Nedávna cesta Zelenského do Washingtonu sa zapíše do dejín zo všetkých zlých dôvodov

Kyjev/Washington 6. októbra 2023 (HSP/Unheard/Foto:Evan Vucci)

Nedávna cesta Volodymyra Zelenského do Washingtonu sa zapíše do dejín zahraničnej diplomacie zo všetkých zlých dôvodov, píše Thomas Fazi pre UnHerd. Od okamihu pristátia lietadla bol ukrajinský prezident prijatý vlažne a dokonca mu bola zamietnutá žiadosť o vystúpenie na spoločnom zasadnutí amerického Kongresu. Potom sa cez víkend Kongres, v ktorom dominuje GOP, rozhodol na poslednú chvíľu vyňať akékoľvek dodatočné finančné prostriedky pre Ukrajinu z návrhu zákona o mimoriadnych výdavkoch, ktorého cieľom bolo zabrániť zastaveniu činnosti vlády

Pre Bidena, ktorý žiadal Kongres o ďalších 20 miliárd dolárov pre Ukrajinu – okrem viac ako 60 miliárd dolárov pomoci, ktoré už boli tomuto bojujúcemu spojencovi zaslané, vrátane viac ako 40 miliárd dolárov priamej vojenskej pomoci -, je to výrazný neúspech. Biden sa v reakcii snažil ubezpečiť Ukrajinu a spojencov NATO, že financovanie bude schválené prostredníctvom samostatného hlasovania.

Ale aj v takom prípade bude Biely dom čeliť čoraz ťažšiemu boju pri získavaní politickej podpory pre svoju stratégiu časovo neobmedzenej pomoci Ukrajine. Nielenže Trump so svojím protivojnovým postojom naďalej stúpa v prieskumoch verejnej mienky, ale dokonca aj jastrabie prvky amerického a západného establišmentu začínajú prehodnocovať svoj postoj k Ukrajine. Zdá sa totiž, že im konečne svitá na lepšie časy, ako napísal jeden z popredných komentátorov v týždenníku Newsweek, “neexistuje žiadny realistický základ na to, aby sme verili, že Ukrajina je schopná dosiahnuť svoj deklarovaný strategický cieľ, ktorým je znovuzískanie celého svojho územia vrátane Krymu”. Korešpondent denníka The Wall Street Journal medzitým nedávno poznamenal, že cieľ Ukrajiny získať späť celé územie, ktoré stratila, sa teraz “javí ako vzdialená perspektíva”.

Tento posun je do veľkej miery dôsledkom neúspechu netrpezlivo očakávanej ukrajinskej protiofenzívy. “Ukrajina oslobodila menej ako 0,25 % územia, ktoré Rusko obsadilo v júni,” uvádza The Economist. “Tisíckilometrová frontová línia sa sotva posunula.” V skutočnosti nielenže Rusko teraz kontroluje takmer o 200 km2 viac územia na Ukrajine v porovnaní so začiatkom roka, ale ako poznamenal denník The New York Times, počas prvých dvoch týždňov protiofenzívy “bolo podľa amerických a európskych predstaviteľov poškodených alebo zničených až 20 % zbraní, ktoré Ukrajina poslala na bojisko”. Medzitým sa všetci zhodujú na tom, že ukrajinské straty boli obrovské – podľa BBC sa môžu pohybovať v desiatkach tisíc.

.

Najväčšou tragédiou protiofenzívy však možno je, že jej nedostatky sa dali úplne predvídať. Ako napísal John Mearsheimer: “Pohľad na zloženie síl na oboch stranách a na to, o čo sa ukrajinská armáda snažila, spolu s pochopením histórie konvenčnej pozemnej vojny jasne ukázali, že útočiace ukrajinské sily prakticky nemali šancu poraziť ruské obranné sily a dosiahnuť svoje politické ciele.”

Chce Putin rokovať?

Znamená to, že Západ konečne pochopil potrebu diplomatického riešenia? Žiaľ, nie. “Žiadať o prímerie alebo mierové rozhovory je zbytočné,” tvrdí The Economist. “Vladimir Putin neprejavuje žiadne známky toho, že by chcel rokovať, a aj keby chcel, nedá sa mu veriť, že by dohodu dodržal. Ak Ukrajinci prestanú bojovať, môžu prísť o svoju krajinu.”

Putin nie že sa nechystá ukončiť vojnu na Ukrajine, ale sa chystá na omnoho väčšiu vojnu

To je pochybné tvrdenie – Rusko tvrdí, že je otvorené rokovaniam, pričom existujú dôkazy, že Putin sa v mesiacoch a týždňoch pred vojnou a dokonca aj v týždňoch po invázii niekoľkokrát pokúsil dosiahnuť diplomatické riešenie ukrajinskej krízy. Určite je však pravda, že dosiahnuť dohodu je teraz oveľa zložitejšie. Je to preto, že zmarenie mierových rozhovorov v prvých dňoch vojny umožnilo Rusku získať taktickú výhodu, vďaka ktorej je teraz oveľa ťažšie dosiahnuť dohodu na základe rokovaní. Dokonca aj americkí predstavitelia teraz pripúšťajú, že predseda Zboru náčelníkov štábov USA generál Mark Milley “mal pravdu”, keď koncom minulého roka vyzval Kyjev, aby čo najviac využil svoje zisky žalovaním o mier, a že “sme možno premeškali príležitosť presadiť skoršie rokovania”.

Prečo sa nepripravuje riešenie?

To však nie je ospravedlnenie pre Západ, aby ani neuvažoval o zasadnutí za rokovací stôl. Prečo teda nie je v dohľade žiadne diplomatické riešenie? Časť problému spočíva v tom, že túto vojnu nevníma ako existenčný boj len Ukrajina, ale aj Rusko a USA: obe krajiny vedia, že výsledok tohto konfliktu bude mať obrovské geopolitické dôsledky. Vojenská porážka preto neprichádza do úvahy, ale ani urovnanie, ktoré by sa mohlo interpretovať ako priznanie porážky.

A aby toho nebolo málo, v americkom establišmente sú aj takí, ktorí chcú, aby táto vojna pokračovala bez ohľadu na čokoľvek, pretože ju považujú za výhodnú pre svoje záujmy. Spomeňme si na vodcu menšiny v Senáte Mitcha McConnella, ktorý nedávno napísal na Twitteri:

“Postaviť sa spolu s našimi spojencami proti ruskej agresii nie je charita. V skutočnosti – je to priama investícia do doplnenia amerického arzenálu americkými zbraňami vyrobenými americkými robotníkmi. Rozširovanie našej obrannej priemyselnej základne dáva Amerike silnejšiu pozíciu, aby mohla konkurovať Číne.”

Vlani tvrdil, že “najzákladnejšími dôvodmi, prečo naďalej pomáhať Ukrajine degradovať a poraziť ruských útočníkov, sú chladné, tvrdé, praktické americké záujmy”.

Ako sa nedávno vyjadril demokratický senátor Richard Blumenthal, Amerika preto na Ukrajine dostáva “svoje peniaze”: “To všetko bez toho, aby bola zranená alebo stratená jediná americká vojačka alebo muž.” Konflikt však slúži aj záujmom USA tým, že posilňuje NATO, a teda americkú vojenskú kontrolu nad Európou. Uprostred krvavej ukrajinskej protiofenzívy mal David Ignatius odvahu tvrdiť v denníku Washington Post, že “celkovo to bolo triumfálne leto pre NATO”. Skupina pod vedením Billa Kristola “Republikáni za Ukrajinu” dokonca vydala televíznu reklamu, v ktorej tvrdí: “Keď Amerika vyzbrojuje Ukrajinu, dostávame veľa za málo.” Bol to ďalší dôkaz toho, že označovanie konfliktu za zástupnú vojnu už nie je len “proruskou rečou”.

Aké možnosti sú v hre?

Ak však neexistuje reálny základ na to, aby sme verili, že Ukrajina je schopná dosiahnuť svoj deklarovaný strategický cieľ, ktorým je znovuzískanie všetkých Ruskom kontrolovaných území, ale mier (alebo dokonca prímerie) neprichádza do úvahy, aké možnosti nám zostávajú? Odpoveď opäť poskytuje The Economist: Namiesto snahy o “víťazstvo” a následnú obnovu by malo byť cieľom zabezpečiť, aby Ukrajina mala silu na vedenie dlhej vojny – a mohla napriek nej prosperovať.

Ako nedávno uviedol šéf NATO Jens Stoltenberg: “Musíme sa pripraviť na dlhú vojnu na Ukrajine.” Zdá sa, že v kruhoch západného establišmentu teraz panuje konsenzus. “USA a ich spojenci v skupine siedmich krajín teraz očakávajú, že vojna na Ukrajine sa môže pretiahnuť na dlhé roky, a zapracúvajú túto možnosť do svojich vojenských a finančných plánov,” uviedla agentúra Bloomberg. Dokonca aj ultrajastrabia námestníčka amerického ministra zahraničných vecí Victoria Nulandová tlmočila Kyjevu podobný odkaz, keď povedala, že USA musia pomôcť Ukrajine “urýchliť proces rozkvetu v tých častiach Ukrajiny, ktoré nie sú okupované”, čím naznačila, že územia pod ruskou kontrolou zostanú ešte veľmi dlho.

To znamená, že sa od bojových operácií zameraných na znovudobytie územia prechádza k opatreniam zameraným na posilnenie obrany Ukrajiny (v prospech západných výrobcov zbraní), ktoré sú spojené s čoraz bezohľadnejšími útokmi na Rusko alebo Ruskom kontrolované územia, najmä Krym, ktoré majú marginálny vplyv na vojenskú rovnováhu síl. Bidenova administratíva teraz skutočne po prvýkrát zvažuje vyslanie rakiet dlhého doletu ATACMS so schopnosťou zasiahnuť hlboko do vnútra ruského územia – politiku, ktorú USA neoficiálne podporovali už niekoľko mesiacov a ktorú teraz oficiálne podporujú.

Riziko totálnej vojny

Perspektíva opotrebovacej vojny v štýle Afganistanu je znepokojujúca z viacerých dôvodov. Po prvé preto, že ak Ukrajina mala malú šancu vyhrať protiofenzívu v štýle bleskovej vojny, má ešte menšiu šancu vyhrať dlhodobú opotrebovaciu vojnu vzhľadom na prevahu Ruska v počte ľudí a jeho schopnosť vyrábať viac delostrelectva a munície ako Ukrajina a Západ dohromady (súčasná ruská výroba munície je sedemkrát väčšia ako západná). “Ak bude vojna pokračovať dostatočne dlho s takouto intenzitou, straty Ukrajiny sa stanú neúnosnými,” povedal vo februári pre Wall Street Journal vysokopostavený francúzsky predstaviteľ.

A po druhé, pretože s tým, ako sa konflikt bude predlžovať a potenciálne stupňovať, sa bude nevyhnutne zvyšovať priama účasť NATO v konflikte – a tým aj riziko totálnej vojny medzi NATO a Ruskom. Európanov by mala obzvlášť znepokojovať perspektíva dlhej vojny: ak sa americká vojenská pomoc začne zmenšovať, Európa bude musieť niesť väčšiu časť bremena. V skutočnosti sa zdá, že EÚ si už vzala príklad z udalostí na druhej strane Atlantiku. V pondelok, dva dni po tom, čo americký Kongres neprijal žiadne rozhodnutie, ministri zahraničných vecí EÚ nečakane navštívili Kyjev, aby vyjadrili neochvejnú podporu Ukrajine.

Nech sa v USA stane čokoľvek, “z našej strany budeme naďalej podporovať a zvyšovať našu podporu”, uviedol šéf zahraničnej politiky EÚ Josep Borrell. Na tento účel sa dokonca hovorí o tom, že Európska investičná banka môže začať financovať projekt obrany. Skutočnosť, že Európa na rozdiel od Ameriky nemá z trvalej militarizácie vzťahov so svojím jadrovým susedom žiadny prospech, ani hospodársky, ani bezpečnostný, sa nezdá byť problémom.

Na druhej strane je ťažké nedospeť k záveru, že táto “europeizácia” vojny – s Nemeckom ako hlavným vazalom, ako to predpokladal Wolfgang Streeck – by pre Ameriku znamenala dvojitú výhru: umožnila by jej politicky a finančne sa vymaniť z konfliktu a zároveň by naďalej nepriamo predsedala regiónu prostredníctvom EÚ. Inými slovami, EÚ by nakoniec viedla vojnu v zastúpení Ameriky, a to takmer výlučne v jej prospech, čo by bol konečný akt vazalstva.

Ak sa nám to zdá hlúpe, nehovoriac o tom, že je to nebezpečné, môžeme nájsť útechu v tom, že tomuto plánu stojí v ceste realita. Napokon, ak Washington zníži svoju podporu, EÚ jednoducho nemá ako zaplátať túto medzeru – vojensky, finančne ani politicky. Pre tých z nás, ktorí túžia po mieri, by nefunkčnosť EÚ mohla byť aspoň raz svetlou stránkou.

Prečítajte si tiež

• Skutočným problémom je NATO a Rusko
• NATO dostáva ťažké lekcie o svojej budúcnosti na Ukrajine
• Vojna na Ukrajine sa ešte zhorší