Hoci sledovanie maďarských národných záujmov bolo vždy jadrom Orbánovej politiky voči Rusku, v rozpore s prevládajúcim naratívom podkopávanie alebo zrada Západu pre neho nikdy neprichádzali do úvahy. Naopak, presadzuje obozretnú západnú reálnu politiku, nie idealizmus.

Keďže vojna na Ukrajine pokračuje, takmer neprejde deň, aby západné médiá nevykreslili maďarského premiéra Viktora Orbána ako Putinovho najlepšieho priateľa v Európe. Podľa prevládajúceho západného vnímania Orbán svojou výzvou na mierové rokovania o Ukrajine len pokračuje v politike podriaďovania sa Putinovi a podkopávania západných hodnôt a záujmov z posledných dvanástich rokov. Toto je však falošný opis Orbánovho pohľadu na Rusko, ktorý nielenže prehliada základné fakty, ale ani nerozumie súčasnej maďarskej zahraničnej politike. Hoci Orbánova reálna politika vždy vychádzala z obrany maďarských národných záujmov a suverenity, nikdy sa nesnažila podkopávať Západ, ale smerovať ho zodpovednejším a udržateľnejším smerom.

Počiatky zbližovania Orbána a Putina

Po opätovnom nástupe Orbána k moci v roku 2010 nepochybne došlo k zbližovaniu medzi dovtedy tvrdým Putinovým kritikom Orbánom a Vladimírom Putinom. Dôveryhodnosť Západu dostala v očiach konzervatívne orientovaných Maďarov veľký úder v roku 2006 po tom, ako sa premiér Ferenc Gyurcsány priznal, že voličom klamal “dňom i nocou” o maďarskej ekonomike, a potom dohliadal na brutálne policajné zásahy proti pokojným demonštrantom, pričom západné elity zväčša mlčali. Nie že by si maďarská národno-konzervatívna pravica dovtedy robila veľké ilúzie o západných elitách, keďže zažila ich zatváranie očí pred štrukturálnou dominanciou bývalých komunistických a liberálnych maďarských elít v politickej, hospodárskej a kultúrnej sfére od veľkých zmien v roku 1989 až do roku 2010.

Veľká geopolitická skúsenosť týkajúca sa západnej stratégie sa pre Orbána datuje od gruzínsko-ruskej vojny v roku 2008. Pri absencii akejkoľvek reakcie Západu na ruskú agresiu sa ukázalo, že vyhlásenie NATO z Bukurešti o budúcom členstve Ukrajiny a Gruzínska bolo len prázdnym sľubom. Západ buď nie je ochotný konfrontovať – alebo nie je schopný konfrontovať – Rusko, pokiaľ ide o jeho vzťahy s jeho priamymi susedmi, a Západ naďalej uprednostňuje idealistické zásady pred pragmatickou reálnou politikou, a to všetko na úkor východoeurópskych národov.

Ďalším geopolitickým vývojom, ktorý otvoril oči, bolo použitie ruského plynu proti Ukrajine v rokoch 2007 – 2009 a s tým súvisiaca energetická politika. Hoci projekt Nabucco – navrhovaný plynovod vedúci z Azerbajdžanu do Rakúska – mal ukončiť závislosť strednej Európy a Balkánu od ruskej energie tým, že by do Európy privádzal plyn z kaspickej panvy, projekt bol ohrozený nielen ruskými krokmi, ale aj súbežnými prioritami Západu, ako je napríklad politika USA na Blízkom východe.

Tieto skúsenosti Orbánovi jasnejšie ukázali limity západnej politiky v strednej a východnej Európe. Nezabúdajme, že Orbán začal svoje zbližovanie s Putinom v čase “resetu” Obamovej administratívy s Ruskom a počas rozširovania západoeurópsko-ruskej hospodárskej spolupráce. V takomto medzinárodnom kontexte sa Orbán snažil rozšíriť maďarské hospodárske vzťahy nielen s Ruskom, ale aj s ďalšími hospodársky rastúcimi východnými krajinami. Základnými piliermi politiky “východného otvorenia” Orbánovej vlády z roku 2010 bolo diverzifikovať vonkajšie hospodárske vzťahy Maďarska, posilniť maďarskú energetickú bezpečnosť a dosiahnuť, aby každá veľmoc mala záujem na hospodárskom úspechu Maďarska – nie zmeniť stranu, z čoho je Orbán často neprávom obviňovaný.

Hranice maďarsko-ruskej spolupráce

Orbán sa usiloval o rozšírenie hospodárskej spolupráce s Moskvou a zároveň sa snažil znížiť energetickú závislosť Maďarska od Ruska, predovšetkým pokiaľ ide o plyn. V roku 2010 pochádzalo 80 – 90 % plynu z Ruska cez jeden plynovod prechádzajúci cez Ukrajinu. S cieľom diverzifikovať zdroje a trasy plynu Maďarsko od roku 2010 vybudovalo prepojovacie vedenia do všetkých susedných krajín, spolufinancovalo terminál LNG v Chorvátsku, podporilo energetické projekty Iniciatívy troch morí a v spolupráci s Rumunskom sa výrazne pokúsilo vybudovať prístup k zásobám plynu v pobrežných vodách Čierneho mora – projekt, ktorý zlyhal len kvôli rumunským vnútropolitickým a environmentálnym prekážkam. Okrem toho jedným z prvých významných hospodárskych úspechov prvej Orbánovej vlády bolo v roku 2011 opätovné získanie 25 % vlastníckeho podielu v spoločnosti MOL, vlajkovej lodi maďarskej energetiky, ktorej hrozilo nepriateľské prevzatie zo strany Ruska.

Povolenie projektu ruskej jadrovej elektrárne Rosatom Paks II sa často uvádza ako príklad Orbánovej zaujatosti voči Putinovi. Tento naratív však nezohľadňuje priaznivé ekonomické a finančné podmienky a technicko-bezpečnostné aspekty projektu pod ruským vedením. Západná kritika utíchla po tom, ako niektoré veľké západné spoločnosti získali v projekte značný podiel. Okrem toho, pokiaľ ide o objem hospodárskeho obchodu, Maďarsko naďalej bledlo v porovnaní s podobnými nemecko-ruskými, taliansko-ruskými a holandsko-ruskými obchodnými aktivitami.

V geopolitickej oblasti Orbán nikdy neprestal zdôrazňovať význam NATO pre maďarskú a v širšom zmysle európsku bezpečnosť. Dokonca vyzval na vytvorenie európskej armády. Hoci Maďarsko nikdy nepatrilo medzi najjastrabejšie krajiny NATO, už v roku 2017 spustilo komplexný plán modernizácie obrany v regióne a postupne zvyšovalo svoje výdavky na obranu tak, aby do roku 2023 dosiahli 2 % štandard NATO. Maďarsko tiež prispelo k posilneniu východného krídla Aliancie po anexii Krymu v roku 2014, a to aj podporou posilnenej predsunutej prítomnosti, účasťou v Baltic Air Policing a uzavretím americko-maďarskej obrannej dohody v roku 2019.

Medzi ďalšie kontroverzné Orbánove rozhodnutia patrilo presťahovanie Medzinárodnej investičnej banky spriaznenej s Ruskom do Budapešti. Bez toho, aby sme zachádzali do podrobností, človek nemusí byť odborníkom na spravodajské služby, aby videl, že využívanie takejto exponovanej inštitúcie na spravodajské operácie uprostred krajiny NATO by predstavovalo riziko predovšetkým pre Rusko, nie pre Maďarsko alebo jeho spojencov. Okrem toho takýto politický “škandál” jednoducho nedosahuje prah strategického významu pre bezpečnosť Maďarska alebo jeho spojencov. Porovnajte tento prípad s desaťročia trvajúcou históriou Londýna, ktorý prijal a spravuje miliardové aktíva ruských oligarchov.

Práve na Orbánove hodnoty sa v jeho politickej kariére zo strany Západu útočilo asi najviac. Často opakované porovnávanie Orbána s Putinom, pokiaľ ide o “autoritárstvo”, “neliberalizmus” a “nacionalizmus”, sa stalo trópom liberálnych intelektuálov. Bez toho, aby sme sa ponorili do podrobnej analýzy maďarskej demokracie, odcitujme len Orbána z jeho slávneho prejavu o “neliberálnej demokracii” z roku 2014:

Občania Maďarska očakávajú, že maďarskí predstavitelia nájdu, sformulujú a vytvoria novú metódu organizácie maďarského štátu, ktorá v nadväznosti na liberálny štát a éru liberálnej demokracie a samozrejme pri rešpektovaní hodnôt kresťanstva, slobody a ľudských práv dokáže opäť urobiť maďarské spoločenstvo konkurencieschopným… Nový štát, ktorý v Maďarsku budujeme, je neliberálny štát. Neodmieta základné princípy liberalizmu, ako je sloboda, a mohol by som vymenovať ešte niekoľko ďalších, ale nerobí z tejto ideológie ústredný prvok štátneho zriadenia, ale obsahuje iný, osobitný, národný prístup.

Ťažko by sme našli podobné myšlienky o slobode a ľudských právach u Putina počas jeho dlhej kariéry. Hlavné je, že každý, kto sa snaží opísať Orbána alebo súčasnú maďarskú politiku optikou putinizmu, jednoducho ničomu o Maďarsku nerozumie.

Výzva na mier na Ukrajine: reálna politika namiesto ilúzií

Na rozdiel od falošných obvinení, že sa k ruskej vojne na Ukrajine stavia nejednoznačne, Orbán jednoznačne odsúdil Rusko za jeho agresiu voči Ukrajine už ráno 24. februára, v deň, keď Rusko začalo totálnu vojnu. Orbán toto vyhlásenie v nasledujúcich týždňoch viackrát zopakoval. Od začiatku invázie Maďarsko nielenže schválilo sedem dohôd o sankciách EÚ, ale ako člen EÚ prispelo k vyzbrojovaniu Ukrajiny prostredníctvom mierového nástroja EÚ, poskytlo Ukrajine finančnú podporu a inú pomoc, postaralo sa o zranených ukrajinských vojakov a prispelo k odstrašujúcim a obranným opatreniam NATO. Maďarsko medzitým uskutočnilo najväčšiu humanitárnu operáciu vo svojej histórii, keď prijalo a postaralo sa o viac ako pol milióna ukrajinských utečencov – čo je na krajinu s menej ako 10 miliónmi obyvateľov mimoriadny výkon.

Napriek tomu bolo Maďarsko v EÚ a NATO vykresľované ako Putinov trójsky kôň, a to predovšetkým pre odmietanie energetických sankcií zo strany Maďarska a jeho výzvy na mierové rokovania. Orbánov prístup však vychádza z reálnej politiky, nie z ústupkov voči vôli Moskvy. Prirodzene, pri týchto úvahách je rozhodujúce presadzovanie legitímnych maďarských národných záujmov. Tento prístup je však odôvodniteľný aj morálnymi a strategickými úvahami.

Po prvé, Západ bude môcť naďalej podporovať Ukrajinu len vtedy, ak sa vážne neoslabí jeho vlastná ekonomika, a práve to hrozí v súčasnej hospodárskej vojne s Ruskom. Po druhé, je zavádzajúce tvrdiť, že jedinou alternatívou k súčasnej stratégii Západu je úplná kapitulácia pred ruskými požiadavkami a ukončenie akejkoľvek podpory Ukrajiny. Po tretie, hoci neexistuje žiadna záruka, že by bolo možné dosiahnuť prímerie s Putinom v blízkej budúcnosti, neospravedlňuje to úplnú absenciu akejkoľvek serióznej snahy Západu o diplomaciu. Po štvrté, ukončenie bojov, ktoré spôsobujú toľko utrpenia a ničenia, je samo osebe dôležitým morálnym cieľom.

Pokiaľ ide o západnú stratégiu, hlavnou otázkou nie je, či európske sankcie škodia Rusku (škodia), ale aká stratégia najlepšie slúži dlhodobým záujmom Európy a kto je ochotný znášať väčšie náklady za Ukrajinu. Ak odhliadneme od nerealistických scenárov blízkej ruskej vojenskej porážky alebo povstania proti Vladimirovi Putinovi, obozretné analýzy naznačujú, že Putin môže byť v súčasnom ekonomickom prostredí schopný udržať svoju vojnu mesiace, ak nie roky, a v blízkej budúcnosti je pravdepodobne schopný politicky prežiť aj väčšiu recesiu. Zároveň je veľmi otázne, či by si mnohé európske krajiny mohli politicky a strategicky dovoliť výraznú hospodársku recesiu. Okrem toho veľké energetické výpadky v zimnom období, rozpad kompletných priemyselných odvetví v dôsledku nedostatku plynu a ďalšie kolosálne výzvy – pandémia, vysoká inflácia, narušenie hodnotového reťazca, Čína, klimatické zmeny, migračné tlaky, aby sme vymenovali aspoň niektoré – to všetko naznačuje potrebu konať opatrne a obozretne.

Najpravdepodobnejším scenárom vojny v nadchádzajúcich mesiacoch je krvavá patová situácia s občasnými miernymi pokrokmi na oboch stranách, ale nádeje na vytlačenie Ruska z Donbasu a južnej Ukrajiny sú pravdepodobne naivné. Mierne zvýšenie dodávok západných zbraní Kyjevu by vojenskú rovnováhu na bojisku nezmenilo. Drastické zvýšenie by však mohlo viesť k jadrovej vojne s Moskvou.

Závery

Vzhľadom na všetky strategické skutočnosti vojny súčasná stratégia Západu s najväčšou pravdepodobnosťou len ďalej oslabí Európu bez toho, aby sa dosiahlo vojenské víťazstvo Ukrajiny. Preto nesúhlas s ďalšími energetickými sankciami a výzva na mierové rokovania nie je ani ústupkom, ani podriadením sa Putinovi, ale sledovaním nielen maďarských, ale v širšom zmysle západných záujmov. Celkovo možno konštatovať, že Orbánova reálna politika voči Putinovi síce vychádza z maďarského vnímania bezpečnosti, ale zároveň má aj obozretný dlhodobý pohľad na strategické záujmy Západu.