Nezávislosť v ére komunistického režimu pripomína aj pamätný deň – Deň samizdatu

Bratislava 11. októbra 2024 (TASR/HSP/Foto:ARCHÍV TASR Jaroslav Hejzlar)

Deň samizdatu, ktorý sa na Slovensku pripomína 12. októbra, zaradili poslanci Národnej rady SR medzi pamätné dni v roku 2020. Pripomína odvahu tých, ktorí v období komunistického totalitného režimu riskovali perzekúcie zo strany štátnej moci len z dôvodu realizácie svojich základných ľudských práv a slobôd

Dátum 12. október zvolili ako Deň samizdatu na základe udalostí z roku 1988. Pred 36 rokmi, 12. októbra 1988, podpísalo 92 českých a slovenských disidentov vyhlásenie na podporu slovenského kresťanského aktivistu Ivana Polanského, ktorého 17. júna 1988 odsúdili za vydávanie a šírenie samizdatu na štvorročné väzenie.

Medzi známe prípady prenasledovania ľudí, ktorí šírili samizdaty, patrí aj kauza z roku 1981 známa ako “francúzsky kamión”. Za “pašovanie” literatúry sa vtedy ocitlo vo väzbe viacero ľudí, medzi nimi aj disident a filozof Milan Šimečka.

“Pojem samizdat pochádza z ruštiny a možno ho preložiť ako sám-seba-vydať. V 30. rokoch 20. storočia ho použil ruský básnik Nikolaj I. Glazkov. U nás sa začal používať v období normalizácie v rokoch 1970 – 1989,” uviedol pre TASR literárny historik Pavel Matejovič.

Publikovanie mimo oficiálnych periodík

Prostredníctvom samizdatu sa podľa neho šírili texty autorov, ktorí mali zákaz verejne publikovať. Zákaz súvisel najmä s ich kritickým postojom k invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. V samizdate zverejňovali texty aj autori, ktorí odmietali publikovať v oficiálnych periodikách, kde bol priestor na umeleckú slobodu limitovaný oficiálnou ideológiou. Medzi samizdatových autorov patrili aj tí, ktorí vydávali svoje diela aj oficiálne. Išlo najmä o texty, ktoré boli otvorene kritické voči normalizačnej moci.

“Treba tiež povedať, že medzi tzv. oficiálnou literatúrou a samizdatom neprechádzala nejaká ostrá deliaca línia. Po období najtvrdšej normalizácie sa postupne v priebehu 80. rokov do literatúry viacerí zakázaní autori vrátili. K odmäku prišlo najmä v druhej polovici 80. rokov v ére tzv. gorbačovovskej perestrojky. Na sklonku 80. rokov už väčšina autorov, ktorí predtým zverejňovali svoje texty len v samizdate, začala publikovať aj v oficiálnych periodikách,” vysvetlil Matejovič.

Na vznik slovenského samizdatu mal výrazný iniciačný vplyv český samizdat, pričom v tejto súvislosti je podľa Matejoviča potrebné spomenúť najmä českého undergroundového básnika a filozofa Egona Bondyho. V porovnaní s českým literárnym samizdatom však na Slovensku zverejňovalo svoje texty v samizdate oveľa menej autorov, vychádzalo tu aj menej periodík či iných samizdatových tlačí.
Na Slovensku bol podľa literárneho historika viac zastúpený náboženský samizdat. V období normalizácie vydávali aktivisti katolíckeho disentu viac ako dvadsať samizdatových časopisov.

“Náboženský samizdat mal na rozdiel od literárneho samizdatu iné funkcie. Vychádzal najmä pre potreby kresťanských komunít. Na rozdiel od literárneho samizdatu neplnil prioritne estetickú funkciu,” skonštatoval Matejovič.

Literárny samizdat

Literárny samizdat bol podľa neho názorovo diferencovaný a existovali v ňom rôzne prúdy. Ocitali sa v ňom vedľa seba práce reformných marxistov, liberálov, konzervatívcov i antikomunistov. Jeho súčasťou boli polemiky a diskusie. Podobne, ako to je v prirodzene názorovo diferencovanej demokratickej spoločnosti.

“Prvé literárne samizdaty sa na Slovensku objavili v 70. rokoch v Košiciach, pričom mali charakter literárnych zborníkov, ktoré vyšli pod názvami The Nace, Trinásta komnata, Hudba a Nace, Nacelle a Lesní speváci. Najvýznamnejšími predstaviteľmi košického samizdatu boli básnik Erik Groch a filozof Marcel Strýko,” uviedol literárny historik.

V 80. rokoch začal podľa neho vychádzať literárny samizdat aj v Bratislave, ktorého súčasťou boli periodiká Kontakt, K, Altamira, Fragment, Fragment K, ktoré zverejňovali nielen prózu a poéziu, ale venovali sa aj reflexii literatúry, kultúrnej a politickej publicistike, čím literárny samizdat nadobúdal aj charakter občianskeho samizdatu.

“K občianskemu samizdatu by sme mohli na Slovensku zaradiť aj rôzne ekologické publikácie, k najznámejším patrila iniciatíva Bratislava nahlas (1987). Aj keď nešlo v pravom slova zmysle o samizdat, mala na neoficiálnu scénu podobný vplyv ako texty vydávané v samizdate,” dodal Matejovič.

“Šedá” zóna

V tejto súvislosti treba podľa neho spomenúť aj tzv. šedú zónu, ktorá sa nachádzala na pomedzí oficiálnej a alternatívnej kultúry. Netvorili ju síce zakázaní autori, no svojimi nekonvenčnými prejavmi tiež rozširovala priestor umeleckej slobody. Aj preto nemožno viesť nejakú striktnú deliacu čiaru medzi samizdatom a inými nezávislými kultúrnymi a občianskymi aktivitami počas normalizácie.

K najaktívnejším autorom a vydavateľom samizdatu na Slovensku patrili Ján Budaj, Oleg Pastier, Ján Langoš, Tomáš Petřivý, Milan Šimečka, Martin Milan Šimečka, Dominik Tatarka, Ivan Kadlečík, Hana Ponická, František Mikloško, Ján Čarnogurský, Jiří Olič, Vladimír Archleb, Tamara Archlebová, Vladimír Havrilla, Boris Lazar, Ivan Hoffman, Marta Frišová, Zuzana Kusá, Martin Klein a Martin Bútora.

Odkaz samizdatu pretrváva aj v súčasnom demokratickom zriadení. Samizdat môže byť podľa Matejoviča inšpiráciou pre autorov, ktorí vydávajú svoje práce vlastným nákladom, chcú byť nekonvenční, či odmietajú konzumne orientovanú spoločnosť.

“Aj keď sa nedá hovoriť o samizdate, tak ako ho poznáme z obdobia normalizácie, svojou formou či grafickou úpravou ho môže napodobňovať. Takýto ‘samizdat’ môže byť preto umelecky prínosný. Treba ho však odlíšiť od rôznych dezinformácií, ktoré sú šírené na internete a označujú sa za alternatívne názory. Preto tzv. alternatívne médiá nemajú so samizdatom nič spoločné. Byť protisystémový je dnes často efektným demagogickým gestom, ktoré je zneužívané politikmi rôzneho razenia,” zdôraznil pre TASR Matejovič.