Bratislava 1. septembra 2020 (HSP/Foto:TASR – Ján Krošlák)
Na tribúne osláv Slovenského národného povstania rečnilo veľa hrdinských bojovníkov proti
Hrdinstvo vojakov, partizánov a ďalších účastníkov povstania – to spomínali všetci, ktorí rečnili na oslavách SNP v Banskej Bystrici. Všetci rečníci spomenuli cenu, ktorú mohli účastníci odboja za svoju obetavosť zaplatiť, ale napriek tomu sa rozhodli bojovať za slobodu. Všetci hovorili aj o boji proti zlu, nielen tomu dobovému, vonkajšiemu, ale tiež proti vnútornému a nadčasovému, čo viac či menej otvorene a vydarene použili ako oslí mostík na kopnutie si do tých politických síl, ktoré vidia SNP v inom svetle.
Čosi podstatné však v tých vystúpeniach chýbalo. Niečo, čo nespomenul ani jeden z rečníkov. A síce, aký malo povstanie skutočný vojenský zmysel a pozadie a v akom kontexte vzniklo. To sa v prejavoch rečníkov úplne stratilo…
Všetci vieme, prečo. Pretože inak by museli spomenúť, akú rolu v príprave aj priebehu povstania zohrala materiálna i ľudská pomoc Sovietskeho zväzu. A o tom hovoriť, to sa dnes akosi nehodí, keďže o Sovietskom zväze a jeho nástupkyni, Ruskej federácii, sa teraz patrí rozprávať iba ako o ríši zla.
No a o pomoci USA naši papaláši hovoriť nemohli, keďže žiadna nebola. Ba naopak, treba pripomenúť, že zbombardovaním rafinérie v Dubovej len pár dní pred vypuknutím Povstania mu Spojené štáty „pomohli“ tak, že na povstaleckom území chýbali pohonné hmoty.
Nie, Slovenskému národnému povstaniu USA nepomohli, práve tak, ako nepomohli varšavskému povstaniu. Budúce sféry vplyvu boli v tom čase už dohodnuté a oni vedeli, že po vojne sa tieto končiny nestanú americkými kolóniami – preto pomáhali najmä bombardovaním kľúčových bodov infraštruktúry. Aj to je relevantný fakt, ktorý sa dá v danom kontexte spomenúť.
Slovensko sa Povstaním prihlásilo ku strane víťazov. Hoci, úprimne… čo tým získalo? Napríklad v porovnaní s Maďarskom, ktoré verne stálo na strane hitlerovského Nemecka až do konca vojny…
Na čo asi mysleli tí deväťdesiatroční bojovníci s metálmi, keď počúvali prejavy štyridsať- či päťdesiatročných hrdinských a čoraz hrdinskejších bojovníkov proti fašizmu, ktorí sú dnes predstaviteľmi štátu? Možno si pomysleli, že to všetko predsa len stálo za tú námahu. Možno s dojatím mysleli na chvíle, keď riskovali svoje mladé životy pre neistú vidinu slobody. A možno niektorým pri počúvaní tých papalášskych fráz napadol ľudový zvrat: „že mu huba neodpadne“…
Ivan Lehotský
0.0°C
.JPG)
.jpg)
