Bratislava 8. augusta 2019 (HSP/Foto:BUX.sk)
Toto je muž s kufríkom. Sprevádza prezidenta Spojených štátov a nesie zariadenie schopné vyhladiť ľudstvo. Nosič je súčasťou špičkového supertajného tímu zostaveného po jedenástom septembri. Vedie ho tajomný muž s kódovým označením Edelweiss, no ani on nepozná skutočnú totožnosť najvyššieho veliteľa, známeho iba ako Alfa
Nikto netuší, že Alfa potajomky komunikuje s Erasmom. Levine už dlhšie uvažuje nad útekom a počas prezidentovej návštevy Švédska sa mu naskytne ideálna príležitosť. Nosič sa stratí v bludisku štokholmských tunelov a s ním aj jadrový kufrík, ktorý mal chrániť s nasadením života. Píše ľudstvo svoju poslednú kapitolu, alebo Levine sleduje nejaký úplne iný cieľ?
Nosič je napínavý, dômyselný a inteligentný triler plný fascinujúci faktov o jadrovom kufríku a hrozbách, ktoré predstavuje. Do veľkej miery je to aj alarmujúci príbeh, v ktorom autor výborne vykresľuje nosiča jadrového kufríka a čo by sa mohlo stať, keby bol kufrík zneužitý. Veď dnes je všeličo inak. Technologické hranice sa posunuli.
Integrované obvody a mikroprocesory sa stále zmenšovali, až sa stali súčasťou odpaľovacieho zariadenia v kufríku. Všetko sa zlialo do jediného celku. Už takmer nerozoznáte, čo je bezpečnostná poistka a čo samotný postup vedúci k odpáleniu.
Tak blízko ku katastrofe…
Autor Mattias Berg sa narodil v Štokholme, študoval žurnalistiku a literatúru, prispieval do najvýznamnejších švédskych denníkov. Desať rokov viedol kultúrnu redakciu Švédskeho rádia a podieľal sa na vzniku úspešnej relácie Konflikt, v ktorej netradične spájal politické a kultúrne témy.
Začítajte sa do novinky Nosič:
Štokholm
1.01
S prezidentom sme si boli veľmi blízki. Nevzdialil som sa od neho ani počas úradných povinností, vždy pripravený s kufríkom. Stál som pri ňom, keď prijímal Nobelovu cenu za mier. Keď rečnil o svete bez jadrových zbraní.
Chcem, aby ste to pochopili. Pravdepodobne zbytočne.
Chcem, aby ste vedeli, ako nás to zviedlo, pohltilo a zomlelo. Nenarážam na pocit viny, ale na nevinnosť. Na svoju vlastnú, diabolskú nevinnosť.
Volali sme to stlačiť gombík, hoci tam žiadny gombík nebol a nikto nič nestláčal. Pripomínalo to skôr nejaký okultný rituál, kúzlo, pri ktorom účinkujú mágia i technika. Séria krokov v presne určenom poradí pomocou kódov, aby sa to, čo malo byť najbezpečnejšie, razom premenilo na svoj pravý opak.
Obsah kufríka bol prísne utajený a okrem nás ho poznalo iba niekoľko vyvolených. Od začiatku v ňom boli štyri predmety. Čierny manuál s operačnými postupmi pre prípad preventívneho či odvetného útoku, zoznam podzemných krytov, do ktorých možno evakuovať prezidenta v stave najvyššej pohotovosti, zložka s podrobným opisom nášho jadrového systému a napokon umelohmotná škatuľka s kódmi pre prezidenta na prihlásenie do systému centrálneho velenia Centcom. Tú sme nazývali keks.
Počas studenej vojny to malo logiku. Kufrík pri otvorení automaticky odoslal správu do Centcomu, a len čo prezident použil keks a potvrdil svoju totožnosť, mohol pomocou nosiča vykonať viacero krokov v závislosti od vtedajších operatívnych plánov. Posledné slovo malo centrálne velenie, kde autorizovali prezidentov rozkaz a vykonali samotný útok.
Situácia sa skomplikovala s nástupom digitálnych čachrov. Náš vojnový plán sa často menil napriek ubezpečeniam, že hlavné pravidlo zostáva rovnaké – jadrové zbrane vždy pripravené na odpal, no nikdy nepoužité omylom.
V poslednej dekáde sa však výrazne posunuli technologické hranice. Integrované obvody a mikroprocesory sa stále zmenšovali, až sa stali súčasťou odpaľovacieho zariadenia v kufríku. Ústredné velenie akoby stratilo opodstatnenie. Všetko sa zlialo do jediného celku. Rozdiel medzi vždy a nikdy zanikol. Nakoniec som už takmer nerozoznával, čo je bezpečnostná poistka a čo samotný postup vedúci k odpáleniu.
Vtedy som začal uvažovať o úteku.
1.02
Naša letka sa zdvihla k blankytne modrej rannej oblohe ako čmeliak odporujúci gravitácii. Ako zvyčajne, najprv sme leteli na Andrewsovu leteckú základňu a až odtiaľ cez Atlantik. Dohromady viac ako sedemsto ľudí, suita hodná Kráľa Slnka spred troch storočí. Lietadlo Air Force One, päť viac-menej rovnakých Boeingov, dvadsaťdeväť nákladných lietadiel, štyridsať automobilov, dvestopäťdesiat ochrankárov, tristo poradcov a novinárov, dva náhradné cadillacy.
Sestra sa odo mňa nepohla ani na krok a nespúšťala zo mňa oči.
Pridelili mi ju hneď na začiatku, po tom, čo som skolaboval v útrobách leteckej základne, kým lietadlo dopĺňalo palivo. Dostal som správu od Alfy a nič lepšie mi nenapadlo. Naťahuj čas, zahraj nevoľnosť. Naivne som si myslel, že moja indisponovanosť spomalí mašinériu. Že zdržím ohromnú logistiku štátnej návštevy.
Vtedy som tomu vo svojej prehnanej predstavivosti naozaj veril. Jednoducho som sa sklátil v tuneli na pristávaciu plochu pre helikoptéry. Zavrel som oči a dal sa odniesť do ošetrovne.
Človek ľahko uverí, že je nenahraditeľný. Kto iný mal na to právo, ak nie ja, nosič kufríka, muž poverený najcitlivejšou úlohou na svete? Netušil som, že existuje záložný plán. Lenže z doktorových rečí som vyrozumel, že aj mňa možno poľahky vymeniť.
Zvonku sa nedá rozoznať, či sa na palube helikoptéry nachádza prezident s nosičom, či je to naozaj Marine One, alebo iba podobný stroj, akých máme kopu. To isté platí o Air Force One. Nikto nevie, z ktorého letiska nás odvezú Cadillacom One, známym aj ako beštia, s tmavými sklami a dvanásťcentimetrovým opancierovaným podvozkom. Pokojne sme sa mohli viezť iným vozidlom vpredu alebo vzadu, ktoré na prvý pohľad vyzeralo rovnako.
V časoch plastických operácií, dvojitých a falošných totožností nikto nie je nenahraditeľný.
Keď som si uvedomil, že moje miesto v tíme zaujme niekto iný, rýchlo som to zvalil na zvýšenú teplotu. Predbežné vyšetrenie nič neodhalilo, a tak som dostal povolenie na vycestovanie. Dovtedy som mal panensky čisté záznamy bez indikácie. Naveľa mi pridelili zdravotnú sestru, vraj pre istotu.
Len čo si sadla vedľa mňa do helikoptéry, rovno za prezidenta a prvú dámu, chtiac-nechtiac som si pomyslel, že to bol od začiatku cieľ. Sestra očividne nejako súvisela s plánom.
Štokholm pribudol do prezidentovho itinerára v poslednej chvíli. Oficiálne išlo o neplánovanú návštevu, pretože sa konala bez pozvania švédskej hlavy štátu. Núkalo sa vysvetlenie, že naša vláda chce niečo diplomaticky naznačiť Rusku, kam sme mali letieť pôvodne. To by však nesmeli poskytnúť Edwardovi Snowdenovi politický azyl.
Najnešťastnejší boli z náhlych zmien ochrankári. Bezpečnosť je vždy priorita a napriek krátkosti času musela byť na maximálnej úrovni. Po dohodnutí termínu na miesto vyslali predvoj. No a vnútorná bezpečnosť, ako sme to nazývali, bola ešte komplikovanejšia.
Niekoľko týždňov pred odletom sme dostali echo, aby sme zvýšili opatrnosť. Šepkalo sa, že v našich radoch máme krtka. V tíme sme sa všetci dobre poznali a navzájom kontrolovali. Posledné rozkazy sme dostali až na palube Air Force One – až keď sme sa odlepili zo zeme a nemohli komunikovať s nikým, kto nemal previerku.
Naša jednotka pozostávala zo štyroch agentov, ak nepočítam Edelweissa, operačného dôstojníka, ktorý nám velil a denne nás inštruoval. Ostatní sme ho nasledovali, obdivovali, rešpektovali, ale predovšetkým sa ho báli. Bol obrovský ako neznáma planéta s najrôznejšími záhybmi, krátermi a nepreniknuteľnými tajomstvami. Keď sme sa ho na niečo opýtali, poškrabal sa po brade a vzápätí uvoľneným, pokojným hlasom podal odpoveď, o akej sa nikomu z nás ani nesnívalo.
Údajne si nás osobne vytypoval podľa špeciálnych kritérií, v neľahkých dňoch po jedenástom septembri, keď zlyhali ostatné zložky.
Pravdepodobne dostal voľnú ruku. To si však vyžaduje úplne osobitný druh splnomocnenia, ktoré deleguje právomoc a zároveň ju zatajuje, aby tí, čo rozhodujú, neniesli priamu zodpovednosť. Niekedy je takých filtrov viac a sú takmer neviditeľné, čím vznikne obrovské millefeuille, kde spodná vrstva chráni vyššiu, zložitú postupnosť, ktorá niečo prepustí a niečo zadrží, no bez ktorej nefunguje ani jedna vrstva.
Kamufláž bola kľúčovým prvkom činnosti nášho tímu. Nazývalo sa to preventívny vojenský prístup k zaisteniu bezpečnosti. Po výcviku v osobitnej sekcii vo West Pointe – prebiehal paralelne s univerzitným vzdelaním, čím sme rozvíjali potrebnú schopnosť viesť dvojitý život a klamať telom – sme novonadobudnuté zručnosti mali uviesť do praxe. Mňa vysielali na krátke sólo misie, ktorých význam sa postupne zväčšoval. Sprvu šlo o malé a neskôr o väčšie sabotáže, preventívne akcie v záujme bezpečnosti našej krajiny, ktoré ukončovali alebo spúšťali nenápadné konflikty v neznámych krajinách, zväčša na prahu politického chaosu.
Vo svojom druhom živote som obhájil doktorandskú prácu v oblasti etickej filozofie. Nekonečné konzultácie s mojou vynikajúcou vedúcou pokračovali po zvyšok osemdesiatych a celé deväťdesiate roky, paralelne s tajnými úlohami vo svete bezpečnosti. Doktorát som získal v septembri dvetisícjeden, päť dní pred útokom na Svetové obchodné centrum.
O niekoľko týždňov, presne štvrtého novembra, nás zvolali do prednáškovej miestnosti bez okien, dve poschodia pod úrovňou zeme. Prišli sme ako siluety, tiene, duchovia niekdajších čias – poniektorí sme sa azda stretli na tréningovom kurze vo West Pointe, lenže odvtedy všetci prešli prinajmenšom jedným chirurgickým zákrokom, takže som nespoznal nikoho.
Netušili sme, čo nás čaká, jednoducho sme zareagovali na kryptovanú správu a dorazili na miesto určenia. Isté bolo, že sformovanie tímu predznamenáva koniec starého života a začiatok niečoho úplne nového. Ponuka, aká sa neodmieta.
Dostavilo sa nás viac, než som čakal – na vybraných úlohách sa zväčša nepodieľa veľa ľudí. Znamenalo to, že jadro jednotky bude omnoho menšie a zabezpečenie omnoho dômyselnejšie. Samotný tím sa mal skladať z ôsmich až desiatich ľudí, ostatní boli podpora.
Ukázalo sa, že tím – Edelweiss vymyslel kódové označenie NUKLEUS podľa atómového alebo bunkového jadra – bude pozostávať zo šiestich vybraných jedincov vrátane jeho a neznámej osoby s kódovým označením Alfa.
Najprv nás nechal viac ako deň bez jedla i vody, nepochybne úmyselne, aby sa nám dostal pod kožu. Potom sa konečne ukázal, záhadný tvor s neuveriteľnou telesnou konštrukciou. V slabo osvetlenej miestnosti plával ako duch schopný meniť podobu. Ten istý človek, ktorý mňa a pravdepodobne aj ostatných viedol vo West Pointe, mal odteraz držať pevnú ruku nad našimi životmi.
Začal oficiálnym zdôvodnením. Vágnou formuláciou, ktorá definovala postavenie tímu v novovznikajúcom vojnovom pláne zrodenom v šoku po jedenástom septembri. „Malá mobilná jednotka, ktorá bude v čase mieru pôsobiť ako samostatný útvar v bezprostrednej blízkosti prezidenta, v súčinnosti s jeho operatívnym velením, no v čase krízy či vojny prejde do plne autonómneho režimu.“
Nasledovala neoficiálna verzia. Edelweiss dostal voľnú ruku, aby vytvoril niečo úplne nové. Fénixa, ktorý povstane z popola Svetového obchodného centra, z ruín starého poriadku, z pomyselného bodu nula. V časoch, keď sa ostatné štruktúry – bezpečnostné služby, informačný systém, protiteroristické opatrenia – ukázali ako nedostatočné.
Milan Buno, literárny publicista
0.0°C
.jpg)
.jpg)
