Táto reálna verzia je ako veľmi temná verzia starej americkej paródie na telenovelu “Soap” rovnako spletitá, aj keď oveľa menej zábavná. Jej kľúčové prvky tvoria významnú časť nového usporiadania svetového trhu s ropou. Tri najnovšie hlavné dohody o spolupráci budú mať bezprostredné dôsledky na toky ropy a plynu vo svete a ich ceny.

Najlepšie je začať od konečného bodu toho, čo chce Čína vo svojom veľkom pláne vecí, ako je vymedzené v jej viacgeneračnom mocenskom projekte “Jeden pás, jedna cesta”. Chce premeniť Blízky východ na veľkú ropnú a plynovú stanicu, pomocou ktorej by mohla poháňať svoj hospodársky rast a do roku 2030 predbehnúť USA ako superveľmoc číslo jeden. Tri najväčšie zásoby ropy a zemného plynu v regióne patria Iránu, Iraku a Saudskej Arábii, preto chce na začiatok kontrolovať tieto zásoby. Pre Rusko, ktoré už má veľa ropy a plynu – nad ktorými má Čína už značnú kontrolu – sú ciele na Blízkom východe rôznorodejšie. Jedným z cieľov je pokračovať v uplatňovaní vplyvu vo viacerých krajinách, ktoré považuje za kľúčové pre udržanie si časti svojej moci nad štátmi bývalého Sovietskeho zväzu. Ďalším, novším cieľom je využiť tento vplyv na posilnenie svojej pozície ako významného partnera Číny. Pokiaľ ide o ostatné krajiny v tejto telenovele – Irán, Irak a teraz už aj Saudská Arábia -, sú v tejto novej globálnej aliancii čiastočne kvôli hospodárskej a politickej podpore zo strany Číny (a v menšej miere Ruska) a preto, že ich politické systémy sú prirodzene oveľa bližšie autoritárskym režimom Číny a Ruska než demokratickým režimom USA a ich spojencov.

K peniazom, ktoré Irán a Irak podpísali v posledných dvoch týždňoch nový súbor dohôd o rope a zemnom plyne. Irán už dlho uplatňuje obrovský vplyv na svojho suseda priamo aj nepriamo prostredníctvom svojich politických, hospodárskych a vojenských zástupcov. Irak bol vždy predurčený na takúto spoluprácu v energetickom sektore, keďže obe krajiny majú spoločné viaceré z najväčších zásobníkov ropy. Patria medzi ne Azadegan (na iránskej strane)/Majnoon (na irackej strane), Azar/Badra, Yadavaran/Sinbad, Naft Shahr/Naft Khana, Dehloran/Abu Ghurab, West Paydar/Fakka a Arvand/Juh Abu Ghurab. To sa už dávno ukázalo ako mimoriadne užitočné pre Irán, aby sa vyhol sankciám, keďže ropa z jeho strany týchto nádrží sa môže ľahko premenovať na irackú ropu, na ktorú sa nevzťahujú sankcie, a potom sa môže prepravovať kamkoľvek na svete. Ukázalo sa to aj ako užitočný nástroj Iraku, prostredníctvom ktorého môže od USA vymáhať miliardy dolárov tým, že sľubuje zastavenie dovozu iránskej elektriny a plynu, len aby tieto sľuby nedodržal v okamihu, keď sa peniaze dostanú na bankové účty v centre Bagdadu. Najnovšie dohody o spolupráci všetky tieto väzby medzi Iránom a Irákom ešte viac posilňujú.

Ďalšie nedávne dohody o spolupráci majú za cieľ zabezpečiť, aby všetko, čo patrí Iránu (vrátane kontroly nad irackými zásobami ropy a plynu), patrilo aj Číne a Rusku. Ako prvá podpísala Moskva 18. mája 10 nových dohôd o spolupráci s Iránom len v ropnom sektore. Podľa zdroja, ktorý úzko spolupracuje s iránskym ministerstvom ropného priemyslu, s ktorým minulý týždeň exkluzívne hovoril portál OilPrice.com, dohody zahŕňajú šesť memoránd o porozumení, dve zmluvy, jeden širší plán vojenskej spolupráce a ďalší plán týkajúci sa bilaterálnej spolupráce v oblasti priemyslu, transferu technológií a zvýšenia ťažby ropy. V podstate ide o obnovenie a predĺženie predchádzajúcich päťročných a desaťročných priebežných dohôd medzi Ruskom a Iránom, ktoré sú podrobne analyzované aj v mojej novej knihe. Tieto dohody umožňujú Rusku (spolu s Čínou v samostatných dohodách, o ktorých bude o chvíľu reč) prítomnosť svojich firiem na ktoromkoľvek ropnom a plynovom poli v Iráne, ktoré si Moskva vyberie. Umožňuje tiež výmenu najperspektívnejších vojenských dôstojníkov medzi oboma krajinami a Rusku umožňuje plný prístup na iránske letiská a do námorných prístavov. Okrem toho umožňuje pokračovanie spolupráce v ďalších vojenských a bezpečnostných záležitostiach vrátane výmeny spravodajských informácií, vybavenia a technológií.

Ruský zástupca v Iráne – podpredseda vlády a spolupredseda Stálej rusko-iránskej komisie pre obchodnú a hospodársku spoluprácu Alexander Novak – tiež zdôraznil, že obe krajiny pracujú na vzájomnej bankovej spolupráci a používaní svojich národných mien v bilaterálnych transakciách. Ďalší pokrok sa dosiahol aj v oblasti severojužného dopravného koridoru (NSTC), pričom sa dosiahlo niekoľko dohôd v sektore železničnej, cestnej, námornej a leteckej dopravy. Moskva má záujem o rozvoj koridoru až do Indie a ďalej. Okrem posilnenia obchodu medzi Ruskom a Iránom cez oblasti Kaspického mora a Perzského zálivu by tieto trasy poskytli aj veľa príležitostí na “dvojúčelové” využitie letísk a námorných prístavov – civilné aj vojenské.

Čína, ktorá vždy chcela urobiť veľký krok, počkala, kým sa usadí prach, a 23. mája podpísala nové dohody o spolupráci s Iránom. Podľa iránskeho zdroja, s ktorým hovoril portál OilPrice.com, tieto dohody len dolaďovali niektoré zostávajúce podrobnosti o finančnej, investičnej a energetickej spolupráci obsiahnuté v “25-ročnej komplexnej dohode o spolupráci medzi Iránom a Čínou”, ktorá bola prvýkrát odhalená kdekoľvek na svete v mojom článku z 3. septembra 2019 na túto tému a podrobne rozobratá aj v mojej novej knihe. V 25-ročnej dohode má Čína zaručené ceny ropy a plynu z Iránu minimálne o 30 % nižšie, ako sú príslušné referenčné ceny ropy. Od ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022 však Čína podľa iránskeho zdroja požaduje dodatočnú zľavu na iránsku ropu k 30-percentnej zľave, za ktorú môže v súčasnosti nakupovať aj ruskú ropu. “V priemere sa čínska zľava za iránsku ropu voči medzinárodnej referenčnej hodnote za posledných 12 mesiacov pohybovala okolo 44 %,” uviedol. “Pre Irán je to však ešte horšie, keďže – od 11. novembra 2022 – Čína platí Iránu v nekonvertibilných jüanoch, teda jüanoch, ktoré sa môžu používať len v Číne a/alebo míňať na nákup čínskeho tovaru,” dodal. “Ešte horšie je, že zatiaľ čo jüan je kľúčovým platobným nástrojom, Čína na platenie Iránu používa aj meny Angoly, Zambie a Kene, a Čína to robí ako prostriedok, ktorý má Irán prinútiť, aby od týchto krajín kupoval tovar, aby tieto krajiny mohli na oplátku obsluhovať svoje pôžičky Číne,” uzavrel.