Podľa správy, ktorú v pondelok zverejnila Medzinárodná krízová skupina, môžu hospodárske sankcie – čoraz obľúbenejší nástroj tvorcov politiky vo Washingtone – brániť mierovému úsiliu.

Kľúčové otázky, kedy uložiť sankcie, ako ich použiť ako páku a kedy ich zrušiť, neboli nikdy také aktuálne po tom, ako USA a Západ uvalili na Rusko najtvrdšie globálne embargo v histórii po tom, ako vo februári 2022 napadlo Ukrajinu – napriek tomu je ukončenie vojny, a už vôbec nie diplomatický kurz, rovnako neuchopiteľné ako kedykoľvek predtým.

Prehľad sankčnej politiky USA, ktorý zverejnilo ministerstvo financií v októbri 2021, ukázal, že za posledné dve desaťročia sa počet sankcií, ktoré Washington uplatňuje, zvýšil o 933 percent. Ako sa uvádza v správe krízovej skupiny, dôvodom na zavedenie týchto sankcií je zvyčajne odrezanie protivníkov od zdrojov, potrestanie jednotlivcov alebo vlád za porušovanie ľudských práv alebo snaha dotlačiť bojujúce strany k rokovaniam.

Správa však konštatuje, že “sankcie niekedy bránia úsiliu o riešenie konfliktov. Môžu brzdiť mierové procesy a obnovu po skončení konfliktu, obmedzovať mierové organizácie, podkopávať rokovania a upevňovať rozpory medzi stranami konfliktu.”

Kritika používania sankcií zo strany Washingtonu nie je ničím novým. V minulosti sa však kritika často zameriavala na humanitárne dôsledky tohto druhu ekonomickej vojny a jej neuspokojivé výsledky, pokiaľ ide o zmenu správania cieľových jednotlivcov alebo vlád.

Správa, ktorá dopĺňa rastúcu kritiku, je založená na trojročných rozhovoroch s úradníkmi, zahraničnými diplomatmi, členmi občianskej spoločnosti, stranami konfliktu a jednotlivcami v krajinách postihnutých sankciami, ako je Afganistan, Kolumbia, Sýria a ďalšie.

“Hoci si sankcie získali priazeň ako nástroj, ktorý umožňuje vláde USA sledovať politické ciele v konfliktných oblastiach bez toho, aby bolo potrebné vynaložiť krv a majetok na vojenské kampane, tieto nástroje nie sú bez nákladov,” uvádza sa v správe. “Niektoré nevýhody sa prejavujú ako prekážky pre priority mierotvorby vrátane priorít Washingtonu.”

Nejasné parametre pri uvalení sankcií a neistota, za akých podmienok budú zrušené alebo zmiernené, môžu zhoršiť vplyv Washingtonu pri riešení konfliktov. “Spojené štáty nie vždy jasne uvádzajú, čo môžu strany urobiť, čo povedie k zmierneniu sankcií. V niektorých prípadoch Washington nestanovil žiadne takéto kroky alebo načrtol kroky, ktoré sú nereálne,” píše krízová skupina. Správa pokračuje:

“V iných prípadoch USA nikdy neboli ochotné zrušiť sankcie. Inde bola komunikácia Washingtonu o sankciách nejasná a nechávala ciele v neistote, čo by mohlo viesť k ich zrušeniu. (…) Bez jasnej informácie o tom, prečo boli na ne uvalené sankcie a čo môžu urobiť, aby boli vyňaté zo zoznamu, majú ciele len malú motiváciu urobiť ústupky výmenou za zmiernenie sankcií. Podľa jedného diplomata je vyjednávanie bez možnosti zrušiť sankcie pre amerických predstaviteľov ako ‘hrať poker s cudzími peniazmi’.”

Ďalším problémom je, že z dôvodu byrokratickej zotrvačnosti, strachu z označenia za “slabého” alebo iných dôvodov Washington pomaly ruší alebo zmierňuje sankcie. Napríklad v Kolumbii Crisis Group zistila, že “niektorí bývalí bojovníci, ktorí zložili zbrane, boli takí rozčarovaní z každodenných prekážok, ktorým čelili pri začleňovaní do civilného života, že sa podľa slov bývalého veliteľa FARC “rozhodli ísť znova do vojny”. Stalo sa tak preto, lebo aj po podpísaní mierovej dohody s kolumbijskými úradmi boli Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC) stále predmetom sankcií USA, čo bývalým povstalcom sťažovalo integráciu späť do kolumbijskej spoločnosti.

Najambicióznejšími zo súčasných sankčných projektov Washingtonu sú tie, ktoré sú v súčasnosti uvalené na Rusko a ktoré Bidenova administratíva neustále označuje za “bezprecedentné”. Správa poukazuje na to, že práve tie majú veľký podiel na tom, že napriek prvým náznakom, že jeho administratíva si uvedomuje nedostatky sankcií, “v druhom roku svojho pôsobenia prezident Biden označil takmer 2 500 nových skupín a jednotlivcov, čo je takmer dvojnásobok zoznamov, ktoré Trumpova administratíva urobila na vrchole v roku 2018 (1 474)”.

Cieľom týchto sankcií bolo potrestať Putinovu vládu v Moskve za jej inváziu a prinútiť ju, aby prehodnotila svoje agresívne vojenské ciele na Ukrajine tým, že ju pripraví o peniaze a zdroje. Washington a Západ tiež išli po oligarchoch v nádeji, že ohrozia Putinov zadný prístup k finančným prostriedkom a podpore elít. Takto to celkom nevyšlo, čo je jasným príkladom toho, pred čím varuje Crisis Group vo svojej dnešnej správe, hovorí riaditeľ QI pre stratégiu George Beebe.

“Bidenova administratíva dúfala, že sankcie prinútia Putina uznať, že náklady na inváziu na Ukrajinu prevyšujú výhody,” hovorí Beebe.

“Táto nádej však vychádzala z mylného presvedčenia, že Putin považuje inváziu za ambíciu, a nie za niečo, čo je nevyhnutné na ochranu Ruska pred obkľúčením NATO.  Sankcie zriedkakedy odradia štáty od obrany toho, čo považujú za svoje životné záujmy, bez ohľadu na náklady,” dodáva. “V zásade by mohli byť užitočné ako páka pri rokovaniach o ukončení vojny na Ukrajine, ale Washington dal Rusom len málo dôvodov veriť, že zruší alebo zmierni sankcie, aj keby Putin zajtra ukončil inváziu.”

Prečítajte si tiež:

• Protiruské sankcie poškodili Pobaltie