Netanjahuovo zahraničnopolitické dedičstvo sa stalo bezvýznamným – predovšetkým Abrahámske dohody a nesmierne dôležité vzťahy Izraela s Ruskom, ktoré výrazne ovplyvnili náročné susedské vzťahy.

Je isté, že vdýchnutie nového života dvom vyššie uvedeným vektorom – Abrahámovým dohodám (izraelsko-saudským väzbám) a vzťahom Izraela s Ruskom – zostane pre Netanjahua hlavnou prioritou. Zatiaľ čo izraelsko-saudskoarabské vzťahy ovplyvňujú regionálnu bezpečnosť, vzťahy Izraela s Ruskom budú mať ďalekosiahle dôsledky pre bezpečnosť Izraela. Je to z troch dôvodov.

Po prvé, Putin je vo vojne s USA a západným svetom, ktoré sú tradičnými spojencami Izraela. Netanjahu je však všetko, len nie jednorozmerný človek. Verte mu, že dokáže výzvy premeniť na nové príležitosti.

Po druhé, znovunadobudnutie elánu vo vzťahoch s Moskvou má veľký vedľajší význam. Rusko sa dnes stalo plnohodnotným západoázijským aktérom a v určitých ohľadoch je pravdepodobne pre Izrael efektívnejším regionálnym partnerom ako USA. Ústup USA je jasne viditeľný a následný pokles ich schopnosti ovplyvňovať spojencov, ako sú Saudská Arábia, SAE alebo Egypt, zasahuje do izraelských záujmov.

Po tretie, počas týchto 18 mesiacov, keď Netanjahu nebol vo funkcii, Rusko a Irán zmenili svoje zložité vzťahy na kvázi spojenectvo, a to vďaka západným sankciám voči Moskve. Netanjahu cíti hlúposť Západu, ktorý sa snaží “vymazať” Rusko.

V médiách sa hovorí o možnej dohode medzi Moskvou a Teheránom o ruských viacúčelových stíhačkách Su-35 Super Flanker generácie 4+. Zaujímavý nádych tomu dodáva skutočnosť, že prehlbovanie vojenských väzieb medzi nimi sa zhoduje so zámerom Teheránu rozšíriť svoj program obohacovania uránu. Irán údajne dosiahol 60 % obohatenie uránu vo svojom závode na obohacovanie uránu Fordow a údajne informoval MAAE, že začal obohacovať urán na vyššiu úroveň.

Ďalej je tu sýrska podzápletka, kde Izrael naďalej operuje vo vzdušnom priestore tejto krajiny, ktorý kontroluje Rusko, najmä vďaka tajnej dohode medzi Netanjahuom a Putinom, na základe ktorej Moskva súhlasila s izraelskými aktivitami s cieľom zadržať Irán a jeho militantné skupiny a potlačiť jeho snahu premeniť Sýriu na ďalší “front odporu”, ako je Libanon alebo Gaza.

Avšak práve vojna na Ukrajine dramaticky posilnila strategické vzťahy medzi Ruskom a Iránom. Netanjahu si uvedomuje, že rodiacemu sa rusko-iránskemu kvázi spojenectvu možno čeliť, ak sa zníži závislosť Ruska od iránskych vojenských technológií.

To si v konečnom dôsledku vyžaduje, aby sa vojna na Ukrajine skončila skôr ako neskôr, a tiež zmiernenie západných sankcií. Rozhodne by sa nemalo dovoliť, aby vojna pokračovala v súčasnom neurčitom priebehu. Práve tu možno očakávať, že Netanjahu sústredí svoje obrovské diplomatické schopnosti.

Náznaky už existujú. Krátko po nástupe do funkcie nového ministra zahraničných vecí v Netanjahuovom kabinete v pondelok Eli Cohen vyhlásil, že 3. januára plánuje rozhovor so svojím ruským náprotivkom Sergejom Lavrovom.

Spôsob, akým Cohen počas svojho inauguračného prejavu (ktorý naživo vysielala tlačová služba izraelského ministerstva zahraničných vecí) sformuloval tento odzbrojujúco jednoduchý návrh, si treba pozorne všimnúť: “Zajtra mám hovoriť s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom a neskôr s ďalšími európskymi ministrami.”

Cohen predtým v nedávnom prejave naznačil, že v otázke Ruska a Ukrajiny bude Netanjahuova vláda vo svojich verejných vyjadreniach diskrétna, čo poukazuje na zásadnú korekciu kurzu smerom k angažovaniu sa Ruska. Odchádzajúci izraelský premiér Jair Lapid Rusko verejne odsúdil. Od 24. februára, keď sa začala ruská operácia na Ukrajine, Lapid ako minister zahraničných vecí ani raz nehovoril s Lavrovom – alebo s Putinom, keď zastával funkciu dočasného premiéra.

Ani za Lapida však prokyjevská politika Izraela neprekročila rámec rétoriky. Izraelský veľvyslanec v Kyjeve Michael Brodsky nedávno pre Washington Post povedal, že vzťahy Izraela s Ruskom vytvárajú “limity, ktoré sa nedajú prekonať”. Brodsky dodal, že Izrael si je vedomý “frustrácie niektorých ukrajinských Židov”, ale “žiadna vláda v Izraeli neohrozí tento záujem [s Ruskom] pre nikoho iného vrátane Ukrajincov”. Brodsky tiež poznamenal, že situácia Izraela je “krehká”, keďže nie je súčasťou NATO, a väčšina ukrajinských Židov chápe, že Izrael je v “ťažkej pozícii”.

Pre Izrael Rusko nie je ako žiadna iná krajina. Rusky hovoriaci obyvatelia tvoria 15 % izraelskej populácie. Je to vplyvná skupina voličov v izraelskej vnútornej politike a má príbuzenské vzťahy so židovským obyvateľstvom v Rusku. Ruské investície v Izraeli sú pomerne značné a je verejným tajomstvom, že ruskí oligarchovia považovali Izrael za svoj domov.

Pupočnú šnúru, ktorá spája ruskú kultúru a históriu s Jeruzalemom, skutočne nemožno ľahko pretrhnúť. Len minulý týždeň Moskva zopakovala svoju požiadavku na vrátenie ruských aktív v Izraeli. Bývalý premiér Sergej Stěpašin, ktorý sa touto otázkou zaoberá, v Moskve oznámil, že Rusko predloží izraelskému súdu žiadosť o kostol Márie Magdalény, kaplnku Nanebovstúpenia a kostol Viri Galilaei!

Putin tiež požadoval ukončenie súdneho sporu, ktorý bráni presťahovaniu chrámu Alexandra Nevského v Starom meste po tom, ako sa k tomu zaviazal Benjamin Netanjahu počas predchádzajúceho funkčného obdobia premiéra. Je možné, že takéto požiadavky sú súčasťou aj vnútornej ruskej politiky.

Kremeľ sa cíti povznesený, že Netanjahu je späť v diplomatickom kolotoči. Najviac potešujúce bude, že na rozdiel od predchádzajúceho izraelského zriadenia nebude Netanjahu pasívne akceptovať podradnú úlohu v americko-izraelskom partnerstve.

Netanjahu má rozsiahle kontakty s americkými elitami a nebude ich váhať využiť, ak pôjde o izraelské záujmy. A Izrael je bezpochyby zainteresovanou stranou v ukrajinskej kríze a izraelským záujmom dobre poslúži vytvorenie priestoru na začatie mierových rokovaní medzi Moskvou a Kyjevom.

Netanjahu má Putinove uši a môže zohrať úlohu aj pre Bidenovu administratívu, akú dnes nemôže zohrať žiadny iný západný líder. Na druhej strane, iránsky jadrový program sa mení na dymiacu sopku a čoskoro môže prísť okamih, keď bude Netanjahu nútený konať. A to by sa mohlo stať vo volebnom roku 2024, čo si Bidenova administratíva nemôže dovoliť. Stačí povedať, že ukrajinský konflikt a iránska bomba sú takpovediac spojené v bedrách.

Putin vo štvrtkovom posolstve Netanjahuovi uviedol: “V Rusku si veľmi vážime váš osobný a dlhoročný prínos k posilňovaniu priateľských vzťahov medzi našimi krajinami.” Ruské ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že je “pripravené na konštruktívnu spoluprácu” s Izraelom s cieľom “vyjasniť atmosféru na Blízkom východe a na medzinárodnej scéne vo všeobecnosti”.

Putin 22. decembra zavolal Netanjahuovi, aby mu zablahoželal k volebnému víťazstvu a vytvoreniu novej vlády, pričom Netanjahuova kancelária vo vyhlásení prezradila, že rozhovor sa točil najmä okolo konfliktu na Ukrajine. Netanjahu Putinovi povedal, že dúfa, že sa čo najskôr nájde riešenie na ukončenie nepriateľských akcií a následného utrpenia.

Netanjahu tiež Putinovi povedal, že je odhodlaný zabrániť Iránu získať jadrové zbrane a obmedziť pokusy Teheránu o vojenskú prítomnosť v Libanone a Sýrii pozdĺž severnej hranice Izraela.

Aby sme si boli istí, Putin má pre Netanjahua všetky uši a oči. Podstatné je, že Moskva získa, ak sa v otázke pustatiny na Ukrajine opäť objaví diplomacia. Určite to ani zďaleka neznamená, že Rusko sa teší zo zničenia Ukrajiny alebo zo smútku bratského národa.