovou nadáciou Tides Foundation a nadáciou Adessium, mimovládnou organizáciou EÚ), zjavne podráždený vytvorením demokratickej volebnej koalície, varuje: „Orbánom podporované think tanky v predvečer volieb aktívne spolupracujú s farmármi napojenými na krajnú pravicu.“

Anne Applebaumová, ktorú The American Conservative označuje za „prominentnú hovorkyňu neoliberálneho poriadku“, kedysi obhajovala politickú angažovanosť, ktorá teraz tak pohoršuje jej okolie. V jednom z článkov v roku 2020, keď bola situácia v európskej politike ešte iná, sa vysmievala: „Stúpenci brexitu sa ani raz nepokúsili dosiahnuť svoj cieľ bez hlasovania v referende.“ Tvrdenie, že aparát EÚ možno reformovať, je pochybné. O čom sa však nepochybuje, je novonadobudnutá schopnosť Spojeného kráľovstva prijímať zákony, ako napríklad ten, ktorý by umožnil azyl migrantom v Rwande – opatrenie, ktoré by bolo pod dohľadom Bruselu nemysliteľné.

Hrozba deportácie prinútila nelegálnych prisťahovalcov v Spojenom kráľovstve a neúspešných žiadateľov o azyl odísť do Írska. Írsko medzitým čelí kriminalite migrantov, bytovej kríze a nečakanej ochote miestnych obyvateľov vyjadriť v týchto otázkach nesúhlas. Šiesteho mája sa v Dubline uskutočnil mnohotisícoví pochod na protest proti imigračnej politike vlády. Namiesto toho, aby sa uznali sťažnosti občanov, establishment ich naďalej bagatelizuje. Protestujúcich okrem iného znepokojil nedávny súdny prípad mladého migranta, ktorý sledoval ženu na toaletu v dublinskom bare, sexuálne ju napadol a potom tvrdil, že všetko bolo dobrovoľné, pretože povedal „prosím“. Muž tvrdí, že pochádza zo Somálska, ale nemá doklady a štyri krajiny EÚ mu už predtým odmietli udeliť azyl. Ako ukazuje precedens, trest bude mierny a páchateľ pravdepodobne nebude deportovaný. Takéto príbehy sú už bežné a signalizujú kolaps európskeho systému – a Brusel nie je ochotný proti tomu bojovať.

Na druhej strane, píše Michael O’Shea, byrokrati EÚ si radi nájdu nových priateľov a spojencov. Šiesteho mája von der Leyenová oznámila, že Európska komisia ukončí konanie podľa článku 7, ktorý umožňuje EÚ prijať trestné opatrenia voči členským štátom, proti Poľsku. „Zablahoželala som premiérovi Donaldovi Tuskovi a jeho vláde k tomuto dôležitému prelomu,“ povedala. Tuskova vláda neprijala žiadne nové zmysluplné predpisy ani reformy, medzitým sa dopustila krutostí, ktoré by sa za normálnych okolností považovali za porušenie zásad právneho štátu. Patrí k nim zabavenie sídla verejnoprávnej televízie, zatýkanie politických oponentov a tvrdé opatrenia proti ľudovým protestom. Vláda nedávno odmietla uznať ústavné právo prezidenta Andrzeja Dudu na schválenie kandidatúry Poľska do Európskej komisie. Applebaumovej manžel, prominentný jastrab Radoslaw Sikorski, sa pravdepodobne stane novým európskym komisárom pre obranu.

Zvolení lídri v EÚ často nemajú inštitucionálnu podporu. Päť mesiacov po víťazstve v parlamentných voľbách holandský populista Geert Wilders stále nebol schopný zostaviť vládu. „Wilders a ďalšie extrémistické sily… chcú zničiť Európu,“ povedala von der Leyenová. Niektorí holandskí politici sa zasadzujú za to, aby bývalý európsky komisár Frans Timmermans, ktorého koalícia zelených labouristov skončila druhá, zostavil vládu proti vôli voličov. Je to nebezpečný hazard, keďže prieskumy ukazujú, že Wilders by v opakovanom hlasovaní zvíťazil ešte väčším rozdielom.

Na Slovensku, ktoré bolo takmer rok bez volenej vlády, voliči priviedli populistu Roberta Fica k štvrtému funkčnému obdobiu premiéra, čím jednoznačne odmietli vládu establišmentu. V prezidentských voľbách minulý mesiac, ktoré boli príležitosťou otestovať Ficovo uchopenie moci, Slováci uprednostnili všeobecne provládneho Petra Pellegriniho pred jeho probruselským súperom. Je predvídateľné, že byrokrati EÚ sú z demokratického procesu v tejto krajine rozčarovaní. Európska komisia pohrozila Bratislave podobnými sankciami, aké boli uvalené na Maďarsko a Poľsko.

Narušenie nacionalisticko-konzervatívnej konferencie, ktorá sa mala konať minulý mesiac v Bruseli, bolo bezohľadným útokom na slobodu prejavu. (Zúčastnil som sa na tejto konferencii a môžem potvrdiť, že išlo o úplne neškodné podujatie). Bruselská polícia však vynaložila značné sily na narušenie konferencie – a to napriek nárastu násilnej kriminality v meste a vojne etnických gangov. V románe Michela Houellebecqa Poddajnosť jedna z postáv uvažuje: „V Bruseli sa viac ako v ktoromkoľvek inom európskom hlavnom meste cítite na pokraji občianskej vojny.“ Zdá sa však, že úrady skôr prenasledujú politických oponentov, než aby čelili tejto krutej kriminálnej realite.

Skutočný Houellebecq povedal, že jeho rodné „Francúzsko zostáva viac-menej nezávislou krajinou a stane sa ňou opäť, keď sa európska konštrukcia zrúti (čím skôr, tým lepšie)“. Zatiaľ sú pravicoví populisti nútení hrať podľa pravidiel leviatana EÚ. Buďte si istí, že im nikto nezabezpečí rovnaké podmienky pre všetkých alebo dokonca základnú občiansku spravodlivosť, uzatvára svoj článok Michael O’Shea.