Vznikajúci konflikt, ktorý prichádza uprostred prebiehajúcej zástupnej vojny NATO proti Rusku na Ukrajine, uzatvára takmer štvrťstoročie bojovnosti NATO, ktoré sa začalo bombardovaním Srbska v roku 1999, čo Moskve potvrdilo, že ide o agresívnu alianciu odhodlanú expandovať.

Západ už niekoľko mesiacov vyvíja na Srbsko nátlak (vrátane hrozieb zrušenia bezvízového styku a odňatia ročnej pomoci vo výške približne 200 miliónov eur), aby sa pripojilo k sankciám proti Rusku, ale bezvýsledne. Teraz Kosovo, vazalský štát NATO, a jeho západní podporovatelia robia všetko pre to, aby vyprovokovali Srbsko, ktoré má výhodné vzťahy s Moskvou (ako aj s Pekingom).

Napätie medzi Srbskom a Kosovom sa začalo stupňovať v lete, keď Priština začala presadzovať, aby etnickí Srbi používali kosovské poznávacie značky namiesto srbských. Srbom sa to nepozdávalo, pretože by to znamenalo uznanie štátu Kosovo za legitímny. Kosovskí Srbi dočasne zablokovali cesty na severné územia, ktoré ovládajú Srbi, a došlo k menším násilnostiam.

EÚ sa pokúsila o sprostredkovanie nejakého riešenia, ktoré však zlyhalo, a Srbi na severe Kosova hromadne opustili svoje pozície. Odhaduje sa, že viac ako 600 úradníkov a policajtov odmietlo akúkoľvek ďalšiu spoluprácu s Prištinou.

Kosovskí Srbi požadovali vytvorenie Zväzu srbských obcí podľa Bruselskej dohody z roku 2013, ale Priština to odmietla s tým, že by to znamenalo vytvorenie srbského štátu v štáte. Priština namiesto toho vyzvala na vypísanie predčasných volieb na severe krajiny, od čoho sa medzičasom upustilo po tom, ako sa na nich odmietla zúčastniť strana Srbský zoznam.

Situácia zostala patová až do noci z 8. na 9. decembra, keď Kosovo urobilo svoj krok. Podľa publikácie Modern Diplomacy:

Približne 400 príslušníkov kosovských špeciálnych jednotiek ROSU (Regional Operational Support Unit) zablokovalo Kosovskú Mitrovicu, najväčšie mesto v severnej časti regiónu, ktorý je rozdelený riekou Ibar na srbskú a albánsku časť. Ústredné orgány vysvetlili nasadenie špeciálnych policajných jednotiek potrebou zaistiť bezpečnosť miestnych obyvateľov. Miestni Srbi sa však v skutočnosti takýchto ochrancov obávajú, pretože ich činnosť namiesto toho, aby konfliktu zabránila, ho len zhoršuje.

Priština zatkla aj kosovských srbských policajtov, ktorí odmietli pokračovať v službe v kosovskej polícii na protest proti požiadavkám na zmenu ich srbských poznávacích značiek. V reakcii na to etnickí Srbi opäť zabarikádovali cesty do srbských obcí v severnom Kosove a tie zostali zablokované už 16 dní.

Srbsko požiadalo, aby mu bolo umožnené vyslať do severného Kosova až 1 000 srbských vojakov alebo policajtov na ochranu miestneho etnického srbského obyvateľstva, ale po týždni sily pod vedením NATO v Kosove (KFOR) túto žiadosť stále “vyhodnocujú”.

Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 stanovila v roku 1999 stiahnutie srbskej polície a armády z Kosova, ale v určitých prípadoch umožnila ich obmedzený návrat. V dokumente BR OSN 1244 sa uvádza:

Potvrdzuje, že po stiahnutí sa dohodnutý počet juhoslovanského a srbského vojenského a policajného personálu bude môcť vrátiť do Kosova, aby vykonával funkcie v súlade s prílohou 2.

A z prílohy 2:

Po stiahnutí sa dohodnutý počet juhoslovanského a srbského personálu bude môcť vrátiť, aby vykonával tieto funkcie:

– Spojenie s medzinárodnou civilnou misiou a medzinárodnou bezpečnostnou prítomnosťou;

– označovanie/čistenie mínových polí;

– udržiavanie prítomnosti na srbských pamiatkach;

– udržiavanie prítomnosti na kľúčových hraničných priechodoch.

Belehrad tvrdí, že je oprávnený vyslať posily na administratívnu hranicu Kosova kvôli “systematickému vyháňaniu Srbov z Kosova, neposkytnutiu potrebných podmienok na ich návrat, ničeniu náboženských a kultúrnych budov a krádeži cirkevného majetku, zabavovaniu štátneho majetku a neustálemu porušovaniu podmienok dohôd sprostredkovaných EÚ zo strany orgánov Prištiny”.

Okrem toho sa v Bruselskej dohode z roku 2013 uvádza, že:

Pre štyri severné obce so srbskou väčšinou (Severná Mitrovica, Zvečan, Zubin Potok a Leposavič) bude zriadený policajný regionálny veliteľ. Veliteľom tohto regiónu bude kosovský Srb, ktorého vymenuje ministerstvo vnútra zo zoznamu predloženého štyrmi starostami v mene Spoločenstva/Sdruženia. Zloženie [kosovskej polície] na severe bude odrážať etnické zloženie obyvateľstva štyroch obcí.

Je pravdepodobné, že v dôsledku rezignácie Srbov a prílevu kosovských špeciálnych jednotiek Priština túto dohodu porušuje. Západ si však nič z toho nenecháva páčiť, pričom Berlín už roztočil túto kauzu:

Kosovo a Západ budú pravdepodobne pokračovať v pošťuchovaní Srbska a trhaní minulých dohôd v snahe prinútiť Belehrad reagovať, a potom môžu naštartovať propagandistické stroje o srbskej hrozbe.

Provokácie NATO dostali srbského prezidenta Aleksandara Vučiča do ťažkej situácie, keďže domáca verejná mienka je výrazne na strane etnických Srbov v severnom Kosove. Hoci by si rád udržal vzťahy s Ruskom aj s EÚ, Brusel – a najmä Berlín – čoraz viac trvá na tom, aby si vybral stranu.

Udalosti v Kosove ho môžu prinútiť rozhodnúť. Západné médiá už informujú, že krajne pravicoví aktivisti s väzbami na ruskú polovojenskú skupinu Vagner sa pripravujú na vstup do srbských oblastí na severe Kosova.

Vučić v utorok povedal, že dôvera Srbska v Západ už neexistuje, čo vytvára situáciu “ako v Čechovovej hre v prvom dejstve, keď vidíte na stene visieť pušku, niet pochýb, že puška vystrelí; tak je to aj tu”.

Udalosti na mieste sa odohrávajú na pozadí oficiálnej žiadosti Kosova o členstvo v EÚ, ku ktorej došlo 15. decembra, čo ešte viac vystupňovalo napätie. V roku 2008 Kosovo jednostranne vyhlásilo nezávislosť, ktorú Srbsko nikdy neakceptovalo s argumentom, že zostáva srbskou provinciou a nemá právo vyhlásiť sa za suverénny štát.

Kosovo nie je členom OSN a päť štátov EÚ – Španielsko, Grécko, Rumunsko, Slovensko a Cyprus – odmietlo uznať jeho štátnosť, rovnako ako mnohé ďalšie krajiny, napríklad Rusko a Čína.

Deň pred prijatím žiadosti Kosova o členstvo v EÚ zástupcovia Európskeho parlamentu, Komisie a Rady schválili liberalizáciu vízového režimu pre Kosovo. Nové pravidlá sa začnú uplatňovať najneskôr 1. januára 2024 a umožnia držiteľom kosovských pasov cestovať do EÚ bez víz počas 90 dní v priebehu 180 dní.

Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová prirovnala situáciu v Kosove k situácii v Gruzínsku v roku 2008. Bývalý gruzínsky prezident Michail Saakašvili v domnení, že Gruzínsko čoskoro vstúpi do NATO a že mu aliancia bude kryť chrbát, začal bombardovať Južné Osetsko.

Jedným z dôvodov, prečo Srbsko odmieta sankcie voči Rusku, je plyn, ktorý od neho dostáva. V máji Srbsko podpísalo s Ruskom novú trojročnú dohodu o dodávkach plynu. Od začiatku roka 2021 sa ruský plyn do Srbska dodáva prostredníctvom plynovodu TurkStream do Turecka.

EÚ sa obrátila na Azerbajdžan, aby čiastočne nahradila ruský plyn, a Brusel pomohol presadiť dohodu medzi Belehradom a Baku, na základe ktorej bude Srbsko dostávať plyn z Azerbajdžanu po dokončení prepojenia medzi Bulharskom a Srbskom v budúcom roku.

Srbsko je v ťažkej situácii, keďže EÚ je jeho hlavným obchodným partnerom, zatiaľ čo Rusko je na druhom mieste. V roku 2019 sa 63 % celkového obchodu Srbska uskutočnilo s Európskou úniou. Rusko a Čína sú na druhom a treťom mieste, ale s podstatne nižšou úrovňou obchodu – desaťkrát nižšou ako obchod medzi Srbskom a EÚ.

V posledných rokoch sa Srbsko v oblasti obchodu čoraz viac orientuje na východ – v roku 2019 dokonca podpísalo obchodnú dohodu s Euroázijskou úniou pod vedením Ruska, a to aj napriek hrozbám zo strany Bruselu. Belehrad a Moskva majú aj silnú vojenskú spoluprácu a Rusko podporuje Srbsko na medzinárodnej úrovni v otázkach, ako je Kosovo.

Belehrad neprejavil žiadny úmysel pripojiť sa k európskej sankčnej strane proti Rusku. Možno sa čudovať prečo, najmä pri súčasnej tvrdej taktike Západu v Kosove? Vyvoláva to spomienky na balkánsky konflikt z 90. rokov, keď Srbsko napadlo NATO, ktoré nerešpektovalo OSN a rozpútalo vojnu podľa vlastného výberu, aby mohlo expandovať na východ smerom k Rusku.

Okrem toho prieskumy verejnej mienky v Srbsku neustále ukazujú, že Srbi podporujú Rusko a považujú USA/NATO za väčšiu hrozbu pre svoju krajinu. Tento príbeh už videli. Diana Johnstoneová, ktorá bola v rokoch 1989 až 1996 tlačovou tajomníčkou Skupiny zelených v Európskom parlamente, vysvetľuje: ,,Je to veľmi dôležité:

Západní politici a médiá presvedčili verejnosť, že bombardovanie Srbska zo strany NATO v roku 1999 bolo “humanitárnou” vojnou, ktorá sa veľkoryso viedla na “ochranu Kosovčanov” (po tom, čo viaceré atentáty spáchané ozbrojenými separatistami vyprovokovali srbské orgány k nevyhnutným represiám, ktoré boli použité ako zámienka na bombardovanie).

Skutočný zmysel kosovskej vojny však spočíval v tom, že zmenila NATO z obrannej aliancie na agresívnu alianciu, pripravenú viesť vojnu kdekoľvek, bez mandátu OSN, pod akoukoľvek zámienkou.

Táto lekcia bola Rusom jasná. Po kosovskej vojne už NATO nemohlo dôveryhodne tvrdiť, že je čisto “obrannou” alianciou.

Západné médiá často vysvetľujú, že Srbsko a Rusko majú úzke vzťahy vďaka tomu, že v oboch krajinách je hlavným náboženstvom pravoslávne kresťanstvo. Vždy však vynechávajú, že obe krajiny majú spoločnú nedávnu históriu, keď ich napadli európski fašisti – v prípade Ruska nemeckí nacisti a v prípade Srbska nacistickí chorvátski ustašovci. A teraz sa zdá, akoby sa história opakovala s jedným kľúčovým zvratom. Opäť od Johnstonea:

Keď sa NATO otvorene pokúša “predĺžiť” a poraziť tak Rusko opotrebovacou vojnou na Ukrajine, je to trochu, ako keby si Británia a Spojené štáty po približne 80 rokoch vymenili strany a pridali sa k Nemcami ovládanej Európe, aby viedli vojnu proti Rusku spolu s dedičmi východoeurópskeho antikomunizmu, z ktorých niektorí boli spojencami nacistického Nemecka.

Plány Berlína slúžiť západnému impériu vedenému Spojenými štátmi posilnením svojej úlohy európskeho lídra zahŕňajú presadzovanie väčšej a militarizovanejšej EÚ, ktorá sa bude riadiť väčšinovými rozhodnutiami a bude zahŕňať balkánske štátiky. V takomto scenári by Nemecko malo nad EÚ ešte väčšiu kontrolu ako dnes, keďže jeho vplyv na väčšinu chudobných balkánskych štátov by pomohol dosiahnuť väčšinu. Srbsko to nepostráda.

“Nemecko chce mať na Balkáne úplnú dominanciu,” povedal Vučić 20. decembra.

Nemecko patrí medzi tri najdôležitejšie exportné destinácie pre Srbsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu, Macedónsko, Albánsko a Kosovo a je jedným z najväčších európskych investorov v regióne, čo z Berlína robí najdôležitejšieho partnera EÚ pre balkánske štáty.

Plány Berlína na Balkáne zahŕňajú veterné farmy a solárne elektrárne, ktoré majú pomôcť pri riešení energetickej krízy v Európe, a obrovskú baňu na lítium v Srbsku, ktorá má obmedziť vplyv Číny. Ak sa projekt lítia v Jadare dokončí, mohol by pokryť 90 % súčasných potrieb lítia v Európe.

Problémom je, že rovnako ako západoeurópania, ani Srbi nechcú špinavý ťažobný projekt na svojom dvore.

Berlín však neberie “nie” ako odpoveď. Belehrad v januári zrušil licencie na ťažbu lítia v hodnote 2,4 miliardy dolárov spoločnosti Rio Tinto, ale nemecká vládnuca koalícia naďalej presadzuje tento plán ako súčasť infraštruktúrneho programu EÚ “Global Gateway”.

Federácia nemeckého priemyslu tvrdí, že “nemecké spoločnosti budú mať veľký prospech zo zákaziek v rozvojových a rozvíjajúcich sa krajinách prostredníctvom Global Gateway”.