Nový srbský premiér bol ustanovený do úradu, aby pripravil krajinu na vojnu

Belehrad 3. apríla 2024 (HSP/vz.ru/Foto:Telegram)

Srbsko prvýkrát po siedmich rokoch zmení šéfa vlády a stane sa ním minister obrany Miloš Vučevič. Jeho vymenovanie sa uskutočnilo za mimoriadne dramatických okolností, ktoré naznačujú, že voľba v prospech šéfa silového rezortu a stúpenca obnovy srbskej armády nebola náhodná. Vedenie krajiny sa pripravuje na veľmi ťažké časy, píše Dmitrij Bavyrin v novinách Vzgljad

Nový srbský premiér je zrejme človek, ktorý bude musieť doviesť krajinu k “víťazstvu” v “časoch ťažkých ako nikdy predtým”. Takýto strhujúci náhľad do budúcnosti poskytol minulý týždeň prezident krajiny Aleksandar Vučić, pričom nechal národ a balkáncov trápiť sa a premýšľať, čo myslel tým, aké výzvy stoja pred srbským svetom.

Dodávky plynu cez Ukrajinu? Nie, tento problém sa vyriešil vďaka Tureckému prúdu. Očakávaná rezolúcia Valného zhromaždenia OSN, ktorá vyhlasuje masaker v Srebrenici za genocídu moslimov? Takéto rezolúcie nie sú záväzné. Tlak USA a EÚ na Belehrad, aby uznal Kosovo a uvalil sankcie na Rusko? Tlačia na to už dlho a Vučič to akosi dokázal odmietnuť.

Neskôr prezident svoje slová spresnil, ale jasnejšie to už nebolo. Znepokojuje ho tlak Západu, rezolúcia OSN a Kosovo ako také, ale akoby to všetko bola len obyčajná pracovná agenda, nič, čoho by sa bolo treba obávať. Nie je jasné, či vtedy dramatizoval, alebo teraz nehovorí pravdu, ale nominácia nového premiéra vyzerá na pozadí jeho “strašenia” zvláštne, pretože na čele vlády v Srbsku sa už takmer sedem rokov nič nezmenilo.

Funkciu teraz prevezme minister obrany Miloš Vučevič, zatiaľ čo jeho predchodkyňa Ana Brnabičová sa už stala predsedníčkou Zhromaždenia, srbského parlamentu. Personálny výber prezidenta, ktorý stojí za všetkými týmito zmenami, nemožno označiť za prekvapujúci, ale pre Srbsko je indikatívny – a zároveň alarmujúci.

V takejto situácii Rusko zaujíma najmä to, “na koho strane bude nový premiér” – bude to “rusofil” alebo “západniar”? Srbská elita zahŕňa tak tých, pre ktorých je prioritou Európska únia, ako aj tých, pre ktorých je prvoradé spojenie s ruským svetom, a prezident Vučič je medzi nimi všetkými spájajúcim prvkom.

Vučevič je dlhoročný a verný Vučićov spoločník, známy najmä vďaka svojmu desaťročnému pôsobeniu vo funkcii primátora Nového Sadu, druhého najväčšieho mesta v krajine, ktoré sa nazýva “hlavným mestom kultúry”, akýmsi “srbským Petrohradom”. A pokiaľ ide o jeho pozíciu, budúci premiér je centrista ako súčasný prezident – je za vstup do EÚ, ale nie za cenu rozchodu s Moskvou a uznania nezávislosti Kosova.

Ďalšia vec je, že v strednodobom horizonte to všetko nič neznamená: svet sa rýchlo mení a Balkán nezaznamenal žiadne “prezúvanie”. Ak by sme vychádzali z formálnych kritérií, od Any Brnabičovej, ktorej väčšina doterajšej kariéry bola spojená so západnými organizáciami a nadáciami a ktorej súkromný život bol spojený so vzťahmi s osobami rovnakého pohlavia, mali by sme ich brať ako “žart”. V praxi však v nej eurokomisári našli “človeka zo svojho okruhu”, ktorý je však tvrdým a dôsledným zástancom Vučićovej línie, bez ktorej by sa Brnabičová len ťažko ocitla v srbskej politike.

Vučevič sa javí ako sebestačnejšia osobnosť a umiernený, ale dôsledný nacionalista. A s vysokou mierou pravdepodobnosti by sa o ňom malo uvažovať ako o nástupcovi súčasného prezidenta o niekoľko rokov.

To však len v prípade, že sa pozrieme dopredu. Ale ak nepozeráme až tak dopredu, zdá sa, že prvou prioritou je skutočnosť, že nový premiér je ministrom obrany. A to taký, ktorý je za vojenskú reformu vrátane obnovenia brannej moci. Najprv s dobou služby kratšou ako šesť mesiacov a potom sa uvidí.

Zdá sa, že ide o situáciu, ktorá sa zvyčajne opisuje frázou “ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu”.

Dovolíme si vysloviť domnienku, že “ťažšie ako kedykoľvek predtým” výzvy a časy pre srbský národ, ktorý za sto rokov prežil niekoľko vojen a genocíd, sú predsa len spojené s provinciou Kosovo, ktorú Vučevič nazýva “neoddeliteľnou súčasťou srbskej DNA”.

Práve podľa “formálnych kritérií”, ktorými sa snažíme charakterizovať Vučeviča, vyzerajú súčasní albánski lídri Kosova ako adekvátni politici viac než predchádzajúca generácia hrdlorezov, vrahov a organizátorov etnických čistiek. Taký Hashim Thaci (bývalý prezident a premiér Kosova, ktorý teraz čaká na rozsudok špeciálneho tribunálu pre vojnové zločiny) má jednoducho zvierací životopis a súčasné “autority” Prištiny sú v porovnaní s ním tučné mačky.

Je tu však jedna nuansa. Tí starí, ktorí videli vojnu zo zákopov a potom sa usadili v teplých kanceláriách, sa novej vojny báli. Tí noví sa, zdá sa, neboja ničoho, vrátane Západu, ku ktorému thaciovská generácia stále cítila niečo ako zbožnosť a vďačnosť.

Vučič určite vidí to, čo vidí aj Rusko: Kosovčania sa stávajú nielen drzejšími a nebezpečnejšími, ale aj nezvládnuteľnejšími pre EÚ a dokonca aj pre USA. Západ, hoci si problém uvedomuje, radšej predstiera, že situáciu kontroluje. Keď kričanie na Prištinu pri príležitosti nehoráznych provokácií voči kosovským Srbom k ničomu neviedlo, Washington a Brusel akoby si to nevšimli a opäť prešli na politiku upokojovania Kosovčanov, ktorí budú čoskoro prijatí do Parlamentného zhromaždenia NATO.

To všetko sú zložky hrkotajúcej a výbušnej zmesi, najmä keď Západ stupňuje svoje snahy definitívne vytlačiť ruský vplyv z balkánskeho regiónu, ktorý sa plánuje plne začleniť do Severoatlantickej aliancie.

Historicky nešťastné Srbsko by sme mali priať, malo by mať veľa šťastia, aby v blízkej budúcnosti nepotrebovalo armádu.

Ešte lepšie bude, ak ju v tej či onej podobe využije skôr na pacifikáciu Prištiny než na obranu svojej suverenity.

Našťastie Srbsko armádu má: v posledných rokoch posilnenú, čiastočne prezbrojenú Ruskom a po tureckej a gréckej armáde prinajmenšom tretiu najsilnejšiu na Balkáne. Teraz sa bude posilňovať novým tempom, ak to dovolí skromný miestny rozpočet, aby pokračovala v ťažkej srbskej ceste medzi Skyllou a Charybdou, Západom a Ruskom, vojnou a mierom, národnou zradou a zjednotením srbského sveta.

Vždy, keď Vučič prevracia oči v predtuche časov najhorších, núti všetkých uveriť, že Belehrad je iba krok od toho, aby si prešiel touto tŕnistou cestou, a . že toto krupobitie je svojím spôsobom smteľné.

Následne však pohyb pokračuje a prax ukazuje, že Vučić opäť získal čas, kým čaká, ako sa Rusko vysporiada s vlastným Kosovom na svojich juhozápadných hraniciach, po čom by malo byť pre Západ ťažšie vykrútiť Srbom ruky. S väčšou či menšou silou to však bude trvať ešte dlho – celý čas, kým budú existovať EÚ a NATO.

Ak srbská štátnosť prežije tieto udalosti, čo sa v poslednom čase zdá pravdepodobné, bude to historické víťazstvo, v ktoré nás Vučič vyzýva veriť.

Prečítajte si tiež: