V zahraničnopolitickom diskurze je len málo mémov, ktoré by boli tak rozšírené alebo zavádzajúce ako často citované prirovnanie ruskej ekonomiky k talianskej. Túto frázu, ktorú po prvýkrát vyslovil senátor Lindsey Graham v roku 2014, používajú západní politici a komentátori ako tupý nástroj, z čoho vyplýva, že ruská ekonomika je slabá a bezvýznamná v porovnaní s kolektívnou silou Západu.

Ak by totiž ruská ekonomika bola taká malá a nevýrazná, ako naznačujú štatistiky, ako by mohla odolať sankciám, ktoré na ňu boli uvalené? Prečo sa nenaplnilo vyhlásenie prezidenta Joea Bidena, že “ruská ekonomika sa zníži na polovicu”? Nepovedal francúzsky minister financií Bruno Le Maire jednej francúzskej rozhlasovej stanici, že cieľom Západu je “spôsobiť kolaps ruskej ekonomiky” a priviesť Moskvu na kolená? Ako sa krajine s ekonomikou údajne veľkou ako Taliansko darí uplatňovať taký globálny vplyv, až do takej miery, že americká ministerka financií Janet Yellenová nedávno vyhlásila, že samotné západné sankcie ohrozujú hegemóniu amerického dolára?

Na papieri sa zdá, že postreh senátora Grahama je presný; Rusko aj Taliansko sú si blízke z hľadiska nominálneho hrubého domáceho produktu alebo HDP, ktorý je od druhej svetovej vojny preferovanou metódou merania veľkosti a sily hospodárstva krajiny. Tento údaj sa získava stanovením celkových nákladov na všetky tovary a služby, ktoré sa v danej krajine buď vyrobili, alebo predali v danom časovom rámci. Podľa údajov Svetovej banky predstavoval v roku 2013 nominálny HDP Ruska približne 2,29 bilióna USD, zatiaľ čo Talianska približne 2,14 bilióna USD. Ešte v roku 2021 bol nominálny HDP Ruska približne 1,78 bilióna USD, zatiaľ čo nominálny HDP Talianska predstavoval 2,11 bilióna USD.

Chyba v tomto porovnaní však spočíva v tom, že sa spolieha na meranie samotného nominálneho HDP, keďže nezohľadňuje výmenné kurzy a paritu kúpnej sily (PPP), ktorá zohľadňuje životnú úroveň a produktivitu (a odtiaľ blahobyt na obyvateľa a, čo je dôležité, využívanie zdrojov). Renomovaný francúzsky ekonóm Jacques Sapir poukázal na neprimeranosť tohto ukazovateľa a tvrdí, že HDP Ruska meraný v parite kúpnej sily (3,74 bilióna USD v roku 2013, 4,81 bilióna USD v roku 2021) je bližšie k HDP Nemecka (3,63 bilióna USD v roku 2013, 4,85 bilióna USD v roku 2021) ako k HDP Talianska (2,19 bilióna USD v roku 2013, 2,74 bilióna USD v roku 2021). Toto je zásadný rozdiel a je záhadné a znepokojujúce, že mnohí naďalej používajú porovnanie Ruska a Talianska.

Ale ani údaje o parite kúpnej sily plne nevystihujú význam hospodárskej sily Ruska. Sapir ďalej rozvinul svoju analýzu v eseji pre politický časopis American Affairs a poznamenal, že meranie PPP “ešte nemusí odrážať skutočný význam ruskej [ekonomiky], keď ide o strategické, geopolitické otázky”.

Sapir poznamenáva, že za posledných päťdesiat rokov v západných ekonomikách čoraz viac dominujú sektory služieb, ktoré síce prispievajú k výpočtu HDP, ale v čase konfliktu strácajú na význame. V takýchto situáciách je dôležitá výroba fyzických statkov a podľa tohto ukazovateľa je ruská ekonomika nielen silnejšia ako nemecká, ale aj viac ako dvakrát silnejšia ako francúzska. Okrem toho dominantné postavenie Ruska v globálnom obchode s energiami a komoditami – keďže je kľúčovým producentom ropy, plynu, platiny, kobaltu, zlata, niklu, fosfátov, železa, pšenice, jačmeňa, pohánky, ovsa a ďalších surovín – mu poskytuje značný vplyv na trhy a ekonomiky, vďaka čomu je menej náchylné na sankcie a ľahšie podlieha tlaku Západu. Táto skutočnosť neunikla mnohým krajinám globálneho Juhu, ktoré sa zdráhali podporiť Ukrajinu v jej boji proti ruskej agresii.

Hoci senátor Graham urobil významnú chybu, keď použil ekonomické porovnanie Ruska a Talianska, možno mu to odpustiť, pretože je politik. To isté sa však nedá povedať o mnohých ekonómoch a expertoch na zahraničnú politiku, ktorí túto líniu opakovali v priebehu rokov až do súčasnosti.

Pretrvávanie mýtu o Rusku a Taliansku medzi týmito odborníkmi však možno nie je prekvapujúce vzhľadom na príťažlivosť sektora služieb na Západe. Veľkolepý rast týchto kapitálovo náročných odvetví spolu s ich nominálnym bohatstvom a produktivitou viedol mnohých vo Washingtone a rôznych západných hlavných mestách k tomu, že ich nielen prijali, ale aj politicky, kultúrne a ideologicky preferovali. Američania sú napríklad obzvlášť hrdí na úspech ich technologických gigantov ako hnacích síl inovácií, rastu a národnej prestíže. Internet a rôzne aplikácie, ktoré prekvitajú na smartfónoch, mnohí považujú za vo svojej podstate demokratizačné, účinne slúžiace ako kanál amerických hodnôt a podporovateľ národných záujmov USA.

Táto láska k odvetviam služieb vedie k tendencii vnímať pracovne náročné odvetvia minulosti – energetiku, poľnohospodárstvo, ťažbu zdrojov, výrobu – ako zastarané prežitky. Táto skreslená perspektíva však západ zanechala nepripravených na svet, v ktorom majú hmotné statky opäť zásadný význam, ako to dokazujú aj boje tvárou v tvár vojne na Ukrajine. Konflikt “odhalil znepokojujúci nedostatok výrobných kapacít v Spojených štátoch”. V Európe Spojené kráľovstvo konštatovalo, že “nahradenie zásob zbraní darovaných Ukrajine a obnova počtu britských zbraní na prijateľnú úroveň potrvá 10 rokov”. EÚ, ktorá je teraz odrezaná od lacnej ruskej energie, zasa čelí desivej perspektíve možnej rýchlej deindustrializácie.

Je najvyšší čas priznať si, ako veľmi západ podcenil relatívnu veľkosť a silu súperiacich ekonomík, vrátane a najmä tej ruskej. Tvorcom politiky by tiež prospelo prehodnotiť svoj súčasný politický prístup k hospodárskym štátnym opatreniam – sankcie nie sú univerzálnym riešením, najmä ak ide o krajinu, ktorá disponuje významnou hospodárskou mocou.

Predovšetkým sa však dohodnime, že už nikdy nevyslovíme slová “Rusko má hospodárstvo veľkosti Talianska”.