Nemecký pohľad na ukrajinský fašizmus

Berlín 26. augusta 2018 (HSP/politobzor.net/srspol.sk/Foto: Facebook)

V Európe i Amerike sa dnes dá urobiť kariéra, ak budete obviňovať Rusko zo všetkých možných hriechov. A ešte lepšie, ak k tomu pridáte zamlčiavanie reálnej pravdy, resp. ak si k obvineniam vymyslíte aj čosi originálne.

Takto nejako sa na to pozerá nemecký historik a novinár Ulrich Heyden, autor dokumentárneho filmu o udalostiach z 2. mája 2014 v Odese s názvom „Rýchly plameň“ (voľný preklad).

Nemecký novinár porovnáva súčasnú Ukrajinu s nacistickým Nemeckom v čase, keď k moci nastupoval Hitler. Čo je to vlastne fašizmus a odkiaľ sa berie v nejakej krajine?

Úrady spočiatku veľmi skrývajú svoju príslušnosť k fašistickej a nacistickej ideológii, lenže všetky nepohodlné médiá a niektorí novinári, ktorí na rozdiel od oficiálnej ideológie prinášajú masám objektívne slovo, pri nich končia. Médiá sa zatvárajú alebo prechádzajú do ilegality a novinári sa odstraňujú banálne fyzicky.

Takto to bolo aj s ukrajinským novinárom Olesom Buzinom, ktorého doslova popravili vedľa vchodu vlastného domu, a aj s Pavlom Šeremetom, ktorého s autom vyhodili do povetria rovno v centre mesta. V opozícii voči kyjevskej chunte boli aj iní novinári, ktorých potichučky zlikvidovali.

Prečo potichu? Jednoducho preto, lebo v západných médiách, ak sa z toho nedá obviniť Rusko, sa takéto témy vôbec nezverejňujú. Toto je aj stav v nemeckých médiách, ktorý rozčuľuje Heydena. Veď ani jeden nemecký list nepísal o vraždách ukrajinských novinárov, zato všetci s penou na ústach od rána do noci písali o „otrávení“ Skripaľovcov a o zostrelenom ukrajinskými vojakmi malajzijskom Boeingu nad Donbasom.

Všetci mŕtvi na Majdane 2014, ktorých kyjevská moc „určila“ za mučeníkov a za „nebeskú stotinu“, aj tak zostali v spomienkach len svojich najbližších. Ani jeden trestný prípad dodnes nedošiel ma súd a vyšetrovanie týchto vrážd sa fakticky nevedie. Chunta nepotrebuje pravdu o udalostiach, veď spojitosť s týmito vraždami majú práve tí, ktorí sú teraz pri moci. Oni vydávali priame pokyny na popravy neozbrojených ľudí a policajtov.

Keďže majdanovská verchuška nepotrebuje pravdu o odeských udalostiach z 2. mája 2014, tak mierumilovných účastníkov zhromaždenia, ktorí nesúhlasili s „výdobytkami“ Majdanu 2014, jednoducho zaživa spálili v Dome odborov v Odese (všimnite si, že slovenské odbory k tomu ani len nepípli. Prešli to vystrašeným mlčaním – pozn. srspol.). Niektorých dorážali aj na zemi, keď sa pokúšali zachraňovať si život vyskakovaním z okien Domu odborov.

Obvinení však neboli tí fašisti, ktorí bezprostredne riadili tento masaker a pálili ľudí, ale naopak, obvinení boli aktivisti tzv. Kulikovo poľa! No výsmech.

Ukrajinskí nacionalisti si spokojne prichádzajú na „výhodné“ súdne pojednávania a s pomocou hrozieb a nátlaku si „vyberajú“ nevyhnutné súdne rozhodnutia. Nič a nikto im nebráni mariť zasadnutia poslancov, aj v regiónoch, a dosahovať im potrebné rozhodnutia. Nakoniec, čoho sa majú báť, keď si ich šéfovia zasadli do parlamentu hneď po majdane?

Vojna na Donbase je už osobitnou témou pre medzinárodný tribunál: desiatky tisíc padlých na oboch stranách, zverstvá nacionalistických práporov, únosy ľudí za výkupné, okrádanie civilného obyvateľstva – to je len vrchol ľadovca ukrajinského fašizmu a nacionalizmu.

Nie je nič prekvapujúceho na tom, že obyvateľstvo Ukrajiny masovo opúšťa svoju rodnú krajinu: niekto s cieľom zárobku v EÚ a Rusku, iní utekajú v obave o život svoj a svojich blízkych. Títo sa však na Ukrajine považujú za zradcov vlasti a za „agentov Kremľa“. Avšak z televíznych obrazoviek a rozhlasu sa Ukrajincom každodenne masovo lejú do očí a uší správy o „veľkom víťazstve majdanu na Ukrajine“.

O tomto všetkom rozpráva Nemcom Ulrich Heyden, ktorý sa za to dostal už do nemilosti doma, ale aj u úradov súčasnej fašistickej Ukrajiny.