Bratislava 11. júla 2024 (HSP/Foto:TASR/AP-Evan Vucci, Screenshot Youtube)
Vo Washingtone oslavujú členské štáty NATO 75. výročie od svojho založenia. Vzniklo ako reakcia Spojených štátov na mocenské usporiadanie sveta po 2. sv. vojne, ktorého kontúry narysovali predstavitelia víťazných mocností protihitlerovskej koalície, tzv. Veľkej trojky F. D. Roosevelt (USA), W. Churchill (Spojené kráľovstvo) a J. V. Stalin (ZSSR) počas jaltskej konferencie na polostrove Krym vo Februári 1945
Porážka Nemecka bola v tom čase nevyhnutnosťou a víťazi sa potrebovali dohodnúť, ako bude Nemecko a vôbec celá Európa po skončení vojny vyzerať. Mocní vtedajšieho sveta sa dohodli nielen na povojnovej okupácii Nemecka, ktorá mala zabezpečiť elimináciu fašizmu a nacizmu. Zla, ktoré priviedlo svet k vše zničujúcemu vojnovému besneniu.
Jedným zo záverov konferencie bolo založenie Organizácie Spojených Národov a Bezpečnostnej rady na jej pôde. Na Jaltskej konferencii sa kreslili povojnové hranice (napr. medzi Juhosláviou a Talianskom, Poľskom a Nemeckom). Na tejto konferencii sa celá oslobodená stredná a východná Európa dostala na desaťročia do mocenského vplyvu Sovietskeho zväzu.
Sovietsky zväz (ZSSR) tvorilo po 2. svetovej vojne Rusko a ďalších 14 zväzových republík. Dominantná Euroázijská veľmoc sa tiahla od Severného a Baltského mora na severe po Čierne a Kaspické more na juhu. Jeho súčasťou boli všetky kaukazské republiky. Na západe sa jeho hranica vinula okolo Poľska, Československa, Maďarska, Rumunska a Bulharska. A na východe jeho brehy obmýval Tichý oceán. S východoeurópskymi a stredoeurópskymi satelitmi (vrátane Československa), ktoré spadli po vojne do jeho zóny vplyvu, predstavovalo mocenské impérium, ktorému žiaden štát západnej Európy nedokázal samostatne čeliť.
Vojensko-politická sila Sovietskeho zväzu po 2. sv. vojne vzbudzovala obavu západných štátov, oslobodených z pod nemeckej okupácie Američanmi. S cieľom vytvoriť v Európe mocenskú protiváhu ZSSR a rozptýliť obavy štátov oslobodených Američanmi vzniklo NATO. Pôvodne mierový projekt, vďaka ktorému sa podarilo v Európe nielen nastoliť rovnováhu na nasledujúcich 40 rokov, ale USA si vďaka nemu zabezpečili vplyv v Európe dodnes.
Ten po rozpade Sovietskeho zväzu a rozpustení Varšavskej zmluvy, ktorá v reakcii na vznik NATO vojensko-politicky zošnurovala sovietske satelity, ešte vzrástol.
Po vlne farebných revolúcií, ktoré sa prehnali na prelome 80. a 90. rokov strednou a východnou Európou, rozpade Sovietskeho zväzu a páde berlínskeho múru, sa Sovietske impérium rozpadlo. A boli to práve USA, ktoré prestali rešpektovať rovnováhu síl nastolenú v Európe po 2. svetovej vojne. Ako samozvaní víťazi studenej vojny sa rozhodli prostredníctvom NATO a EÚ svoj vplyv v Európe ešte viac prehĺbiť.
NATO sa napriek varovaniam, ktoré z Moskvy neustále prichádzali, v niekoľkých vlnách rozšírilo, pričom sa dostalo až na hranice Ruska.
NATO malo zabezpečiť pre jej členov mier, pokoj a prosperitu, nakoľko vojenským hrozbám nemusel členský štát čeliť samostatne. Severoatlantická zmluva mala byť pre člena zárukou, že v prípade napadnutia, prídu napadnutému štátu na pomoc ostatní členovia. Každý ako najlepšie dokáže. Napriek tejto vznešenej mušketierskej idei, nedokázalo NATO zabrániť vojenskému konfliktu medzi členskými krajinami Tureckom a Gréckom, keď sa tieto 2 krajiny rozhodli pobiť o Cyprus. Ten je dodnes rozdelený. Vojenská prítomnosť sa stala nevyhnutnou pre udržanie status quo.
Idea NATO ako mierového projektu, ktorý chráni pred vojenskými hrozbami sa začala rúcať v 90. rokoch, keď bolo zneužité pod zámienkou ochrany národnostných menšín pred genocídou v rozpore s Medzinárodným právom na pokorenie režimu v Juhoslávii vojenskou silou, ktorej Juhoslávia čeliť nedokázala. Výsledkom bol rozpad Juhoslávie, nestabilita na Balkáne, ktorá trvá dodnes a vznik najväčšej americkej základne v Európe „Bondsteel“ na území násilím odtrhnutého Kosova.
Od bombardovania Juhoslávie stratilo NATO punc mierotvorného projektu, prestalo byť garantom mieru a dodržiavania Medzinárodného práva, na ktorého rešpektovaní veľmocami stojí aj naša existencia. Bombardovaním Juhoslávie a násilným odtrhnutím Kosova vytvorilo v Európe precedens možnosti prekresľovania hraníc po druhej svetovej vojne z vôle mocných vojenskou silou, ktorého dôsledky žijeme dodnes.
Útok na Juhosláviu bol precedensom aj v tom, že NATO zasiahlo mimo územia členského štátu a nie s cieľom ochrániť záujmy nejakého vojensky ohrozeného členského štátu. Týmto aktom roztrhalo vlastnú základnú zmluvu a definitívne prestalo byť mierovým projektom. Do takéhoto pošpineného projektu vstúpilo proti vôli svojich obyvateľov (referendum bolo zmarené) v roku 2004 aj Slovensko.
Rozpadom Sovietskeho impéria v 90. rokoch opodstatnenosť NATO ako organizácie na zabezpečenie mieru a prosperity pre jej členov zanikla. Jeho existenciu bolo potrebné obhájiť, aby vojensko-politický komplex, ktorý existencia NATO živí, mohol prosperovať aj naďalej. Existencia vojenského bloku sa dá obhájiť len existenciou vonkajšieho nepriateľa, vojenskej hrozby.
Oslabené Rusko prestalo byť v tom čase hrozbou. Chicagskí ekonomickí experti, ktorí dostali v Rusku pod záštitou slabého prezidenta Borisa Jeľcina zelenú na realizáciu šokovej ekonomickej terapie, položili Rusko na kolená tak, že sa na západe očakávalo už len jeho ďalšie parcelovanie. Ak by nedošlo k zmene a moci by sa neujal Vladimír Putin, Rusko ako ho poznáme dnes, by prestalo v tom čase prestalo existovať. A západu by spadla celá tá nerastná surovinová základňa sovietskej Euroázie do lona.
Keď Rusko ako hrozba pre NATO zlyhalo, dokonca sa objavovali myšlienky jeho začlenenia do NATO, objavila sa z čista jasna nová globálna hrozba, ktorá umožnila NATO aj z jeho vojensko-politickým komplexom zachovať. Po tom, čo sa našli nepoškodené pasy islamských teroristov z Al-káidy v troskách dvojičiek budov Svetového obchodného centra v New Yorku, mali odrazu USA a s ním NATO nového protivníka, ktorý dokáže ohrozovať slobodný svet kdekoľvek na planéte, islamský terorizmus. Nikto a nikde sa od tej chvíle nemohol cítiť bezpečne.
NATO obhájilo pred obyvateľmi členských krajín svoju existenciu. Po precedense s vojenskou akciou na území nečlenského štátu (Juhoslávii) a zmene doktríny, že je možné mier brániť vojenskou silou kdekoľvek vo svete s cieľom ochrániť univerzálne demokratické hodnoty a ľudské práva, dokonca preventívne, získala organizácia možnosť vojensky zasahovať na ľubovoľnom mieste na planéte. Okrem toho sa stalo NATO otvorenou organizáciou pre kohokoľvek, kto rovnako vnímal túto hrozbu a chcel sa pridať na strane západu k úsiliu o šírenie demokracie hoc aj na krídlach bombardérov, ako aj o elimináciu globálneho terorizmu. Okrem Ruska.
Od roku 2008 prestala organizácia pri rozširovaní rešpektovať bezpečnostné záujmy štátov, na ktorých hranice sa NATO rozšírením dostalo. Nakoľko NATO prestalo rešpektovať vlastné pravidlá, ktorými sa mal riadiť bezpečný svet, sa mohli rozpínavosťou organizácie cítiť ohrozené.
Štáty, ktoré vyjadrili obavu o svoju bezpečnosť, kvôli prítomnosti NATO na svojich hraniciach, neskôr varovali pred možným konfliktom sa stali pre NATO novou hrozbou, ktorou je možné existenciu organizácie zdôvodniť v okamihu, keď hrozba globálneho terorizmu prestane na obyvateľstvo členských štátov účinkovať. Takto sa dostalo na zoznam hrozieb Putinove Rusko.
Vojenská mašinéria NATO sa postupne prezentovala v Afganistane, Iraku, Líbyi a naposledy v Sýrii. Zmena doktríny (zmluva sa nikdy nezmenila) mala za následok skutočnosť, že vďaka týmto vojenským kampaniam NATO nám ku Al-Káide pribudol Islamský štát. Počet štátov, ktoré označujeme za podporovateľov globálneho terorizmu neklesá, naopak rastie. Dnes je na zozname aj Irán. Islamský terorizmus je úspešný v Afrike. Vadí to niekomu? Nikto sa nepozastaví nad tým, kto týchto islamistov, najskôr z Al-Káidy neskôr z Islamského štátu vyzbrojuje. Proti komu to NATO vlastne bojuje.
Druhým dôsledkom týchto vojenských kampaní NATO v boji s terorizmom sú rozvrátené štáty blízkeho východu a severnej Afriky. Státisíce mŕtvych, milióny ľudí bez strechy nad hlavou. Množstvo z nich dnes na ceste za lepšou budúcnosťou do Európy. Vojenským zásahom našej „mierovej“ organizácie v Líbyi bol z čela dovtedy stabilnej, relatívne bezpečnej krajiny odstránený „nenávidený“ diktátor, ktorý svojou rozumnou politikou vytváral hrádzu nelegálnej africkej migrácii do Európy. Dnes je preč a NATO doposiaľ nepovažuje nelegálnu migráciu za ohrozenie jej členských krajín, aby na ich ochranu zasiahlo.
Vďaka euromajdanu za 5 mld. amerických dolárov na prelome rokov 2013-2014 v Kyjeve sa napriek vôli väčšiny ukrajinského obyvateľstva podarilo západu násilím nasmerovať Ukrajinu (aspoň v Kyjeve) na západ. Idea Ukrajiny v NATO, napriek tomu, že išlo o červenú čiaru Ruska začala byť čoraz hlasnejšia. Naratívom na západe rezonovala myšlienka, že každý štát predsa musí mať možnosť slobodne rozhodnúť sa akým spôsobom chce svoju bezpečnosť zabezpečiť. Tak prečo by mala byť Ukrajina výnimkou? Čo na tom, že sa tým Rusko cíti ohrozené?
Navyše tieto hlasy vždy nejako pozabudnú pripomenúť 100 ročnú platnosť tzv. Monroovej doktríny, ktorá takéto slobodné uvažovanie neumožňuje štátom, ktoré sú vo sfére vplyvu USA. Takže na celej celom americkom kontinente a nielen tam. Naposledy Šalamúnove ostrovy mali možnosť pocítiť ako je to so s ich slobodou zabezpečiť si vojenskú bezpečnosť. Myšlienka, že by na ostrove mala vzniknúť čínska vojenská základňa sa stretla s tvrdou reakciou USA, z ktorej vyplynulo, že Američania nevylučujú ani vojenský zásah v prípade, že by v tejto aktivite Šalamúnové ostrovy pokračovali.
Lenže Putinove Rusko už nie je to slabé Jeľcinove Rusko, ktoré čaká na demontáž. O to, že má svoje záujmy dalo po rokoch opäť vedieť, keď zviedlo skutočný boj s Islamským štátom v Sýrii obhájilo tak svoju vojenskú prítomnosť v tejto krajine. Na rozdiel od USA, ktoré sú tam vojensky prítomné tiež, Rusi majú pozvanie od legitímnej vlády Bashara Assada.
Ukrajina, Európa, Rusko, svet dnes platí za otvorené dvere do NATO pre Ukrajinu počas Bukureštského samitu v roku 2008 cenu, ktorú vo svojej elektronickej depeši vyčíslil vtedajší americký veľvyslanec v Moskve Williams Burns a ktorú neskôr zverejnili Wikileaks Juliana Assangea. Burns varoval vedenie USA, že snaha dostať Ukrajinu do NATO bude viesť k jej rozdeleniu, občianskej vojne a nevylúčil vojenský zásah Ruska.
Burns sa žiaľ nemýlil. Nerešpektovanie červenej čiary, ktorú pre Rusko predstavuje Ukrajina v NATO, viedla k tomu, že Ukrajina po euromajdane stratila Krym, nezávislosť vyhlásili ruskojazyčné regióny Luhansk a Doneck. Západ zo svojho zámeru necúvol ani po neúspešnej Porošenkovej vojenskej protiteroristickej operácii (ATO) voči vlastnému obyvateľstvu na východe Ukrajiny, ktorá skončila Minskými dohodami. Pokoj zbraniam, ktorý Minsk II priniesol využil západ na vojenskú prípravu Ukrajincov na vojnu s Ruskom. Ďalej pokračoval v jej vyzbrojovaní, budovaní opevnení, výcviku.
Po anexii Krymu Ruskom a jeho vojenskej podpore ruskojazyčnému obyvateľstvu na východe Ukrajiny v boji s regulárnou armádou kyjevského režimu a polovojenským ultrapravicovým zoskupeniam začali členské krajiny NATO, hlavne tie na východnom krídle, považovať Rusko za primárnu hrozbu. Kým v doktríne OSSR z roku 2009 sa s Ruskom spolupracovalo, dnes vedie NATO na hraniciach s Ruskom odstrašovaciu stratégiu, na ktorej sa podieľa aj Slovensko. Organizácia má opäť svojho úhlavného nepriateľa. Odvtedy postupne zvyšuje svoju vojenskú prítomnosť na východnom krídle až na plánovaných 300 000 vojakov.
NATO sa na Ukrajine od roku 2015 zaangažovalo tak hlboko, že vojenský zásah Ruska vo februári 2022 považuje dnes za útok na členskú krajinu a na jej obranu je ochotné obetovať „všetko“. Vlastnú ekonomickú prosperitu, vlastný vojenský arzenál, pohráva sa s myšlienkou oficiálnej vojenskej prítomnosti na Ukrajine. Ale hlavne je ochotné obetovať všetkých Ukrajincov len preto, aby nestratilo tvár pred zvyškom sveta a postavenie svetového hegemóna v prípade, že aj napriek bezprecedentným ekonomickým sankciám, masívnej vojenskej podpore Ukrajiny, by Rusko svoju záujem na Ukrajine obhájilo.
Víťazstvo Ukrajiny nad Ruskom je dnes pre NATO prestížnejšou záležitosťou ako porazenie Talibov v Afganistane. Snaha o demokratizáciu Afganistanu vojenskou silou trvala 20 rokov a skončila útekom zvyšku vojenského kontingentu z krajiny. Kedy NATO pochopí význam Burnsových slov, že pre Rusko je otázka Ukrajiny v NATO existenčnou záležitosťou? A že kým bude Rusko existovať, Ukrajina v NATO nebude.
Výsledkom dvojročného vojenského angažmán NATO na Ukrajine sú vysoké straty živej sily na strane Ukrajiny aj Ruska. Navyše čím dlhšie konflikt trvá, nielen že Ukrajina prichádza o ďalšie regióny, ale rastie aj možnosť priamej vojenskej konfrontácie Ruska a NATO na bojovom poli. Svet je tak stále bližšie a bližšie k vypuknutiu 3. sv. vojny. Vojny jadrovej, v ktorej bude zničené všetko. Bez akceptácie tohto rizika sa Rusko poraziť nedá.
Odporúčam lídrom členských štátov NATO pri prijímaní bojachtivých záverov na prebiehajúcom samite vo Washingtone pripomenúť si slová Vladimíra Putina: “Ak sa niekto rozhodne zničiť Rusko, potom máme legitímne právo odpovedať. Áno, bude to znamenať globálnu katastrofu pre ľudstvo, pre celý svet. Ale ako občan Ruska a ako hlava ruského štátu by som sa spýtal: Načo je nám svet, ak v ňom niet Ruska?”
Prečítajte si tiež
- Prezident odcestoval na samit NATO do Washingtonu
- Gyimesi: Ženú nás do vojny a my neprotestujeme
- “Mierový summit” ako dôkaz katastrofy Západu
0.0°C
.JPG)
.jpg)
.jpg)
