Nie je jedno, s kým sa sudca stretáva…

Bratislava 5. novembra 2024 (HSP/Pravnelisty/Foto:TASR-Jaroslav Novák, Jakub Kotian)

Posledné štyri roky, viac ako ktorékoľvek iné obdobie predtým, boli výzvou pre justíciu v otázke vnímania nestrannosti sudcu. Súčasne by sme asi ťažko hľadali oblasť, v ktorej sudcovia zlyhali viac, než v sebakritickom a objektívnom hodnotení vlastnej nestrannosti a potenciálneho konfliktu záujmov. Nové situácie si vyžadovali viac než len stereotypné opakovanie zažitých a prežitých fráz v štýle „copy and paste“. Námietky zaujatosti podané obvinenými boli často vnímané cez optikou ich negatívneho mediálneho obrazu a povahy trestnej činnosti, pre ktorú boli trestne stíhaní, ako bezvýsledná snaha o obštrukcie a účelové „vyšachovanie“ niektorých sudcov, než ako domáhania sa základných záruk spravodlivého procesu garantovaného im ústavou aj dohovorom

V praxi sa stretávam s tým, že námietky a obhajoba obvinených býva často dehonestovaná vyjadreniami o „snahu o obštrukcie“ alebo „účelovosti,“ či dokonca „vyšachovanie“ niektorých sudcov z konania, než ako domáhanie sa základných záruk spravodlivého procesu garantovaného im ústavou aj dohovorom. Často boli vnímané optikou negatívneho mediálneho obrazu obvineného a povahou trestnej činnosti, pre ktorú boli trestne stíhaní. Viac ako obsahu namietaných skutočností zohrávala úlohu, kto vzniesol námietky a voči komu. Tak tomu nebolo inak ani v prípade námietky zaujatosti vznesenej voči členom senátu Špecializovaného trestného súdu zo strany obvineného R. Lališa[1]. Ani stanovisko trestnoprávneho kolégia v predmetnej trestnej veci nepresvedčilo ESĽP a nakoniec opakovane konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na nestranný súd (Mucha proti Slovensku[2], Krátky proti Slovensku[3]). Myslieť si, že v tomto prípade to bude inak, je naivné.

Predmetom verejného záujmu a opakovaných námietok zaujatosti boli aj medializované stretnutia medzi sudcom najvyššieho súdu JUDr. Jurajom Klimentom a politikom, advokátom a neskôr Špeciálnym prokurátorom JUDr. Danielom Lipšicom, LL.M[4] v lete 2020, ktoré boli aj predmetom posudzovania najvyšším súdom v uznesení zo dňa 19.06.2024 sp. zn. 2TdoVS/1/2024[5] v trestnej veci bývalého ministra spravodlivosti Mgr. Gábora Gála vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 6T/12/2023[6] Najvyšší súd zamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu o nevylúčení sudcov senátu 5T z konania a rozhodovania v jeho trestnej veci ako nedôvodnú. Pozrime sa však, či by závery najvyššieho súdu obstáli aj vo svetle aktuálnej judikatúry ESĽP.

Súčasne je potrebné dodať, že ani zďaleka nejde o jediné stretnutia vyvolávajúce viaceré otázky a pochybnosti o nestrannosti vybraných sudcov Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu, ktoré však unikli verejnej pozornosti a vo svojej podstate mohli byť vnímané ešte viac kriticky.

Hneď v úvode obvinený označil svoje trestné stíhanie za účelové a vníma ho ako akt pomsty zo strany JUDr. Lipšica. Poukázal na to, že rozhodujúcim dôkazom v jeho trestnej veci je svedecká výpoveď spolupracujúceho obvineného a súčasne bývalého klienta JUDr. Lipšica, ktorého „prekvapivo“ aktuálne zastupuje advokát, z tej istej advokátskej kancelárie. Podstata námietky zaujatosti obvineného voči členom senátu 5T (JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Peter Štift a JUDr. Marián Mačura) spočíva v ich údajne blízkych vzťahoch práve k JUDr. Lipšicovi.

Obvinený pri podávaní námietky vychádzal z medializovaných informácii o stretnutiach medzi JUDr. Klimentom a JUDr. Lipšicom, ktoré sa uskutočnili v priestoroch jeho advokátskej kancelárie. Podľa vyjadrenia sudcu mali stretnutia výslovne pracovný charakter a týkali sa otázok reforiem justície. Rovnako podľa vyjadrenia JUDr. Lipšica, sa v priestoroch advokátskej kancelárie stretával s viacerými sudcami najvyššieho súdu a ostatných súdov, s prokurátormi alebo advokátmi. Predmetom stretnutí mali byť otázky reformy justície (vrátane prokuratúry) a zmien v trestnom práve. Čo však bolo reálne obsahom ich rozhovorov v priebehu stretnutí, vedia len oni dvaja.

Dôvody, ktorými najvyšší súd odôvodnil zamietnutie sťažnosti obvineného možno zhrnúť nasledovne:

– nejde o vzťah príbuzenský, ale vzťah, ktorý dotknutí sudcovia hodnotia ako výlučne pracovný a neprerastajúci do nadštandardnej (priateľskej) roviny,

– obvineným deklarovaný nadštandardný vzťah namietaných sudcov nebol žiadnym spôsobom preukázaný,

– obvinený žiadnym objektívnym spôsobom nedokázal akúsi „spriaznenosť“ medzi JUDr. Klimentom a JUDr. Lipšicom

– obvinený nedokázal objektívne dementovať vyjadrenie JUDr. Klimenta k danej námietke, že išlo výslovne o pracovné stretnutie.

– JUDr. Lipšic vo veci obvineného nevykonával dozor a ani žiadny procesný úkon,

Pochybnosti o správnosti hodnotiacich úvah a záverov najvyššieho súdu vyvolávajú najmä:

– neprimerané prenášanie dôkazného bremena na preukázanie povahy a intenzity vzťahov medzi JUDr. Klimentom a JUDr. Lipšicom na obvineného

– nezohľadnenie osobitostí postavenia JUDr. Klimenta a JUDr. Lipšica

– nezohľadnenie povahy samotnej trestnej veci a osoby obvineného

V kontexte danej trestnej veci a námietok obvineného zaujmú najmä rozsudky ESĽP vo veci Karrar proti Belgicku[7] a Ugulava proti Gruzínsku (č. 2)[8].

Karrar proti Belgicku[9]

V decembri 2015 bol sťažovateľ odsúdený na doživotie za vraždu svojich dvoch detí. V marci 2016 sa pán Karrar od matky detí, ktorá sa pripojila k trestnému konaniu ako poškodená strana, dozvedel, že predseda senátu porotného súdu sa s ňou v priebehu týždňa pred začatím súdneho konania telefonicky spojil, aby si s ňou dohodol neformálnu návštevu v jej dome – na mieste činu, a že jej pri tejto príležitosti vyjadril svoju sústrasť. V apríli 2016 podal pán Karrar na kasačnom súde sťažnosť proti predsedovi senátu porotného súdu a požiadal kasačný súd, aby zrušil rozsudky porotného súdu o vine a treste, vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové prejednanie v inom zložení senátu a aby nariadil dotknutému sudcovi zdržať sa prejednávania akýchkoľvek sporov týkajúcich sa jeho osoby, jeho priamych príbuzných alebo jeho manželky. Predseda senátu naproti tomu tvrdil, že z jeho strany išlo len o zdvorilostnú návštevu, počas ktorej zaželal matke zosnulých detí veľa šťastia v nadchádzajúcom súdnom konaní. Ďalej uviedol, že ohliadka miesta činu bola rutinným úkonom. Kasačný súd sťažovateľovi nevyhovel. Hoci postup predsedu senátu označil za „otvorený kritike“, nepreukázalo sa, že by sa akýmkoľvek spôsobom postavil na stranu matky detí alebo že by sa počas hlavného pojednávania správal voči sťažovateľovi spôsobom, ktorý by mohol spochybniť jeho nestrannosť. Samotné vyjadrenie matky detí, obsah ktorého predseda senátu rozporoval, nebolo postačujúce na spochybnenie jeho nestrannosti. Hodnotenie správania predsedu senátu počas návštevy a významu jeho slov záviseli do značnej miery od subjektívneho vnímania osoby, ktorej boli adresované. Nebolo teda preukázané, že by predseda senátu, prejavil náklonnosť matke detí sťažovateľa na ujmu sťažovateľa.

V tomto prípade ESĽP poznamenal, že predseda senátu sa iniciatívne telefonicky spojil s matkou obetí a pred začatím súdneho konania navštívil jej dom. Poznamenal, že návšteva sa uskutočnila bez toho, aby bol sťažovateľ alebo jeho obhajca o tejto iniciatíve informovaný a bez toho, aby bol ktokoľvek prítomný. Vzhľadom na neprítomnosť svedka kasačný súd posúdil obsah vyjadrení sudcu vymenených počas návštevy odlišne. Sudca uviedol, že matke obetí prejavil len zdvorilosť a zaželal jej „veľa šťastia“ v nadchádzajúcom súdnom konaní, zatiaľ čo sťažovateľ sa domnieval, že prejavil „súcit“.

ESĽP akceptuje, že vyjadrenie zdvorilosti alebo súcitu voči poškodenej strane ako také nemožno stotožňovať s vyjadrením zaujatosti voči obžalovanému, a naopak, možno ho analyzovať ako prejav spravodlivosti s ľudskou tvárou. ESĽP poznamenal, že o návštevu, ktorá sa uskutočnila bez prítomnosti tretej osoby, jednostranne požiadal predseda senátu, ktorý sa tak vystavil riziku kritiky. Okrem toho, hoci nebolo preukázané, že predseda senátu bol vopred presvedčený o vine sťažovateľa vo vzťahu k trestným činom, pre ktoré bol stíhaný, správanie tohto sudcu, ktoré kasačný súd označil za „ otvorené kritike“, mohlo vyvolať dôvodnú obavu o jeho nestrannosti, čo spochybňuje jeho nestrannosť z objektívneho hľadiska. Argument vlády, že návšteva miesta činu mohla byť spojená s diskrečnou právomocou predsedu senátu podľa Trestného poriadku nariadiť obhliadku miesta činu, tento záver nezmení. ESĽP už skôr rozhodol, že z hľadiska článku 6 ods. 1 dohovoru nie je rozhodujúce, že nedostatok objektívnej nestrannosti sa týka len jedného člena senátu. Vzhľadom na uzavretý charakter porád a hlasovania nie je možné posúdiť skutočný vplyv sudcu na prejednávanú vec.

V tomto prípade o vine sťažovateľa rozhodovala v súlade s belgickým právom porota zložená z dvanástich občanov vybraných žrebovaním. Predseda senátu sa však spolu s dvoma prísediacimi a členmi poroty podieľal na odôvodnení rozsudku poroty, na úvahách o výške trestu a na výslednom rozhodnutí o treste. Okrem toho, mal značnú voľnosť pri organizovaní súdneho konania s cieľom objasnenia skutkového stavu. Skutočnosť, že podľa kasačného súdu konanie predsedu senátu nepredstavovalo podvod alebo klamstvo, nie je rozhodujúca na účely článku 6 ods. 1 dohovoru. Podľa ESĽP bolo správanie predsedu senátu prinajmenšom spôsobilé vyvolať objektívne odôvodnené obavy o jeho nestrannosť, a tým spochybniť nestrannosť samotného súdu pri rozhodovaní o obvineniach proti sťažovateľovi. Došlo teda k porušeniu článku 6 ods. 1 dohovoru.

Ugulava proti Gruzínsku (č. 2) – ESĽP[10]

V roku 2012 Gruzínsko začalo rozsiahlu reformu svojho justičného systému s cieľom posilnenia jeho, v rámci ktorej v roku 2018 došlo k zmene zloženia Najvyššieho súdu a procesu ich výberu a menovania sudcov. V prvej fáze Najvyšší súd vytvoril zoznam kandidátov a v druhej fáze Najvyššia rada spravodlivosti rozhodla o užšom zozname kandidátov s najvyšším počtom bodov. Tretia fáza sa uskutočnila pred parlamentným výborom pre spravodlivosť a nakoniec o samotnom vymenovaní kandidáta na sudcu najvyššieho súdu hlasoval parlament.

Pochybnosti o sudcovskej spôsobilosti pre absenciu preukázania získania úplného právnického vzdelania

Dňa 11.05.2019 vyhlásil Najvyšší súd Gruzínska výberové konanie na obsadenie dvadsiatich miest sudcov Najvyššieho súdu Gruzínska. Medzi kandidátmi bol aj vtedajší generálny prokurátor Gruzínska – Shalva Tadumadze, ktorý túto funkciu zastával od júla 2018. Najvyššia rada prostredníctvom tajného hlasovania zaradila do užšieho výberu 50 kandidátov, medzi ktorými bol aj generálny prokurátor. Dňa 17.07.2019 Najvyššia rada spravodlivosti začala individuálne pohovory. Generálny prokurátor bol vypočutý dňa 23.07.2019; jeho pohovor trval približne päť hodín. Všetky pohovory s kandidátmi boli verejné a verejnoprávny vysielateľ ich vysielal naživo na sociálnych sieťach; zúčastnili sa na nich zástupcovia rôznych medzinárodných organizácií, úradu verejného ochrancu práv Gruzínska a domácich ľudskoprávnych aktivistov. Zvukové záznamy boli následne zverejnené na webovej stránke Najvyššej rady spravodlivosti. Dňa 04.09.2019 členovia Najvyššej rady spravodlivosti prostredníctvom tajného hlasovania zostavili druhý užší zoznam dvadsiatich kandidátov, ktorých mená mali byť predložené parlamentu, medzi nimi aj meno generálneho prokurátora Počet hlasov, ktoré každý kandidát získal, nebol zverejnený. Zoznam kandidátov sa nezhodoval s dvadsiatimi najlepšími kandidátmi, ktorí po pohovoroch získali najvyšší počet bodov. Dňa 12.09.2019 bola pri parlamentnom výbore pre spravodlivosť zriadená pracovná skupina, ktorá mala overiť, či navrhnutí kandidáti spĺňajú požiadavky na funkciu sudcu. Verejný ochranca práv Gruzínska a mimovládne organizácie zároveň vyjadrili obavy v súvislosti s viacerými nominovanými kandidátmi, ktorí podľa nich nemali požadovanú úroveň vzdelania, vrátane bývalého generálneho prokurátora. Vyzvali parlament, aby prerušil posudzovanie jeho kandidatúry, kým sa overí rozsah jeho právnického vzdelania. Pracovná skupina požiadala Národné centrum pre zvyšovanie kvality vzdelávania aby overilo, či každý z kandidátov navrhnutých na vymenovanie za sudcu Najvyššieho súdu má titul magister práv alebo jeho ekvivalent. Okrem toho bola vzhľadom na vznesené obvinenia požiadaná, aby preverila pravosť diplomu generálneho prokurátora. Dňa 20.09.2019 pracovná skupina potvrdila spôsobilosť všetkých kandidátov bez toho, aby čakala na odpoveď Národného centra. Zo spisu vyplýva, že vo svojej následnej odpovedi Národné centrum okrem iného uviedlo, že nemohla overiť diplom generálneho prokurátora, pretože nepredložil dokumenty potrebné na overenie. Parlamentný výbor začal 23.09.2019 verejné pohovory s dvadsiatimi kandidátmi. Dňa 07.10.2019 Transparency International Georgia uverejnila vyhlásenie, v ktorom spochybnila pravosť diplomu generálneho prokurátora pre viaceré nezrovnalosti[11].

Verejný ochranca práv Gruzínska zverejnil 08.10.2019 monitorovaciu správu o prvej fáze výberového konania na sudcu, ktoré uskutočnil Najvyšší súd. Verejný ochranca práv okrem iných problémov uviedol, že Najvyššia rada spravodlivosti riadne neoverila vzdelanie päťdesiatich kandidátov z užšieho výberu a že spôsobilosť a kvalifikácia najmenej piatich z nich, vrátane generálneho prokurátora, bola veľmi pochybná. Dňa 09.10.2019 bol generálny prokurátor vypočutý parlamentným výborom pre spravodlivosť. V odpovedi na otázku týkajúcu sa jeho diplomu vysvetlil, že v rokoch 1994 až 1998 študoval na príslušnej univerzite a v akademickom roku 1997 – 1998 sa zúčastnil na skúškach piateho ročníka ako externý študent a tieto skúšky aj absolvoval. Odvolával sa na právne predpisy platné v rozhodnom čase, ktoré umožňovali každému študentovi ukončiť akékoľvek štúdium na univerzite formou externej skúšky a ukončiť štúdium o rok skôr. Generálny prokurátor priznal, že nemá k dispozícii žiadny dokument potvrdzujúci, že externé skúšky absolvoval. Predložil však list Národného centra z 29.10.2019, podľa ktorého zápisnica Štátnej skúšobnej komisie Tbiliského humanitného inštitútu z 23.06.1998 uvádza medzi študentmi, ktorí úspešne ukončili štúdium práva. Dňa 12.12. 2019 bol generálny prokurátor oficiálne vymenovaný za sudcu Najvyššieho súdu a dňa 19.12.2019 za podpredsedu Najvyššieho súdu.

Trestné konanie vedené voči sťažovateľovi

Sťažovateľ bol jedným z lídrov Zjednoteného národného hnutia, politickej strany, ktorá vládla v krajine od novembra 2003 do októbra 2012. Najprv bol v roku 2005 vymenovaný za starostu Tbilisi a potom v roku 2010 bol do tejto funkcie zvolený. V októbri 2012 zvíťazila v parlamentných voľbách koalícia Gruzínsky sen, ktorú viedol B. I., a vytvorila novú vládu. Sťažovateľ naďalej vykonával funkciu starostu Tbilisi. Následne bolo proti nemu začatých päť trestných konaní (sprenevera, legalizácia príjmov z trestnej činnosti a ďalšie)[12]

Dňa 20.02.2013 sa začalo vyšetrovanie v súvislosti s fungovaním Fondu pre obnovu a rozvoj starého Tbilisi, ktorý založil úrad starostu Tbilisi. Dňa 18.12.2013 bol sťažovateľ formálne obvinený zo zločinu sprenevery. Vyšetrovanie viedlo vyšetrovacie oddelenie úradu hlavného prokurátora (následne premenované na generálnu prokuratúru). Dňa 28.02.2018 mestský súd v Tbilisi prekvalifikoval obvinenie a odsúdil sťažovateľa spolu s jeho štyrmi spoluobžalovanými za prekročenie úradných právomocí. Výsledný trest bol vzhľadom na zákon o amnestii z 28.12. 2012 stanovený na jeden rok, tri mesiace a dvadsaťdva dní odňatia slobody. Odsúdenie sťažovateľa bolo potvrdené v odvolacom konaní.

Dňa 23.01.2019 podali dvaja prokurátori z vyšetrovacieho oddelenia generálnej prokuratúry dovolanie. Nasledujúci deň bola vec pridelená sudcovi G.Sh, v tom čase predsedovi trestného kolégia. Po približne jedenástich mesiacoch, 31.12.2019, bola vec postúpená sudcovi M.V., ktorý bol z konania vylúčený. V príslušnom rozhodnutí sudca M.V. uviedol, že v relevantnom čase ako prvý námestník generálneho prokurátora vykonával dozor nad činnosťou vyšetrovacieho útvaru generálnej prokuratúry, ktorý mal na starosti trestnú vec sťažovateľa. Dňa 23.01.2020 bola vec pridelená sudcovi M. G. Dňa 30.01.2020 bola vec pridelená trojici sudcov v zložení bývalý generálny prokurátor, M.G. a G.Sh. V ten istý deň vyhlásili dovolanie obžaloby za prípustné. Obhajca sťažovateľa podal námietku zaujatosti voči sudcovi – bývalému generálnemu prokurátorovi, v ktorej tvrdil, že vzhľadom na značnú pozornosť verejnosti a najmä politickú citlivosť prípadu, je nereálne predpokladať, že bývalý generálny prokurátor neprejavil záujem o jeho priebeh a výsledok. Ďalej tvrdili, že príslušní prokurátori ho museli informovať o dovolaní, ktoré podali v sťažovateľovej veci.

Dňa 10.02.2020 senát najvyššieho súdu v zložení z dvoch sudcov bez účasti sudcu-bývalého generálneho prokurátora preskúmal a zamietol ako nedôvodnú žiadosť sťažovateľa o jeho vylúčenie sudcu. Senát rozhodol, že obhajoba nepodložila tvrdenie, že sudca vo svojej predchádzajúcej funkcii generálneho prokurátora prijal akékoľvek procesné alebo iné rozhodnutie v súvislosti s prípadom sťažovateľa. V ten istý deň ten istý senát trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu za účasti sudcu-bývalého generálneho prokurátora a bez ústneho pojednávania zmenil právnu kvalifikáciu skutku a odsúdil sťažovateľa za zločin spreneveru a uložil mu trest odňatia slobody deväť rokov. Na základe zákona o amnestii a vzhľadom na obdobie, ktoré už strávil vo väzbe v rámci inej trestnej veci, bol potom tento nový trest znížený na tri roky, dva mesiace a osem dní odňatia slobody[13].

Dňa 05.11.2019 vydal sudca ešte ako generálny prokurátor príkaz č. 157-G o rozdelení práce medzi prokurátora, jeho prvého námestníka a ostatných námestníkov. V súlade s týmto príkazom bol generálny prokurátor zodpovedný za dohľad nad prácou prokuratúr, Generálnej inšpekcie na Generálnej prokuratúre, oddelení strategického plánovania a dohľadu nad činnosťou prokuratúry a vyšetrovacieho útvaru v rámci štátnej inšpekcie a za plnenie ďalších úloh stanovených v zákone o prokuratúre. Prvý námestník generálneho prokurátora bol, okrem iných úloh, zodpovedný za dohľad nad vyšetrovacím oddelením Generálnej prokuratúry. Benátska komisia prijala 17.12.2018 stanovisko č. 937/2018 k návrhu zákona o prokuratúre, v ktorom uviedla nasledujúce skutočnosti: Model, ktorý si Gruzínsko zvolilo – centralizovaná, hierarchická prokuratúra vedená generálnym prokurátorom voleným parlamentom – znamená podriadenosť všetkých prokurátorov a ostatných zamestnancov prokuratúry generálnemu prokurátorovi. Tento model a podriadenosť prokurátorov by však nemali viesť k úplnej podriadenosti prokurátorov. Mala by sa zabezpečiť určitá úroveň vnútornej nezávislosti, prinajmenšom možnosť vyjadriť odborné postoje.

Námietky sťažovateľa týkajúce sa nezákonnosti zloženia senátu najvyššieho súdu z dôvodu nespôsobilosti bývalého generálneho prokurátora na výkon funkcie sudcu a jeho nezákonného vymenovania ESĽP odmietol pre nevyčerpane vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Podľa ESĽP mal sťažovateľ vzniesť otázku údajnej nespôsobilosti sudcu na výkon funkcie pred príslušným vnútroštátnym orgánom, konkrétne pred trestným kolégiom najvyššieho súdu, prostredníctvom žiadosti o vylúčenie v súlade s článkom 59 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého sudca sa nesmie zúčastniť na trestnom konaní, ak nebol vymenovaný alebo zvolený do funkcie spôsobom stanoveným zákonom.

Sťažovateľ tvrdil, že generálny prokurátor je najvyšším prokurátorom v Gruzínsku a že všetci ostatní prokurátori sú mu priamo podriadení. Mal právomoc vymenúvať alebo odvolávať prokurátorov z funkcie, vydávať pokyny a meniť alebo rušiť ich rozhodnutia a akty. Zároveň mali všetci prokurátori zákonnú povinnosť na požiadanie podávať správy generálnemu prokurátorovi a poskytovať mu informácie o svojej činnosti a prípadoch, ktorými sa zaoberali. Príkaz generálneho prokurátora č. 157-G o rozdelení práce, ktorý bol len podzákonným právnym predpisom, nebránil a ani nemohol brániť generálnemu prokurátorovi v tom, aby si vyžiadal aktuálne informácie, správy, hlásenia alebo akékoľvek iné informácie týkajúce sa prebiehajúcich trestných vecí vrátane tých, ktoré dozoroval prvý námestník generálneho prokurátora.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že vzhľadom na prísnu vnútornú hierarchiu v prokuratúre a právomoci generálneho prokurátora voči všetkým ostatným prokurátorom vrátane prvého námestníka generálneho prokurátora, ako aj vzhľadom na politický význam jeho prípadu bolo nereálne predpokladať, že by sa vtedajší generálny prokurátor nepodieľal na riadení alebo kontrole jeho trestnej veci. Pokiaľ ide o odôvodnenie Najvyššieho súdu, že neexistujú dôkazy o takejto účasti, sťažovateľ poznamenal, že nikto mimo systému prokuratúry nemohol mať prístup k interným dokumentom generálnej prokuratúry a že v každom prípade existovali iné zistiteľné skutočnosti, ktoré boli dostatočné na to, aby vyvolali pochybnosti o nestrannosti sudcu-bývalého generálneho prokurátora.

Vláda tvrdila, že tvrdenia sťažovateľa týkajúce sa nestrannosti sudcu-bývalého generálneho prokurátora. sú nepodložené. S poukazom na časový rámec, v ktorom pôsobil ako generálny prokurátor, vláda poznamenala, že prípravné konanie aj prvostupňové súdne konanie v sťažovateľovej veci boli ukončené pred jeho vymenovaním za generálneho prokurátora. Inými slovami, nebol generálnym prokurátorom počas najdôležitejšej fázy trestného konania proti sťažovateľovi. Vláda ďalej tvrdila, že na rozdiel od prípadu Piersack proti Belgicku (01.10.1982, séria A č. 53), v tomto prípade generálny prokurátor nebol priamym nadriadeným prokurátorov, ktorí dozorovali vyšetrovanie a trestné stíhanie sťažovateľa, a nemal právomoc ani preskúmavať alebo opravovať podania, ani akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovať činnosť prokurátorov konajúcich v sťažovateľovej veci. Vláda v tejto súvislosti zdôraznila, že sudca M. V. (bývalý prvý zástupca generálneho prokurátora) bol vylúčený z konania a rozhodovania v trestnej veci sťažovateľa najmä z dôvodu svojej predchádzajúcej kontrolnej úlohy v tomto prípade. S odvolaním sa na podstatu uznesenia č. 157-G vydaného generálnym prokurátorom o rozdelení práce v rámci Generálnej prokuratúry, tvrdili, že z preskúmania trestného spisu jasne vyplýva, že nevykonával žiadne úkony v trestnom konaní proti sťažovateľovi. Vláda tiež poukázala na to, že námietku zaujatosti podanú sťažovateľom preskúmali dvaja sudcovia najvyššieho súdu, ktorí usúdili, že jeho obavy týkajúce sa nestrannosti sudcu-bývalého generálneho prokurátora neboli opodstatnené, a dospeli k záveru, že podmienky na vylúčenie sudcu neboli splnené. Nakoniec sa vláda opäť odvolala na prípad Piersack a dospela k záveru: „Zašlo by príliš ďaleko do opačného extrému, keby sa tvrdilo, že bývalí súdni úradníci na oddelení prokuratúry nemohli zasadnúť do senátu v každej veci, ktorú pôvodne preskúmalo toto oddelenie, hoci sa nikdy nemuseli zaoberať vecou sami…“

Posúdenie vo veci samej

V prejednávanej veci obava sťažovateľa z nedostatku nestrannosti vyplývala zo skutočnosti, že sudca, ktorý zasadal v senáte najvyššieho súdu, ktorý vyhlásil rozsudok z 10.02.2020, predtým zastával funkciu generálneho prokurátora, konkrétne v období, keď bola vec sťažovateľa preskúmavaná dovolacím súdom a keď dovolanie pripravovala generálna prokuratúra. Sťažovateľ túto námietku vzniesol na najvyššom súde a žiadal, aby bol sudca vylúčený z konania a rozhodovania o dovolaní sťažovateľa. Najvyšší súd v senáte zloženom z dvoch sudcov námietke sťažovateľa nevyhovel a konštatoval, že jeho obavy týkajúce sa nestrannosti sudcu-bývalého generálneho prokurátora neboli opodstatnené.

Pokiaľ ide o subjektívne kritérium, nebolo preukázané ani namietané, že by namietaný sudca mal alebo vyjadril nejaké osobné presvedčenie, ktoré by mohlo spochybniť jeho nestrannosť z hľadiska aplikácie subjektívneho testu nestrannosti.

Pokiaľ ide o objektívne kritérium, ESĽP konštatuje, že sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že sudca-bývalý generálny prokurátor v skutočnosti zohrával dvojakú úlohu v trestnom konaní vedenom proti nemu. Pripomína tiež, že samotná skutočnosť, že sudca bol kedysi členom prokuratúry, nie je dôvodom na obavu z nedostatku nestrannosti. ESĽP zároveň nemôže nekonštatovať, že sudca vykonával funkciu generálneho prokurátora krajiny, keď bol prípad sťažovateľa preskúmaný odvolacím súdom a keď dvaja prokurátori z vyšetrovacieho oddelenia generálnej prokuratúry rozhodli o podaní dovolania. Sudca bol teda na vrchole toho, čo sa zdá byť hierarchickou štruktúrou, pričom mu boli podriadení všetci prokurátori. Okrem toho, v súlade so zákonom o prokuratúre, mohol dávať pokyny ktorémukoľvek z nich, vrátane svojho prvého zástupcu, ktorý bol zodpovedný za celkový dohľad nad vyšetrovacím útvarom zodpovedným za sťažovateľov prípad Mohol tiež požiadať podriadených prokurátorov o aktuálne informácie týkajúce sa postupu vo veci sťažovateľa So zreteľom na vyššie uvedené charakteristiky prokuratúry v Gruzínsku, ktoré nie sú sporné, ESĽP akceptuje argumentáciu sťažovateľa, že obsah príkazu generálneho prokurátora č. 157-G o rozdelení práce na generálnej prokuratúre by nebránil generálnemu prokurátorovi vo výkone jeho dozorných právomocí, ako to ustanovuje zákon o prokuratúre. ESĽP ďalej pripomína, že za určitých okolností môže organizácia a štruktúra vnútroštátnej prokuratúry a úloha generálneho prokurátora viesť k tomu, že bez primeraných opatrení na vnútroštátnej úrovni, ktoré by zohľadňovali tieto osobitosti, môže byť ovplyvnená účinná ochrana práv podľa dohovoru, najmä vo veľmi citlivých prípadoch.

V tomto prípade, so zreteľom na úlohu a rozsiahle právomoci generálneho prokurátora podľa príslušnej vnútroštátnej legislatívy, ako je opísané vyššie, a berúc do úvahy politicky citlivý kontext, v ktorom sa viedol vysokoprofilový súdny proces so sťažovateľom, ESĽP sa domnieva, že sudca musel byť v čase, keď bol generálnym prokurátorom, prinajmenšom oboznámený s internými informáciami o stratégii prokuratúry pri vedení trestného konania vedeného proti sťažovateľovi a že táto skutočnosť musela byť zrejmá nestrannému pozorovateľovi.

Podľa názoru ESĽP preto za konkrétnych okolností tohto prípadu existovali zistiteľné skutočnosti, ktoré mohli vyvolať objektívne odôvodniť pochybnosti o nestrannosti sudcu-bývalého generálneho prokurátora. ESĽP v tejto súvislosti nemôže akceptovať argument vlády, že najrozhodujúcejšia fáza trestného konania vedeného proti sťažovateľovi sa odohrala pred vymenovaním sudcu za vedúceho prokuratúry. Skutočnosť, že rozhodnutie o podaní dovolania, ktoré nakoniec viedlo k zmene právnej kvalifikácie skutkov sťažovateľa a zvýšeniu uloženého trestu odňatia slobody, bolo prijaté generálnou prokuratúrou počas pôsobenia sudcu vo funkcii generálneho prokurátora, je sama osebe dostatočná na vyvrátenie tohto argumentu.

ESĽP v tejto súvislosti považuje za dôležité zdôrazniť význam teórie zdania pre zabezpečenie objektívnej nestrannosti, a tým aj dôvery v súdny systém. V tomto prípade, so zreteľom na všetky špecifické okolnosti, najmä na najvyššiu politickú citlivosť procesu sťažovateľa, spolu s úlohou a autoritou generálneho prokurátora v rámci prokuratúry v Gruzínsku, ESĽP konštatuje, že zaradenie bývalého generálneho prokurátora do trojčlenného senátu sudcov, ktorí prejednávali sťažovateľovu vec, bolo dostatočné na to, aby vyvolalo pochybnosti o objektívnej nestrannosti Najvyššieho súdu pri rozhodovaní o sťažovateľovom dovolaní, a teda došlo teda k porušeniu článku 6 ods. 1 dohovoru.

Záverom v aplikácii na obsah námietky zaujatosti podanej obvineným

Citované rozsudky ESĽP vyvolávajú pochybnosti o správnosti záverov najvyššieho súdu a najmä, či najvyšší súd správne uchopil komplexnosť a osobitosti skutočností namietaných obvineným. Obdobné stretnutia medzi sudcom a advokátom, by objektívne mohli vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu aj v prípade menej exponovaných aktérov. Povedzme si úprimne, nejde o bežného sudcu a ani bežného advokáta.

JUDr. Lipšic od roku 1998 pôsobil v aktívnej politike, neskôr aj v najvyšších exekutívnych funkciách ako minister spravodlivosti a následne minister vnútra. Stál aj za založením Špeciálneho súdu aj Úrad Špeciálnej prokuratúry. V parlamentných voľbách v roku 2016 kandidoval zo spoločnej kandidátnej listiny so stranou OĽANO, ktorá v roku 2020 vyhrala parlamentné voľby so svojím radikálnym „protikorupčnym“ programom a vyhláseniami, ktoré nemali veľa spoločné s rešpektovaním prezumpcie neviny, či práva na spravodlivý proces. Po predčasnom ukončí mandátu poslanca ako advokát začal zastupovať viacerých poškodených a spolupracujúcich obvinených, ktorých výpovede boli jediným alebo rozhodujúcim dôkazom v mnohých spoločensky a politicky citlivých trestných veciach. Pôvodne sa s podporou strany OĽANO mal uchádzať o post generálneho prokurátora[14], nakoniec sa vďaka zmene zákona o prokuratúre úspešne uchádzal o funkciu špeciálneho prokurátora.[15] Na silné väzby k v tom čase vládnej strane OĽANO, či konflikt záujmov vyplývajúci z povahy jeho advokátskej práce, ktoré by mohli ohroziť vnímanie nestrannosti prokuratúry nad únosnú mieru, upozorňovala vo svojom hodnotení aj Transparency international. Pochybnosti vznikli v minulosti nielen o okolnostiach akým zložil justičné skúšky ale aj o okolnostiach získania bezpečnostnej previerky na prísne tajné[16].

Ani JUDr. Kliment rozhodne nie je bežný sudca najvyššieho súdu. V apríli 2020 sa stal členom Súdnej rady SR ako nominant vlády s podporou strany OĽANO[17] a neskôr ho rovnako strana OĽANO podporovala v kandidatúre na funkciu Generálneho prokurátora SR. Viaceré jeho mediálne alebo medializované vyjadrenia nakoniec viedli k jeho vylúčeniu z ďalšieho konania a rozhodovania v citlivých trestných veciach veci a [18] nakoniec aj, v nadväznosti na podaný návrh na jeho disciplinárne stíhanie, k prijatiu stanoviska Súdnou radou SR č. 356/2024: „Pojednávacia miestnosť nie je verejná tribúna, teda neslúži ako priestor, kde by sudca mohol prezentovať (ventilovať) svoje subjektívne hodnotové postoje.“

Je otázne, či by ESĽP vo svetle rozsudku Karrar proti Belgicku, pri hodnotení povahy stretnutí medzi JUDr. Klimentom a JUDr. Lipšicom v lete 2020 a ich vplyvu na vnímanie nestrannosti sudcu z hľadiska objektívneho testu nestrannosti, dospel k rovnakým záverom ako najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o nevylúčení členov senátu 5T, ak problém videl v „nevinnom“ stretnutí predsedu senátu s poškodenou, ktorej mal len prejaviť zdvorilosť alebo nanajvýš vyjadriť súcit.

Najvyšší súd nevenoval ani dostatočnú pozornosť samotnému postaveniu aktérov stretnutí v časových súvislostiach a spoločensko-politických reáliách daného obdobia. Opomenul aj vziať do úvahy, že JUDr. Lipšic bol krátko na to vymenovaný do funkcie Špeciálneho prokurátora ako vedúceho prokurátora a osobitné postavenie Úradu Špeciálnej prokuratúry v systéme prokuratúry na účely posúdenia dôvodnosti námietky zaujatosti. V odôvodnení uznesenia sa najvyšší súd obmedzil len na stereotypné zopakovanie zaužívaných fráz zo svojich predchádzajúcich rozhodnutí, a to že: „JUDr. Lipšic vo veci obvineného nevykonával dozor a ani žiadny procesný úkon.“ Ako naznačujú záveru ESĽP z rozsudku Ugulava proti Gruzínsku (č. 2) ale aj ďalšie rozsudky, samotná skutočnosť, že prokurátor nevykonával úkony v trestnej veci nemusí byť pre posúdenie námietky zaujatosti rozhodujúca. Podstatné je postavenie dotknutej osoby v systéme prokuratúry a rozsah právomocí, ktoré zákon s výkonom takejto funkcie spája.

Práve osobitostiam organizácie, postaveniu a inštitucionálnej uzavretosti Úradu špeciálnej prokuratúry ako aj širokým kompetenciám Špeciálneho prokurátora vo vzťahu k podriadeným prokurátorom sa venovali aj námietky týkajúce sa problému „tzv. systémovej zaujatosti“ monokratického justičného orgánu.[19] Nie je rozhodujúce, či v priebehu vyšetrovania Špeciálny prokurátor tieto právomoci aktívne využíval, ale postačuje, že tieto právomoci v zmysle zákona využiť mohol. Dôsledné skúmanie uvedeného postavenia rastie na význame v prípade vysokoprofilových trestných vecí, na ktoré Úrad Špeciálnej prokuratúry posledné štyri roky nemal núdzu. Medzi ne patrí aj trestná vec obvineného Mgr. Gála[20], ktorý bol obvinený máji 2022, teda v čase pôsobenia JUDr. Lipšica vo funkcii Špeciálneho prokurátora.

Európska komisia ako aj Rada EÚ v návrhu Smernice o boji proti korupcii vidí práve zlyhaniach v oblasti integrity, nezverejnených konfliktoch záujmov alebo závažných porušeniach etických pravidiel, príčiny, ktoré môžu viesť ku korupčným činnostiam, ak sa neriešia[21]. Nízka miera citlivosti pri posudzovaní nestrannosti sudcu z hľadiska objektívneho testu nestrannosti, ktorú možno pozorovať v rozhodovacej činnosti nielen najvyššieho súdu, už tak zložitej situácii neprospieva.

Záverom

Nedá mi na tomto mieste sa v kontexte rozsudku ESĽP vo veci Ugulava proti Gruzínsku (č. 2) bližšie pozrieť na možné pochybnosti o nestrannosti JUDr. Milana Cisarika, od roku 2019 prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry a od 2021 európskeho delegovaného prokurátora, ktorý bol v decembri 2021 vymenovaný do funkcie sudcu Špecializovaného trestného súdu.

Vyšetrovanie mnohých trestných vecí, nielen vysokoprofilových a politicky citlivých, začalo práve v období pôsobenia JUDr. Cisarika na Úrade špeciálnej prokuratúry. Práve osobitosti organizácie a už spomenutá uzavretosť fungovania bývalého Úradu špeciálnej prokuratúry a osobitné postavenie a povaha trestných vecí prejednávaných pred Špecializovaným trestným súdom priam volá po dôslednej analýze a zmene prístupu vnímania objektívneho testu nestrannosti. Berúc do úvahy bežné pracovné vzťahy na pracovisku, nie je vylúčené, že napriek tomu, že v trestnej veci JUDr. Cisarik ako prokurátor nevykonával žiadne úkony, mohol mať informácie z vyšetrovania konkrétnych trestných vecí získaných v rámci vedených neformálnych kolegiálnych rozhovorov a úzkych vzájomných vzťahov medzi prokurátormi, ktoré si zachoval aj po svojom vymenovaní do funkcie sudcu. Možné pochybnosti o nestrannosti umocňuje aj existencia Úradu Špeciálnej prokuratúry a Špecializovaného trestného súdu v jednej budove v Pezinku. Okrem výhrad o odborným kvalitám, je to práve jeho pôsobenie na Úrade Špeciálnej prokuratúry, ktoré vyvoláva pochybnosti minimálne o vhodnosti jeho vymenovania za sudcu Špecializovaného trestného súdu.

Možný konflikt záujmov v takýchto prípadoch vyriešili v Taliansku právnou úpravou, ktorá neumožňuje prokurátorovi uchádzať sa o funkciu sudcu na súde, v obvode ktorého vykonával funkciu prokurátora. Zdá sa, že o spravodlivosti sa máme ešte veľa, čo učiť. Zatiaľ by aspoň postačovalo, keby súdy vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne aplikovali ustanovenia dohovoru tak, ako sú aplikované a vykladené v rozhodovacej činnosti ESĽP, a nie sa len tak tvárili, ich prekombinovanou a často neadekvátnou citáciou v rozhodnutiach.

Mgr. Erika Kutková

Článok pôvodne vyšiel na portáli Pravnelisty.