A každý deň – ba priam každú hodinu – sa celý konflikt odohráva na obrazovkách smartfónov. Úloha, ktorú sociálne médiá v tomto konflikte čoraz viac zohrávajú, je jedinečná. Na Twitteri sa ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj a jeho diplomati zhovárali s miliardármi, ktorí zasa vtipkovali a zároveň trollovali bývalých ruských prezidentov. Rusko premenilo sieť účtov svojich veľvyslanectiev na továrne na mémy. Náhodné stromy v pozadí videí TikTok boli použité na určenie zemepisných súradníc.

A z digitálnej kulisy diváci povzbudzujú svoju stranu a nosia farby zvoleného tímu. Bohužiaľ, športová metafora sa tu končí. Zakaždým, keď ruský nacionalista zverejní príspevok po raketovom útoku na ukrajinské pozície, zakaždým, keď konzultant z Washingtonu s vlajkou s profilom Ukrajiny oslavuje video, na ktorom dron Bayraktar zasiahol ruský konvoj, neoslavujú body na tabuli – oslavujú stratené životy. Hoci takéto oslavy smrti nie sú v tejto vojne ojedinelé, keď je možné vidieť toľko násilia takmer v reálnom čase, je to obzvlášť odporné. Takéto oslavovanie je obzvlášť groteskné pre tých, ako je tento autor, ktorí osobne poznajú mužov na oboch stranách konfliktu povolaných do boja.

Na prvý pohľad je však povzbudzovanie a túžba po krvi pochopiteľná. Obe strany sú konfrontované s konfliktom, ktorý sa zdá byť konečnou skúškou všetkého, čomu verili. Pre ruské vedenie a ich nacionalistov je to posledná šanca na zjednotenie Ruského sveta a na zníženie vplyvu Západu v ich blízkom zahraničí predtým, ako nastúpi nový multipolárny svetový poriadok, ktorý nahradí poriadok po studenej vojne.

Ukrajina a západný medzinárodný poriadok to vnímajú ako konečný boj za nezávislosť a liberálnu demokraciu. Ak by sa Ukrajina stala krajinou začlenenou do aliančného systému Západu, poskytla by kľúčovú geografickú základňu, z ktorej by bolo možné udržať Rusko trvalo slabé. Okrem toho by to bol bezprecedentný liberálno-demokratický ťah do oblasti, ktorá sa dlho považovala za súčasť autokratickej periférie Ruska. Okrem toho mnohí vo Washingtone začali vnímať ruský útok na Ukrajinu ako útok na americký svetový poriadok, ktorý by chceli udržať pri živote.

Samozrejme, nie je to prvýkrát, čo ideológia a naivný optimizmus prispeli ku katastrofe. História je plná príkladov a žiadny z nich možno nie je taký vhodný ako prvá svetová vojna, ktorá sa skončila pred 104 rokmi. Hoci sa na prvý pohľad môžu zdať nesúrodé, prvá svetová vojna má v skutočnosti veľa spoločného s oveľa menšou (zatiaľ) rusko-ukrajinskou vojnou.

Podobne ako dnešná vojna, aj prvá svetová vojna znamenala koniec vtedajšieho svetového poriadku. Oba konflikty sa vyvíjali, akoby ich účastníci šli v spánku a urobili tisíc chybných krokov smerom ku katastrofe, ktorej sa dalo úplne vyhnúť. Účastníci oboch vojen vnímali vojnu ako vojnu o prežitie svojho spôsobu života. Ústredné mocnosti Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša sa považovali za rozdrvené medzi nepriateľmi. Spojenci, najmä po vstupe Spojených štátov, začali boj považovať za spôsob, ako zabezpečiť bezpečnosť sveta pre demokraciu. Ak vám to znie povedome, nie je to žiadne prekvapenie; práve v prvej svetovej vojne sa v Amerike po prvý raz objavil hlad po šírení liberálnej demokracie.

Účastníci síce verili, že prvá svetová vojna je “vojnou, ktorá ukončí všetky vojny” a rozhodne o osudoch ich spoločností, ale zároveň dramaticky podceňovali závažnosť toho, čo malo prísť. Davy bláznivo jasali, keď vojaci nastupovali do vlakov, ktoré ich mali odviezť do zákopov. Vlády predpovedali, že ich chlapci budú doma do Vianoc. Namiesto toho sa objavili štyri roky nepretržitého pekla, počas ktorých malo zomrieť približne 20 miliónov ľudí.

Na poučenie z prvej svetovej vojny sa medzitým zabudlo a zatienilo ho jej ničivejšie pokračovanie. Je to škoda, pretože tieto lekcie sú relevantné pre rusko-ukrajinskú vojnu. Je teda šťastím, že Netflix práve uviedol na trh aktuálnu pripomienku Veľkej vojny: Na západnom fronte je ticho, v nemeckom origináli známe ako “Nothing New in the West”. Film vznikol na základe románu z roku 1928, ktorý napísal nemecký veterán 1. svetovej vojny Erich Maria Remarque. Sú v ňom dva hlavné príbehy, oba z nemeckej strany.

Jeden rozpráva o podpise prímeria z pohľadu Matthiasa Erzbergera, vedúceho nemeckej mierovej delegácie. Erzberger si zúfalo želá ukončiť boje, hoci, ako dúfa, nie za cenu poníženia nemeckého národa. Podobne ako vojaci, za ktorých záchranu bojuje, aj Erzberger je obeťou ideológov: militantní nemeckí generáli odsudzujú to, čo považujú za jeho slabosť, a Francúzi sa vysmievajú jeho snahe vybojovať pre Nemecko pri porážke akýkoľvek kúsok cti. “Buďte spravodliví k svojmu nepriateľovi, inak bude tento mier nenávidieť,” hovorí Erzberger v jednej chvíli svojmu francúzskemu protivníkovi – ale jeho slová padnú na úrodnú pôdu a on je nútený podpísať prímerie, ktoré ukončí boje a zároveň nechtiac zaručí oveľa väčší konflikt o necelých 20 rokov.

Pohŕdanie, ktoré obe strany prechovávajú voči Erzbergerovi, pripomína zaobchádzanie, ktorého sa dnes dostáva tým, ktorí diskutujú o mieri v rusko-ukrajinskej vojne. Ukrajinská vláda tvrdí, že uzavretie akéhokoľvek mieru je nemožné bez toho, aby získali späť celé svoje územie – vrátane Krymu, ktorý sa pravdepodobne nikdy nedostane spod ruskej kontroly, ak nedôjde k rozpadu štátu. Rusi síce tvrdia, že chcú rokovať, ale predkladajú požiadavky, ktoré by v skutočnosti zmenili Ukrajinu na nový štát. Každý, kto tvrdí zjavné veci – že vojna sa skončí rokovaniami, ako sa končia všetky vojny -, je napadnutý buď ako Putinom prezlečený, alebo Západom ovplyvnený rozvracač. Dokonca aj Henry Kissinger, jeden z najuznávanejších a najskúsenejších žijúcich diplomatov, si začiatkom tohto roka vyslúžil opozíciu za to, že sa odvážil požiadať obe strany, aby pri budovaní bezpečného mieru mysleli na budúcnosť. Tvorcovia mieru sú možno blahoslavení, ale určite nie milovaní.

Druhý príbeh románu Na západnom fronte je o samotných vojakoch, konkrétne o chlapcovi menom Paul a jeho kamarátoch zo školy. Chváliac “železnú nemeckú mládež”, školský majster predpovedá, že mladíci sa vrátia so cťou a železnými krížmi, pokiaľ v zápale boja nepodľahnú váhaniu, pretože by to bola “zrada vlasti”. Tieto slová sú inšpirujúce, ale sú to slová človeka, ktorý v žiadnom prípade nebude bojovať a pravdepodobne ani nikdy nebojoval. Veci sa veľmi skoro zvrtnú. “Takto som si to nepredstavoval,” hovorí jeden z Paulových priateľov už po niekoľkých hodinách po nástupe na bojisko. Rýchlo si uvedomia, že reč, ktorú počuli, bola vlastne ich jediným výcvikom. Na myseľ prichádzajú ukrajinská medzinárodná légia alebo narýchlo povolaní ruskí branci: obaja boli fakticky vyslaní bez riadneho výcviku na samovražedné misie.

Takéto vojny majú svoj paradox. Paul, naivný chlapec vtiahnutý do vojny ideológmi, ktorým zjavne nezáleží na jeho živote, je objektom sympatií. Zároveň Paul veselo napáda cudziu krajinu a neexistuje moment, v ktorom by sa zamyslel nad väčšou morálnosťou vojny, v ktorej zohráva úlohu. Neželáme tomuto chlapcovi, ktorý si prešiel peklom, smrť – ale neželáme mu ani úspech. Podobná zvláštna dichotómia sa odohráva na Ukrajine, kde sa na oboch stranách konfliktu rozvíja rasová nenávisť. Je to dehumanizácia, ale je pochopiteľná – francúzski vojaci pravdepodobne nemali nič pekné na Pavla, keď vtrhol na ich územie, a OSN už začala vyšetrovať ruské vojnové zločiny.

Akákoľvek menšina vojakov, ktorá sa dopustila vojnových zločinov, by mala byť bezpochyby odsúdená a netreba plakať nad ich smrťou. Ale v prípade väčšiny, ktorá pri invázii naozaj len plnila rozkazy – aby sme si požičali neslávne známy výraz -, sa čierno-biele odsúdenie stáva morálne zložitejším. Je ľahké myslieť si: “Keby som bol Rus, jednoducho by som odhodil zbraň alebo ju obrátil proti Kremľu.” Ale pravdepodobne by ste to neurobili. Ľudia si namýšľali, že by chránili otrokov na podzemnej železnici alebo zachránili Annu Frankovú – hoci v skutočnosti by pravdepodobne urobili to isté, čo väčšina ľudí: nič. Americkí vojaci tiež bojovali a zomierali na miestach, kde neboli vítaní, a Američania oprávnene reagovali s rozhorčením, keď sa ich smrť stretla s jasotom. Týmto, samozrejme, nechceme stotožňovať konanie Ameriky s konaním Ruska, ani sa nesnažíme v akomkoľvek zmysle ospravedlniť ruskú inváziu. Chceme sa len spýtať: mali by sme tak rýchlo jasať od radosti, keď sú 18-roční branci vyhodení do vzduchu?

Jednou z tém adaptácie Netflixu, ktorá vynikne pri pohľade na dnešné konflikty, je človek ako hnacia sila a zároveň obeť technológií. Po boji o kontrolu nad francúzskym zákopom majú Paul a jeho zakrvavení spoločníci menej ako chvíľu na to, aby si vydýchli, kým sa zem zatrasie a spustí sa na nich päť tankov. Hoci sa Nemcom pri ústupe podarí jeden z nich zneškodniť, čoskoro sa stretávajú s ďalším technologickým postrachom: plameňometom. Vojaci, ktorí sa zastavia a pokúsia sa strieľať, sa čoskoro ocitnú v plameňoch. Vzduchom pritom lietajú guľky.

Dnes, aj keď technologicky oveľa vyspelejšie, podobné hrôzy vyvolávajú bezpilotné lietadlá, ktoré s veľkou účinnosťou používajú obe strany rusko-ukrajinského konfliktu. Tentoraz môže smrť prísť kedykoľvek. V prvej svetovej vojne boli hranice jasne vymedzené; ak ste boli vojak alebo civilista na poli ďaleko od frontu, bolo nepravdepodobné, že by vás nad ním čakala smrť. Teraz je však kdekoľvek. Možno, ak budete mať šťastie, uvidíte, že sa blíži jeden z dronov kamikadze – podarí sa vám ho výstrelom jedna k miliónu zneškodniť, alebo ho miniete a “neškodne” vybuchne na prázdnej ulici – ale častejšie sa ukrajinské a ruské ciele ani nedozvedia, že dron je tam, kým nie je neskoro.

Filmom sa predovšetkým prelína jeden technologický strach: plynové útoky. Plyn sa v prvej svetovej vojne používal často. Vojaci naň čakali v úzkostlivom strachu. V obavách čakali aj civilisti. Pri niektorých príležitostiach, keď vietor fúkal nesprávnym smerom, mohli byť touto surovou zbraňou hromadného ničenia zničené celé dediny. Teraz, o 100 rokov neskôr, keď sa hovorí o použití špinavých bômb a ich väčšieho brata, jadrových zbraní, na Ukrajine, sa znovu objavujú tie isté obavy, len ešte väčšie. Pri plynovom útoku by ste možno s varovaním mohli utiecť alebo si nasadiť masku. Pri jadrovej vojne zmiznú mestá.

Aj keď sa rusko-ukrajinskej vojne venuje oveľa menej ako polovica sveta, zatiaľ jej aspoň tá menšia polovica venuje veľkú pozornosť. Táto polovica by mala venovať pozornosť aj minulosti. Na západnom fronte padli takmer tri milióny mužov, ktorí viac ako štyri roky bojovali o to, čo v konečnom dôsledku predstavovalo len niekoľko kilometrov spustošenej zeme. Milióny ľudí zomreli aj na východe. Hoci rusko-ukrajinská vojna, ak nedôjde k apokalyptickej katastrofe, nebude mať za následok toľko obetí ako prvá svetová vojna, podobná pieseň sa hrá aj dnes, po 104 rokoch. Na východnom fronte nebude pokoj. Státisíce mužov, žien a detí budú zomierať za to, čo je nakoniec kúskami zbičovanej zeme.

Bez ohľadu na to, či výsledkom týchto obetí bude skutočný mier, alebo len dočasné prímerie, jedna vec zostáva jasná: keď ľudia na celom svete budú donekonečna kontrolovať svoje telefóny, aby zistili aktuálne informácie o konflikte, zistia, že na východe nie je nič nové.