Bratislava 4. júla 2024 (HSP/ Responsible Statecraft/ Foto: Facebook/Kaja Kallas )
Estónska premiérka Kaja Kallasová nahradí na poste šéfa zahraničnej politiky EÚ vysokopostaveného španielskeho diplomata Josepa Borrella, dohodli sa na tom európski lídri minulý týždeň. Estónska premiérka, ktorá kedysi navrhovala rozdelenie Ruska, však (pravdepodobne) nebude mať veľkú autoritu. Eldar Mamedov sa pre Responsible Statecraft pýta : „Je naozaj Kaja Kallasová najlepšou adeptkou na tento post ?“
Rozhodnutie, že Kaja Kallasová obsadí miesto vysokej predstaviteľky pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku prišlo pre estónsku premiérku len ako cena útechy. Pôvodne mala vyššie ambície – chcela obsadiť miesto generálneho tajomníka NATO, to však získal skúsený holandský premiér Mark Rutte.
„Nie je ťažké pochopiť, prečo sa považovalo za bezpečnejšie udržať Kallasovú mimo NATO,“ poznamenal v úvode autor textu Eldar Mamedov, expert na zahraničnú politiku. Vysvetlil : „Hoci sa väčšina členských štátov v EÚ zhodla na tom, že Rusko je hlavnou bezpečnostnou hrozbou bloku, Kallasová zašla vo svojej bojovnej rétorike oveľa ďalej ako väčšina lídrov.“
Kallasová sa v minulosti vyjadrila, že rozpad Ruska na mnoho menších národných štátov by nebol “zlý nápad”.
Pokrytectvo ?
Nadšene podporila organizáciu NAFO (tzv. North Atlantic Fellas Association), ktorá je neslávne známa organizovaním xenofóbnych online kampaní proti každému, kto je vnímaný ako “mäkký voči Rusku” – vrátane bývalých a možno aj budúcich vysokých amerických úradníkov v oblasti obrany.
„Z Kallasovej je tiež viac než cítiť pokrytectvo,“ poznamenal Mamedov. „Zatiaľ čo ona vyzývala na izoláciu Ruska, jej manžel pokračoval v profitovaní zo svojich obchodných väzieb s Ruskom aj po invázii na Ukrajinu vo februári 2022,“ odhalil.
Manželova kauza spolu s jej politickými prešľapmi z nej urobili v rodnom Estónsku nepopulárnu osobnosť, čo viedlo aj k výzvam na jej odstúpenie. Kallasová tieto výzvy, ako inak, ignorovala.
Skutočnosť, že Berlín a ďalšie hlavné mestá považovali za menej riskantné, aby bol niekto ako Kallasová vymenovaný za “šéfa erárnych komuniké EÚ” (a nie skutočnej vojenskej aliancie, ako je NATO) , vypovedá o úcte, ktorá sa prejavuje voči pozícii vysokého predstaviteľa.
Funkcia, ktorá nemá skutočnú moc
„Je to preto, že napriek svojmu vznešenému názvu nemá táto funkcia žiadnu skutočnú moc,“ podotkol Mamedov.
Vysoký predstaviteľ nie je ministrom zahraničných vecí EÚ. Je podpredsedom Európskej komisie, výkonného orgánu bloku, a teda technicky je podriadený jej predsedovi, vysvetlil autor.
„Má k dispozícii Európsku službu pre vonkajšiu činnosť (European External Action Service (EEAS)), ktorú zastupuje viac ako 5 000 úradníkov v Bruseli aj v delegáciách EÚ v zahraničí, ale všetky rozpočtové páky sú v rukách Komisie,“ vysvetľuje Mamedov.
„Vysoký predstaviteľ a jeho tím sú tak nútení stráviť neprimerane veľa času bojmi s ostatnými zložkami bruselskej mašinérie, aby niečo dosiahli,“ dodal.
A čo je najdôležitejšie : „Napriek všetkým vyhláseniam o “geopolitickej Európe” nemá EÚ žiadne právomoci v oblasti zahraničnej a obrannej politiky členských štátov.“
Mamedov vysvetlil : „Zahraničnú politiku bloku určuje Rada EÚ, t. j. členské štáty, a každý z nich má právo veta, takže v zásade môže blokovať spoločné politiky.“
Je nepravdepodobné, že by sa to zmenilo, keďže národná bezpečnosť je tradične najhorlivejšie stráženou výsadou národného štátu, myslí si Mamedov. „A to o to viac, že v Európe vzrastajú suverenistické politické sily, o čom svedčia výsledky posledných volieb do Európskeho parlamentu. Práca vysokého predstaviteľa je v istom zmysle nerealizovateľná,“ dodal.
Predchodcovia
Tieto štrukturálne obmedzenia možno do istej miery kompenzovať osobnosťou držiteľa tohto úradu. „Najvplyvnejším najvyšším diplomatom EÚ bol Javier Solana, ktorý túto funkciu zastával v rokoch 1999 až 2009 – paradoxne pred tým, ako Lisabonská zmluva vytvorila EEAS, ktorá mala teoreticky posilniť túto funkciu,“ poznamenal Mamedov.
Solana však nastúpil do funkcie po tom, ako viedol NATO – to mu poskytlo mimoriadny vplyv, rešpekt členských štátov a medzinárodné zviditeľnenie, ktoré jeho nástupcom chýbalo.
Jeho nástupkyni Federice Mogheriniovej však možno pripísať zásluhy za to, že sa podarilo presadiť jadrovú dohodu s Iránom. Josepovi Borrellovi zas za úsilie o obnovenie tej istej dohody po odstúpení prezidenta Trumpa v roku 2018 a za zaujatie zásadného postoja ku konfliktom v Gaze.
V prípade Kallasovej sú očakávania podstatne nižšie. Kristi Raiková z Medzinárodného centra pre obranu a bezpečnosť so sídlom v Tallinne síce ponúkla sympatický pohľad na jej kandidatúru, ale poukazuje aj na dôležitú výzvu : byť “silným lídrom a zároveň nebyť príliš radikálny proti gustu niektorých členských štátov, čo by mohlo byť kontraproduktívne”.
Kallasovej schopnosti budovať konsenzus sa však ešte len otestujú
„Kallasová zatiaľ neponúkla veľa dôkazov o tom, že by sa zaujímala o fungovanie sveta mimo svojej časti Európy, alebo že by mu aspoň rozumela,“ poznamenal Mamedov.
Napriek tomu sa bude musieť vo funkcii zaoberať krízami na Blízkom východe, v Afrike, Latinskej Amerike, riadiť vzťahy s Čínou a ázijsko-tichomorským regiónom. „Ako vysoká predstaviteľka bude predsedať spoločnej Komisii pre vykonávanie jadrovej dohody s Iránom, za ktorú sa jej predchodcovia Mogheriniová a Borrell výrazne angažovali,“ píše Mamedov.
„Jej názory na túto tému nie sú úplne známe, rovnako ako názory na izraelsko-palestínsku otázku,“ dodal.
Ako poznamenala na jej adresu bruselská analytička Shada Islam : “Postavenie EÚ je už teraz kvôli dvojitým štandardom v Gaze nízke. S napätím očakávame, ako sa Kallasová mieni poučiť o zložitom svete mimo Európy”.
Zmena z USA
Nástup novej Trumpovej administratívy vo Washingtone by mohol predstavovať ďalšie výzvy, keďže niektorí jej budúci predstavitelia sa zdajú byť rozhodne menej zainteresovaní na boji proti Rusku, ako proti Číne.
„Navigácia v týchto vzťahoch si bude vyžadovať diplomatické zručnosti viac než moralistické nabádanie o potrebe pokračujúcej angažovanosti USA v európskej bezpečnosti,“ myslí si Mamedov.
Nakoniec však na tom nemusí príliš záležať : „Vysoký predstaviteľ, ktorý bude vnímaný ako slabý, nevýrazný (alebo oboje), jednoducho zabezpečí, že vonkajší partneri EÚ sa budú ešte jednoznačnejšie orientovať na zástupcov členských štátov a Komisiu. Vysoký predstaviteľ zahraničnej politiky a EEAS sa tak väčšinou obmedzia len na poskytovanie vyhlásení o svojich obavách,“ konštatoval Mamedov v závere textu.
Prečítajte si tiež :
0.0°C
.JPG)
.jpg)
.jpg)
