Bratislava 28. marca 2024 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)
Malosť a hašterivosť v pronárodnom tábore politikov a ich voličov, mala za následok nielen zbytočné rozptýlenie voličských hlasov, ale aj fatálny dopad na výsledky prezidentských volieb pred piatimi rokmi. Poučili sme sa?
Bojkot druhého kola prezidentských volieb, o ktorom niektorí Slováci uvažujú, pomôže jedine kandidátovi liberálov a progresívcov. Je všeobecne známe, že progresívci a ich stúpenci patria medzi najdisciplinovanejších voličov. V minulých prezidentských voľbách sa značná časť voličov Kotlebu a Harabina rozhodla v druhom kole nevoliť. Chtiac-nechtiac tak prispela k drvivému víťazstvu médiami vyrobenej pezinskej aktivistky.
Otázne je, prečo to pronárodne zmýšľajúci voliči spravili a čo tým sledovali. Niektorí dokonca dali svoj hlas súčasnej prezidentke. Dnes sa už môžeme len domnievať, či by bol vtedajší smerácky kandidát Šefčovič lepším slovenským prezidentom ako progresívna prezidentka „tejtokrajiny“ Čaputová.
Skutočnosť, že mnohí voliči pomohli ignoráciou druhého kola k víťazstvu Čaputovej je nezvratný fakt. Súčasná geopolitická situácia je však oveľa vážnejšia a zložitejšia ako pred piatimi rokmi. Veľká časť voličov je v nadchádzajúcom kole prezidentských volieb znova postavená pred „Sofiinu voľbu“.
Nemusí to tak byť, ak si váhajúci voliči či zaťatí nevoliči položia nasledujúce otázky: Mám v živote vždy na výber iba medzi zlou a dokonale ideálnou možnosťou? Musím niekedy zvážiť aj kompromis v záujme spoločného dobra a pokoja v rodine? Som charakterovo ideálny(a) a vo všetkom dokonalý(á)?
V bežnom živote, v práci, v škole, v rodine, vo vzťahoch, sa vždy rozhodujeme pre z nášho pohľadu lepšiu možnosť. Niekedy v prospech nás samotných, inokedy v prospech tých, ktorých máme radi. Nikdy si však nevyberáme z dokonalých a úplne ideálnych možností, pretože také objektívne neexistujú.
Ak metaforicky premostíme na voľbu prezidenta, volíme jedného z nás. Toho, ktorý je najbližšie k našim predstavám o slovenskom prezidentovi. Nevolíme dokonalý ideál, ale svojou voľbou sa snažíme k nemu priblížiť. Vyberáme z toho, čo máme na výber, hráme s kartami, ktoré sme dostali. Pomyselné karty sa rozdávajú nanovo a obracať sa k nim chrbtom znamená nechať vyhrať súpera bez boja. Kontumačne a pohodlne.
Silácke reči o tom, že obaja kandidáti sú „aj tak rovnakí, dokonca z jedného liberálneho tábora“, sú v kontexte prebiehajúcich udalostí vo svete, postavené na vode. A možno aj na urazenom egu neúspešných politikov.
Nie, terajší prezidentskí kandidáti nie sú rovnakí. Môžu si byť v niečom podobní, ale treba upriamiť pozornosť na to, čo ich rozdeľuje : názory na vzdanie sa veta v EÚ, na Ukrajinu, na migráciu, názory na súčasnú vládu, suverenitu Slovenska a v neposlednom rade na vojnu a mier. Vyberáme si z toho, čo kandidátov od seba odlišuje, nie z toho, čo ich spája. Vyberáme si v momentálnej vnútropolitickej situácií, nie z toho, čo bolo pred rokmi. Ak chceme pre Slovensko zachovať zvyšky suverenity, ak chceme žiť v mieri, zbaviť sa večného kvílenia a rozvratných aktivít protislovenských mimovládok, musíme si vybrať. Nad bojkotom druhého kola prezidentských volieb by pronárodne zmýšľajúci volič nemal ani premýšľať, nieto ho realizovať. Na prípadnom víťazstve kandidáta progresívcov by svojou neúčasťou vo voľbách mal leví podiel. Vrátane spoluzodpovednosti.
Niet času na váhanie, egoizmus, vzdušné zámky a strkanie hláv do piesku. Ak sa črtá možnosť posunúť Slovensko aspoň o krok k lepšiemu, treba ju využiť a nie vajatať, že nemáme ideálneho kandidáta, lebo „ten náš“ sa do druhého kola nedostal. Mimochodom, nikto nie je úplne ideálny, dôležité je posolstvo, ktoré politik verejnosti vysiela.
Čo však odlišuje bežného hašterivého politika od štátnika, je schopnosť prekonať vlastné ego, povzniesť sa nad malichernosti a podporiť každého, kto sa snaží pozdvihnúť Slovensko. Postoj v štýle „Po mne potopa“ nesvedčí o zrelosti a uvážlivosti, ale o nabubralom egu a neochote priznať, že zmena k lepšiemu sa môže začať aj malými krokmi a nemusí nutne prebiehať za zvukov ohurujúcich fanfár.
Skúsme aspoň raz postaviť záujmy našej vlasti nad vzájomné jalové prieky o tom, kto je väčší národniar a kto má aké maslo na hlave. V tom sa skrýva bieda a malosť slovenskej politiky. Skúsme konečne vyrásť a spomenúť si na vyšší princíp. Na spoločný záujem.
Máme na výber z dvoch možností a musíme si vybrať. Nezabúdajme, každý národ má takú politickú reprezentáciu, akú si zaslúži. Opačný tábor pôjde voliť do nohy a je mu jedno, komu všetkému tzv. občiansky kandidát roky slúžil. Opačný tábor je spolu s aktivistami zoradený, pripravený a úlisne čaká na najväčšiu chybu národniarov – že v druhom kole nepôjdu voliť a odovzdajú víťazstvo progresívcom na tácke. Neurobme im tú radosť.
Je komické vidieť kandidáta progresívcov so slovenskou vlajkou v ruke ako sa hrdí údajným vlastenectvom. Možno byť skutočným vlastencom a uvažovať zároveň nad vzdaním sa práva veta v Európskej únií? Odpoveď nech si dá každý sám.