Odkaz pre kandidátov na prezidenta – je najvyšší čas

Bratislava 8. marca 2024 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian, Martin Baumann, Jaroslav Novák, Henrich Mišovič, Facebook/Marián Kotleba Predseda ĽSNS, Milan Náhlik vlastenec)

Aký by mal byť slovenský prezident? Progresívna „slušnosť“ a nároky na dôstojnú hlavu suverénneho štátu spolu neladia

Na súčasných prezidentských voľbách je pozoruhodná individuálna kampaň jednotlivých kandidátov. Priznajme, že občas aj bezobsažná. Za zmysluplný obsah, hlboké posolstvo či dlhodobú víziu pre Slovensko, nemožno ani pri najlepšej vôli považovať ľúbivé slogany, videá na sociálnych sieťach či stisky rúk na predvolebných mítingoch.

Akokoľvek drží volič svojmu favoritovi palce, zatiaľ sa dozvedel iba to, čo už stokrát predtým počul a čítal na bilboardoch. Naozaj nám stačí tak málo? Nepotrebujeme analýzy, detailné vysvetlenie zámerov budúceho prezidenta? Ako keby kandidáti rátali s tým, že sa sociálnymi sieťami informačne presýtení voliči uspokoja s opakovanými frázami. Znejú podmanivo, no nič konkrétne ani nové sa z nich nedozvedáme. Chýba dôkladnejšia prezentácia dlhodobej vízie a jej naplnenia postupnými krokmi.

V minulosti malo Slovensko našťastie aj štátnikov, ktorých možno bez zaváhania nazvať osobnosťami európskeho formátu. Boli to vzdelaní, rozhľadení ľudia, ktorí aj v neľahkej geopolitickej situácií vždy uprednostnili slovenské záujmy. Netreba prízvukovať, že zložitých časov zažilo Slovensko neúrekom. O to ťažšie bolo ustáť tlak veľmocí, či už zo západu alebo východu, a nájsť prijateľný balans, nespúšťajúc zo zreteľa záujmy Slovenska. Nášho Slovenska s pestrou históriou, jedinečnými tradíciami, obyčajmi a odkazom na kultúrne dedičstvo predkov.

V dnešnej progresívne orientovanej západnej spoločnosti vyznievajú slová o tradíciách a kultúrnom dedičstve európskych národov ako neprijateľný archaizmus, ktorý nemá v liberálnej demokracii miesto.

Západ stavil na zlyhávajúci multikulturalizmus, na čítankovú rodovú rovnosť a všeobjímajúcu diverzitu.

Ak si nebodaj myslíte, že diverzita sa týka aj rôznorodosti názorov, tak tamojší i slovenskí progresívni cenzori vás rýchlo vyvedú z omylu. Nie a ešte raz nie, milí občania. O tom, kedy je diverzita vhodná a kedy ani náhodou, rozhoduje predsa Politbyro, pardon, platforma overovateľov hoaxov a iba ich verdikt určí, či je váš názor v súlade s doktrínou progresívnej ideológie. Ak náhodou nie je, máte smolu. Diverzita sem, diverzita tam, o záveroch zjazdu KSČ a o progresívnych hodnotách sa nediskutuje. Parafrázujúc moderátorskú hviezdu mainstreamového denníka – „o pravde sa nediskutuje“.

Jeden z kandidátov na prezidenta je ikonou progresívnych, novodobých cenzorov. Môžeme preto dôvodne predpokladať, že zdieľa ich názory. Predtým možno zdieľal iné, v závislosti od toho, v akej vláde práve sedel. Ale čo tam po konzistentnosti názorov, takými taľafatkami sa liberálni hrdinovia bez bázne a hany, nezaoberajú. Zhodnú sa však v potrebe cenzúry a osočovania každého, kto vybočuje z predpísanej línie. Preto sú všetky ich heslá o rovnoprávnosti, inklúzií a rovnosti šancí iba navoňanou biedou bez ukotvenia v realite.

Gýčových sloganov o šťastnej budúcnosti sme sa v rôznych spoločenských zriadeniach napočúvali vrchovato. Národne a konzervatívne (žiada sa napísať aj príčetne) orientovaná časť slovenskej spoločnosti by konečne uvítala prezidenta, ktorý sa jednoznačne postaví za Slovensko, tradičné hodnoty a za slobodu prejavu. Prezidenta, ktorý nebude útrpne čítať z papiera vyhlásenia formulované poradcami, nebude sa tváriť ublížene a vzdychať nad nepochopením národa. Nebude sa nedôstojne navážať do názorových oponentov, ale stojac si za svojim presvedčením, dokáže inteligentne a vecne usadiť aj najväčších krikľúňov a kritikov.

Slovensko si zaslúži prezidenta, pre ktorého sú vzorom velikáni našej histórie: Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Milan Rastislav Štefánik a ďalšie významné osobnosti, ako napríklad Adam František Kollár (nazývaný slovenský Sokrates), Matej Bel, Andrej Kmeť a mnohí ďaľší. Prezidenta, ktorý si slovenských dejateľov nemusí najprv vygúgliť na internete, ale dokonale pozná ich biografiu a dielo.

Roky rokúce kladú moderátori slovenských televízií v predvolebných debatách kandidátom všeobecné a takmer identické otázky, nanajvýš sa spýtajú, v čom sú lepší ako ich protikandidát. Aby dokázali klásť zmysluplnejšie a do hĺbky idúce otázky, museli by byť patrične vzdelaní, s prehľadom sa orientovať v histórií, postrehnúť aktuálne historické paralely a konfrontovať nimi prezidentských kandidátov. Slovom, vedieť aj niečo viac ako opakovať floskuly o liberálnej demokracii a občianskej spoločnosti.

Táto tzv. občianska spoločnosť, mantra liberálov, v podstate nikdy na Slovensku nefungovala. Predstavujú ju totiž desiatky politických mimovládok profitujúcich zo štátneho rozpočtu alebo zo štedrých darov zahraničných sponzorov. Títo „občianski aktivisti“ sa takmer nikdy nezaujímali o bežných občanov a ich starosti, o neraz nedôstojné pracovné podmienky, o enormný rast cien a dopad na životnú úroveň ľudí.

Občianska spoločnosť v ponímaní politických a hereckých aktivistov, je výhradne ich názorová bublina. Výrazne ju reprezentujú aj čoraz útočnejší, ukričaní predstavitelia hereckej obce. Stále tie isté tváre, ich mená si čitateľ ľahko dosadí.

Názorových oponentov považujú za dotieravý hmyz, ktorého je radno sa zbaviť. Výrazy ako lúza, spodina či nula, sú im mimoriadne blízke a s obľubou ich vytiahnu vždy, keď nadobudnú pocit, že svet, prípadne kamery čakajú na ich spásonosné posolstvo. Oni sú predsa tí slušní, nezištní a obetaví, so slušným kandidátom na prezidenta. Iba, že by nie.

Tento slušný a navonok uhladený kandidát si totiž dokáže predstaviť, aby sa Slovensko vzdalo práva veta v Európskej únií. Skutočnosť, že si to drvivá väčšina Slovákov neželá, ho zrejme nevyrušuje.

Preto je namieste vyžadovať od budúceho najvyššieho ústavného činiteľa viac, ako nacvičené úsmevy a marketingovo vhodne namixované prejavy.

Nech je po dlhom čase prezidentom Slovenska (nie „tejtokrajiny“) osobnosť, ktorá o vzdaní sa práva veta v EU neuvažuje ani vo sne.

Prezident by mal mať dlhodobú a reálnu víziu pre Slovensko. Mal by byť nielen rétoricky a argumentačne zdatný, ale aj vzdelaný a sčítaný. Aby bol jeho doterajší životný príbeh prínosom pre spoločnosť a nie navonok pútavá fikcia stvorená médiami. Má byť osobnosťou, pre ktorú je suverenita Slovenska prvoradá. Má si vážiť a pripomínať slovenských národných buditeľov. Práve oni – našou optikou priam nadľudským úsilím – prispeli k tomu, že dnes máme spisovnú slovenčinu bohatú na krásne a košaté výrazy, že sme súčasťou HÚŽEVNATÉHO národa, ktorý napriek mimoriadne ťažkým obdobiam nezanikol. Nie zbabelého národa. Zbabelosť, ktorú nám prisúdil pisálek z korporátneho denníka, je iba jeho vlastnou projekciou, prenášanou na iných.

Slovensko si konečne zaslúži prezidenta, pre ktorého nebude prioritou zahaľovať prezidentský palác do farieb vlajok iných štátov, ale presvedčivé a konkrétne činy v prospech Slovenska. Prezidenta, ktorý sa nenaváža do oponenta prízemnými urážkami, nehuláka v diskusných reláciách, ale dôstojne reprezentuje Slovensko doma i v zahraničí a plynule komunikuje v cudzích jazykoch. Neidealizuje si žiadnu svetovú veľmoc, lebo vie že veľmoci nemajú skutočných priateľov ani večných spojencov, majú predovšetkým svoje vlastné záujmy, ako výstižne poznamenal Winston Churchill.

Povinnosťou slovenského prezidenta je najmä ochrana našich národnoštátnych záujmov a dohľad nad dodržiavaním ústavnosti. Od budúceho prezidenta očakávame, že sa zastane všetkých slovenských občanov voči akejkoľvek svojvôli výkonnej moci, ktorá mala v minulom volebnom období doslova bašavel a pani v prezidentskom paláci si to, popri fotení sa na koberci, akosi nestihla všimnúť.

Je teda najvyšší čas na vzájomné, otvorené debaty kandidátov, aby tvárou v tvár jasne a zreteľne dali najavo svoje postoje, predstavili konkrétne zámery a zaviazali sa slovenskej verejnosti sľubmi, ktorými ich bude môcť počas pôsobenia v prezidentskom úrade konfrontovať.

Platí totiž priama úmera – nízke nároky na hlavu štátu, generujú hlavu štátu, ktorá tieto nízke nároky napĺňa. Ani o milimeter viac.

Podobnou skúsenosťou si už slovenská spoločnosť za ostatné dve volebné obdobia prešla. Je nevyhnutné zvýšiť latku náročnosti. Aby sa tentoraz synonymami pojmu slovenský prezident stali autorita, dôstojnosť, rešpekt, dôveryhodnosť a oddanosť Slovensku.