Môj profil 
Predplatné
Príbeh, ktorý sa začal v roku 1989 tak nádejné, sa vyvíjal veľmi rýchlo. Po počiatočnej eufórii sa aj na prvý pohľad zdalo, že by sa mohol objaviť nový svetový poriadok a celý svet by mohol žiť v mieri. Už vojny o rozdelenie v Juhoslávie však boli jasným varovaním, že nebude všetko, tak ako si to ľudia predstavovali. Napriek tomu sa Západ dostal do pasce arogancie. Výrokom o víťazstve v studenej vojne dal prezident USA George H. W. Bush pocity americkej nadradenosti jasne najavo.
Keď prezident USA Bush v rokoch 1990/91 hľadal širokú podporu vojny proti Saddámovi Husajnovi, tak získal ešte aj Gorbačova na svoju stranu. Jeho syn, prezident George W. Bush, už Rusov nepotreboval a servítku pred ústa si už dávať nemusel. V roku 2003 vyhlásil, že buď sú krajiny za jeho vojnu v Iraku, alebo proti nej. Amerika začala konať jednostranne a to bez akýchkoľvek zábran. Všemocné fantázie vtedajšej jedinej superveľmoci sa čoskoro ukázali ako chiméra, ale škody ku ktorým došlo sa už nedali urovnať. Ďalšie vojny ako v Afganistane, Líbyi, či Sýrii pokračovali a doteraz pokračujú.
Paralelne s vojnami sa po roku 1989 začal všade na svete pretláčať liberálny kapitalizmus. Počas studenej vojny vybudovali západné demokracie v Európe sociálny systém, aby tým kontrovali socialistickému bloku. Potom, čo hrozba z východu zmizla, neoliberálni teoretici začali tlačiť späť na liberálnu ideológiu Miltona Friedmana, ktorú kázal od 70. rokov. O „globalizácii“, sa hovorilo ako magickom slove, pretože bolo ľahké poukázať na to, že z nej budú mať úžitok aj tí najchudobnejší.
Celá estráda a nadšenie z roku 1989 sa skončilo najneskôr v roku 2008. Svetová finančná kríza otriasla vierou v bohatú demokraciu ako najlepšiu možnú formu vlády. Západ sa mýlil a globalizácia zjavne nebola pre všetkých, ale pre pár vyvolených.
Aj tridsať rokov po páde berlínskeho múru je priepasť medzi západom a východom evidentná. A tento rozdiel sa prejavuje aj v Nemecku samom. V Deň nemeckej jednoty Angela Merkelová povedala, že väčšina východných Nemcov má pocit, že sú občanmi druhej triedy. Pád berlínskeho múru veľa občanov spája s negatívnymi emóciami. Situácia nie je iná ani v druhých krajinách bývalého východného bloku. Až 38 % Slovákov si podľa prieskumu myslí, že pred novembrom ’89 bol lepší ekonomický systém, než v súčasnosti. To je samozrejme priemer, percento vo vekovej skupine tých, ktorí socializmus zažili, je samozrejme ešte oveľa väčšie.
Po rokoch oslavuje Nemecko pád múru a znovuzjednotenie so zmiešanými pocitmi a obavami z budúcnosti. Lebo svetová situácia nevyzerá pravé ružovo. Neustále vojny, príliv utečencov do Európy, klimatické katastrofy a preteky v zbrojení nie sú ukážkou úspešnosti.
Rusko, ktoré na rozdiel od amerických predstav, už dávno nie je regionálna veľmoc, ale opäť svetová jadrová veľmoc, odložilo svoju zdržanlivosť. Dokázalo, či už vo vojne v Gruzínsku v roku 2008, alebo pri otázke Krymu, alebo naposledy v Sýrii, že s nim treba ako s veľmocou počítať.
Západ a Rusko ukončili zmluvy o odzbrojení a teraz opäť masívne investujú do svojich jadrových arzenálov. Podľa nositeľa Nobelovej ceny mieru Gorbačova je svet v „obrovskom nebezpečenstve“. To ako a či vôbec, chce Západ ďalšiemu jadrovému vyzbrojovaniu zabrániť, nie je jasne nikomu. To je teda bilancia po nádejnom roku 1989. A veľmi pozitívne nevyzerá.
Andrea Lopatková
.jpg)
.jpg)
