Nezmyselnosť politiky Európy nedáva jej obyvateľom žiadnu šancu na budúcnosť

Bratislava 12. apríla 2023 (HSP/Foto: FB)

“Dnes bolo zverejnené, že ekonomická sila štátov BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika) predbehla prvýkrát “najpriemyselnejšie rozvinuté” štáty sveta združené v G7,” konštatoval včera Tomáš Taraba (Život NS) na sociálnej sieti

“Táto realita nabúrava doterajšie delenie sveta na rozvinutý západ a rozvojový zvyšok sveta. Ak toto delenie končí, o to väčšmi bude končiť ochota zbytku sveta nechať sa západom mentorovať, trestať a hrať podľa jeho pravidiel,” komentuje Taraba. “Šialené na tejto zmene je primárne to, že za ekonomický úpadok a pokles si západ môžem celkom sám. Zelení ekoteroristi, ktorí okupujú už dlhé roky Brusel, vyháňajú za hranice Európy priemysel a výrobu. Rovnako ako Budaj s Hegerom vyhnali zo Slovenska Slovalco a čistotnú výrobu hliníka. Nezmyselné a nesplniteľné emisné normy, ktoré tu na Európanov uvaľujú a ktoré celý svet ignoruje a smeje sa z nich, dávajú konkurenčnú výhodu svetovému hospodárstvu a likvidujú rentabilitu toho európskeho.”

Podiel Európy na svetových emisiách je v príkrom rozpore so zámermi Zelenej dohody. Ak by niekto chcel využiť hrozbu klimatickej katastrofy na zlikvidovanie vplyvu európskej civilizácie, nevyzeralo by to inak. Premotivovaný mesiášsky prístup nezachráni svet a už vôbec nie Európu. V tom proklamovanom cieli nulových emisií totiž už teraz možno vytušiť výnimky pre privilegovaných. Ak vezmeme uhlíkovú stopu jednotlivcov, najväčšiu zanechávajú tí najbohatší. Na poklese životnej úrovne však najviac zaplatia tí najchudobnejší. Z hľadiska inštitúcií je najväčším znečisťovateľom armáda. Tej sa však ciele zelenej politiky týkajú len okrajovo, v Európe možno predvídať rast výdavkov na zbrojenie.

Zastavenie výroby v Slovalcu len dokumentuje zaslepenosť ekošialencov. Ten hliník, ktorý sa vyrobil v Žiari nad Hronom, bude treba niekde vyrobiť, vyrobí ho fabrika, ktorá kašle na zámery Európanov, znečistenie planéty vzrastie a nový výrobca na tom ešte aj zarobí. Takéto nezmyselné rozhodnutia vznikajú, keď sa ideológia presunie pred pragmatický prístup.

A, samozrejme, sankcie. K slovám Tarabu niet čo dodať: “Osobitnú ranu si západ sám uštedril politikou sankcií, ktorú zbytok sveta ignoruje a práve z nej má profit a úžitok. Tzv. rozvojový svet sa rád ujal lacnej ropy a energií, ktorej sme sa my vzdali.” Možno predsa niečo. K sankciám sa nepripojil zďaleka celý svet, ako sa nás snaží presvedčiť propaganda. Z hľadiska počtu obyvateľov je to výrazná menšina.

“Fakty a zdravý rozum nepustia. Buď sa vrátime na západe k zdravému rozumu a politicky od vplyvu odstavíme vo voľbách tých čo nič nevedia tvoriť, len vedia stavať normálnym veciam prekážky alebo sa budeme už musieť prizerať, ako odchádzame postupne zo scény my a muziku budú hrať iní,” zakončuje Taraba. Toľký optimizmus! Len málokto si všíma dôležitú skutočnosť. Ak sú klimatické zmeny naozaj neodvratné, ak naozaj ekopolitikou len bojujeme o čas, kým nastanú, kde je plán na adaptačné mechanizmy? Ak na klimatickú katastrofu Európa nebude pripravená, je vcelku jedno, či sa úplne zrúti o päť alebo päťdesiat rokov. Ekonomicky málo výkonná Európa im aj tak neodolá. V prípade tak akútneho ohrozenia by človek skôr očakával všeobecnú a horúčkovitú diskusiu odbornej verejnosti nad tým, ako sa klimatickým zmenám prispôsobiť, ako na ne reagovať. Kde nič, tu nič…