Vyvstáva otázka, či je plánovaný nový pakt o migrácii a azyle skôr obranou proti „príliš veľkému počtu“ prisťahovalcov, najmä nelegálnym prisťahovalcom a tým, ktorí by sa v skutočnosti nemali v krajine nachádzať – alebo znamená ďalšie otvorenie k ešte regulárnejšej, pravidelnejšej a rozšírenej migrácii, ako sa obávajú aj mnohí kritici v sekcii komentárov na webovej stránke Európskej komisie k „Roadmap“.

Na túto otázku v súčasnosti nemožno s istotou odpovedať – keďže stále neexistuje konkrétny (zverejnený) text paktu, ktorý by bolo možné vyhodnotiť a pravdepodobne sú aj autori paktu zmietaní medzi humánnymi zámermi a rozpoznaním všetkých druhov praktických problémov.

Komisia sa navyše vyhýba otvorenému konfliktu so štátmi východnej Európy, ktoré na rozdiel od Nemecka bojujú za obmedzenie (migrácie) a považujú nemeckú situáciu za odstrašujúcu. Jednoducho neexistuje jediné ideálne riešenie pre väčšiu globálnu migráciu z husto osídlených, skôr chudobnejších regiónov; dostatočne to ukázal spor o migračný pakt OSN z roku 2018. Európsky konflikt tak naďalej pretrváva a vyostruje sa.

Konflikt medzi samozvanými prisťahovaleckými krajinami, ako je Nemecko a odporcami masívneho a bezuzdného prisťahovalectva sa vyostruje – a je potrebné sa obávať, že Angela Merkelová sa pokúsi prelomiť odpor proti prisťahovalectvu.

Rozsiahle vyhlásenia o zámere

V súčasnosti dostupné vyhlásenia k paktu EÚ obsahujú vyhlásenia o zámere, ktoré síce smerujú k „obrane“, kontrole a zníženiu počtu migrantov. Malo by sa napríklad uskutočniť predbežné preskúmanie (čo sa týka bezpečnosti, zdravia a identity) žiadateľov o azyl na vonkajších hraniciach EÚ, ďalej konzekventné vrátenie (vyhostenie) osôb, ktoré nemajú nárok na ochranu do ich krajín pôvodu, čiže zabrániť neoprávneným dlhodobým pobytom v Európe. Pohraničný orgán EÚ Frontex má byť posilnený a intenzívnejšie bezpečnostno-technické výmeny medzi krajinami budú kontrolovať migráciu. Potiaľto je všetko dobré.

Doterajšie návrhy však obsahujú aj také prvky, ako napríklad princíp rutinného rozdeľovania v celej EÚ všetkých osôb považovaných za oprávnené, ako aj Áno k legálnej migrácii a programov presídľovania (resettlement) pre utečencov. Zvyšuje sa tým potenciál prisťahovalectva a cieľom je zahrnúť aj tie regióny, v ktorých sa ešte silnejšie zohľadňujú práva obyvateľstva štátu a ktoré sa nepovažujú za prisťahovalecké krajiny, tak ako je to v prípade Nemecka. Túto pasáž by sa dalo chápať aj ako útok na Poľsko, Rakúsko, Česko a Maďarsko, ktoré vo všeobecnosti odmietajú ďalšiu migráciu a rozdeľovacie kľúče.

Signál pre ešte väčšiu migráciu do Európy

Existuje riziko, že nový pakt o migrácii a azyle zvýši klimaticky v krajinách pôvodu počet ľudí ochotných migrovať a pakt sa bude interpretovať ako signál, že Európa chce (a môže) prijať a riadiť aj rozsiahlejšiu migráciu. K tomu by mohli prispieť práve azylové centrá na vonkajších hraniciach EÚ, najmä ak by v zmysle organizácií na ochranu ľudských práv mali byť spojené s intenzívnou právnou ochranou (možnosť namietať proti negatívnym rozhodnutiam o azyle atď.)

EÚ sa zjavne snaží s novými konkrétnymi nariadeniami a postupmi transformovať súčasný chaos a slabosti reálne existujúceho prisťahovalectva do prehľadného, kontrolovaného a pravidelného systému. Čo by malo byť jednoduchšie v teórii ako v praxi. Zostáva otvorené – nad rámec zásadnej otázky, ako sa bude migrácia z hľadiska rozsahu vyvíjať v nasledujúcich rokoch –, do akej miery sa mnohé eventuálne zmysluplné teoretické základne piliere dajú realizovať v reálnom živote a s akým cieľom. Týka sa to napríklad úspešného zabezpečenia vonkajších hraníc – pri čom by bolo treba objasniť úlohu súkromnej a cirkevnej „námornej záchrany“, ktorú Nemecko presadzuje ako páku pre väčšiu africkú migráciu.

Bolo by potrebné objasniť harmonickú spoluprácu s mnohými krajinami pôvodu a tranzitu, prijatie mechanizmov rozdeľovania v celej EÚ dotknutými prisťahovalcami, ktorí by v prípade pochybností museli ako nový domov akceptovať aj Fínsko alebo Rumunsko. Doteraz si prisťahovalci vyberajú cieľovú krajinu s najvyššími dávkami. Vo všeobecnosti by sa mala podporovať ochota migrantov rešpektovať zamietnuté rozhodnutia o azyle – ide tu tiež o konflikt: Aj odmietnutí žiadatelia o azyl môžu de facto zostať v Nemecku, obmedzujúci účinok azylového práva sa neuplatňuje. Tento stav de facto otvorených hraníc štátov a ich sociálnych systémov naráža na odpor v čoraz viac krajinách a to nielen vo východnej Európe, ale aj v Škandinávii.

Prelomí sa odpor východnej Európy?

Najväčším otáznikom zostáva napríklad to, ako možno východoeurópske krajiny integrovať do spoločného európskeho azylového systému. Ak by sa krajiny, prípadne čistí príjemcovia (fin.) EÚ, „vyhli“ prijímaniu prisťahovalcov prostredníctvom finančných platieb, v dôsledku toho sa títo nahromadia do ochotných štátov, ako je Nemecko, ktoré už prakticky nevykonávajú vyhostenia a neustále akceptujú nové prisťahovalecké vlny. Rozdeľovanie migrantov v celej EÚ zásadne viazne v tom, že v jednotlivých štátoch sú životné podmienky a sociálno-ekonomické požiadavky/dávky pre migrantov veľmi odlišné – a migranti sa podľa toho správajú.

V komentároch na webovej stránke „Roadmap“, ktorá obsahuje množstvo konštruktívnych príspevkov, je projekt EÚ zriedka vítaný bez výhrad, často sa však zdôrazňuje, že v otázkach migrácie zohráva úlohu aj súčasný a budúci stav hostiteľských krajín. Komentátori poukazujú napríklad v tieni koronakrízy na nebezpečenstvá preťaženia sociálnych systémov, nadmernej ekonomickej migrácie a migrácie chudoby. Zdôraznené sú problémy s integráciou už existujúcich prisťahovalcov, hustota obyvateľstva a spotreba pôdy v hostiteľskej krajine, príliš malo voľných pracovných miest atď. Témy azyl a migrácia (všeobecne) by sa mali výrazne od seba oddeľovať. Mnoho pozorovateľov sa obáva, že kontinuálne prisťahovalectvo preťažuje európske štáty.

Z tohto hľadiska by mal byť možno doplnený hlavný cieľ nového paktu o migrácii a azyle, ktorý na webovej stránke EK znie: „vytvoriť komplexný a udržateľný rámec na riadenie azylu a migrácie v EÚ, ktorý je odolný voči krízam a pokryť celú migračnú trasu od krajín pôvodu a tranzitných krajín po prijímacie krajiny v EÚ“. Ide o pakt o integrácii, ktorý sa zaoberá otázkou, ako by mohli byť prijatí utečenci a migranti konkrétne začlenení do hostiteľských štátov. V ideálnom prípade by nakoniec mali byť zohľadnené aj príčiny migrácie. To sú tie skutočné a zložité témy, nielen európske zjednocovanie  a prerozdeľovanie čoraz väčšieho počtu takzvaných „utečencov“. Preto zostáva naďalej obava, že pakt bude slúžiť iba na podporu prisťahovalectva a na odstránenie odporu proti nemu.