Mýtus workoholického miliardára

Washington 28. januára 2023 (HSP/unherd/Foto:Pixabay)

Dnešní superbohatí ľudia sú rovnako leniví ako my ostatní, píše Philip Cunliffe pre UnHerd

V nedávnej analýze výdavkov na luxus Rana Foroohar z Financial Times uviedol, že napriek poklesu akciových trhov výdavky ultrabohatých ľudí na luxus naďalej rastú. Táto elitná skupina nahromadila v ére lacných peňazí také veľké bohatstvo, že nielenže dokáže absorbovať pokles hodnoty svojich portfólií, ale môže aj naďalej míňať. Jeden z respondentov pre Foroohar odhadol, že ultrabohatí pracujú v priemere len asi šesť hodín denne a zároveň si berú dlhé dovolenky, čím im zostáva dostatok času na nákupy a voľný čas. Podľa nich je workoholický miliardár mýtus.

Vzostup sybaritickej voľnočasovej triedy nie je ničím novým. Novinkou je však trieda voľného času, ktorú tvoria ľudia snažiaci sa nás všetkých presvedčiť, ako tvrdo pracujú. V minulosti sa vládnuca trieda práce štítila práve preto, že to bola špinavá, podradná a namáhavá činnosť spojená s nižšími vrstvami, či už išlo o otrokov, roľníkov alebo nižšie kasty. Práca nenechávala čas na kultivovanosť, vzdelanie a sebakultiváciu, ktorými sa vyznačovala elita.

Nie tak ako dnes, keď sa mimoriadne majetní ľudia a ich pomocníci snažia nielen predvádzať, ako tvrdo pracujú, ale zároveň si vypestovali spoločenskú mystiku náročného pracovného programu. Marxisti sa kedysi rozčuľovali nad údajnou “buržoáziou” proletariátu, ale v ére lacných peňazí sme svedkami buržoázie. Namiesto toho, aby sa buržoázia usilovala stať sa diletantmi, dekadentnými bohémami a aristokratmi ako v Bildungsromane z 19. storočia, dnes sa usiluje o to, aby sa ešte dlho po nadobudnutí svojich miliónov honosila svojou cnosťou.

Pri prezeraní sociálnych médií sa rýchlo dostanete k účtom, ktoré opisujú vyčerpávajúce pracovné plány bohatých a slávnych a mlčky rozširujú fantastický prísľub, že ak budete chodiť behať o štvrtej ráno, každé ráno si dáte ľadový kúpeľ a prežijete na vzduchu a kapustových kokteiloch, potom sa aj vy môžete stať rozprávkovo bohatými a slávnymi.

To, že takéto účty na sociálnych sieťach majú tisíce sledovateľov, nemusí byť prekvapujúce, ale ich vplyv siaha oveľa ďalej – “side hustle” a mentalita “rise and grind” hovoria o všadeprítomnom dosahu tejto ideológie. Vstúpte do ktorejkoľvek univerzitnej telocvične a uvidíte, že je plná mladých ľudí, ktorí sa radšej natáčajú pri pumpovaní železa, ako by sa mali venovať hýrivejším zábavám.

Samozrejme, existuje veľa ľudí, ktorí sú múdri z pompéznosti a prázdnoty tohto trendu – populárny účet na sociálnych sieťach The State of LinkedIn identifikuje niektorých z najhorších páchateľov medzi horlivcami novej viery. Dokonca aj FT priniesol článok, v ktorom jemne pranieruje tento najnovší výhonok kultu generálneho riaditeľa.

Satirizovanie “porna produktivity” však nevysvetľuje jeho existenciu a rozšírenosť. Protestantská etika bola funkčná, keď sa objavila v šestnástom storočí v Európe, pretože jej prvotný, pracovitý a skromný pohľad pomohol vymaniť ľudstvo z lenivosti a biedy stredoveku. Načo je však etika pracovitosti potom, čo už nastala priemyselná revolúcia a keď máme možnosť nahradiť prácu technológiou?

Pre samotnú okázalosť kultu produktivity je ťažké vyhnúť sa záveru, že jeho veľká časť je performatívna – ale v sekulárnej dobe je to skôr predstavenie v prospech nás samých než v prospech Kalvínovho Boha. Účasťou na Rise and Grind legitimizujeme existujúce štruktúry vládnutia – kult generálneho riaditeľa, ale aj, ba najmä, meritokraciu – a predstavu, že množstvo a intenzita práce koreluje s úspechom a bohatstvom.

Kým starí askéti sa usilovali odvrátiť hriech a predurčenie tvrdou a cnostnou prácou, naši meritokrati si ľadovými kúpeľmi a jogovými konverziami utišujú svoju vinu za bohatstvo, ktoré získali skôr vďaka politike centrálnej banky než vďaka individuálnemu talentu a úsiliu. Ak budú bohatí naďalej míňať, keďže éra lacných peňazí sa končí, možno sa môžeme modliť, aby aspoň prestali predstierať, že stále tak tvrdo pracujú.