Plynulo to skôr ako esej než ako strohá plnohodnotná kniha. Ako hovorí Robinson, “mojím cieľom je predstaviť “celkový obraz” v kratšom diele a z pohľadu teórie globálneho kapitalizmu, ktorý zohľadňuje niektoré prvky globálneho kapitalizmu, ktoré sa v posledných rokoch dostali do väčšej pozornosti, najmä stále hlbšiu financializáciu a digitalizáciu globálnej ekonomiky a spoločnosti”.

Kniha ako taká neponúka žiadny pôvodný výskum a opiera sa o práce iných. Dosť férové, keďže Robinsonovým cieľom je presvedčiť čitateľa, že “prežitie globálneho kapitalizmu po súčasnej kríze si vyžaduje zásadnú reštrukturalizáciu zahŕňajúcu určitú mieru nadnárodnej regulácie globálnej ekonomiky a prerozdelenie bohatstva smerom nadol. Ani v takom prípade však nové obdobie hospodárskej reaktivácie a prosperity neukončí hrozbu nášho prežitia. Na to musíme skoncovať so systémom, ktorého snaha akumulovať kapitál ho stavia do vojny s masou ľudstva a s prírodou. Len ekosocializmus nás môže v konečnom dôsledku zbaviť tejto hrozby.”

Robinson svoju teóriu o povahe kríz v kapitalizme zakladá na Marxovom zákone rentability, ale s vlastným pokusom zosúladiť tento zákon s alternatívnymi teóriami. “Marxistickí politickí ekonómovia diskutovali o tom, či je nadmerná akumulácia a s ňou spojené krízy spôsobené poklesom ziskovosti alebo nadprodukciou a nedostatočnou spotrebou. Nie som presvedčený, že tieto dva prístupy musia byť nezlučiteľné, pokiaľ začneme analýzu v okruhu výroby.”

Robinson súhlasí s tým, že kapitalistické krízy majú svoj pôvod v nadmernej akumulácii alebo v nadprodukcii kapitálu. A že táto nadmerná akumulácia má pôvod v okruhu kapitalistickej výroby, v konečnom dôsledku v tendencii k poklesu miery zisku. A dôkazy o tom sú presvedčivé. “Aj keď sa údaje o miere zisku zvyčajne líšia v závislosti od toho, kto a akou metodikou ich uvádza, jedna správa za druhou potvrdzuje dlhodobý sekulárny pokles ziskovosti, bez ohľadu na krátkodobé výkyvy, a spolu s tým aj neustály pokles rastu čistej zásoby kapitálu (ukazovateľ produktívnych investícií) od roku 1970 v bohatých krajinách Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj.”

Robinson súhlasí, že krízy v kapitalizme majú cyklický aj sekulárny alebo “štrukturálny” charakter. “V histórii kapitalizmu sa pravidelne vyskytovali krízy dvoch typov, cyklické a štrukturálne. Cyklické krízy, niekedy nazývané hospodársky cyklus, sa vyskytujú približne raz za desať rokov a prejavujú sa ako recesie. K recesiám došlo na začiatku osemdesiatych rokov, na začiatku deväťdesiatych rokov a na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia. Svetový kapitalizmus zažil za posledné dve storočia niekoľko epizód štrukturálnych kríz alebo tzv. reštrukturalizačných kríz, ktoré nazývam preto, lebo riešenie takýchto kríz si vyžaduje zásadnú reštrukturalizáciu systému.” Robinson tu sympatizuje (rovnako ako ja) s teóriou “dlhých vĺn”, konkrétne s tým, že kapitalistický rast má tendenciu prebiehať v dlhých vlnách mimo cyklických kríz.

Podľa Robinsona najdôležitejšou štrukturálnou zmenou v kapitalizme v poslednej polovici 20. storočia bola globalizácia a vzostup nadnárodných spoločností. A v “tomto veku globálneho kapitalizmu je teraz svetové hospodárstvo neoddeliteľne integrované a funguje ako jeden celok v reálnom čase”. Tento trend sa však v 21. storočí skončil a kapitalizmus sa teraz nachádza v období stagnácie. “Divoké finančné špekulácie a stupňujúce sa zadlžovanie vlád, podnikov a spotrebiteľov poháňali rast v prvých dvoch desaťročiach dvadsiateho prvého storočia, ale ide o dočasné a neudržateľné riešenia dlhodobej stagnácie.”

Robinson tvrdí, že akumulácia fiktívneho kapitálu vyvolala v rokoch nasledujúcich po veľkej recesii dojem oživenia. Krízu však kompenzovala len dočasne , zatiaľ čo v dlhodobom horizonte zhoršila základný problém: “kľúčovým bodom v súvislosti s krízou je, že masívne prisvojovanie hodnoty prostredníctvom globálneho finančného systému sa môže udržať len prostredníctvom pokračujúcej expanzie fiktívneho kapitálu, čo vedie k ďalšiemu zhoršeniu základných podmienok krízy.”

Robinson správne poukazuje na to, že “priepasť medzi fiktívnym kapitálom a reálnou ekonomikou je taká priepastná, že finančné zhodnocovanie sa javí ako nezávislé od reálneho zhodnocovania. Táto nezávislosť je, samozrejme, ilúziou. Celá finančná stavba sa opiera o vykorisťovanie práce v “reálnej” ekonomike. Ak by sa systém zrútil, kríza by prekonala všetky predchádzajúce a životy miliárd ľudí by viseli na vlásku. Bezprecedentná injekcia fiat peňazí do finančného systému môže vyústiť do nového druhu stagflácie, v ktorej je takáto astronomická úroveň likvidity príčinou prudkej inflácie, aj keď akútna nerovnosť a nízka miera zisku predlžujú stagnáciu.”

Kapitalizmus môže pretrvať len vtedy, ak sa mu podarí nájsť nejakú novú štrukturálnu zmenu. Tú Robinson vidí možno v “digitálnej reštrukturalizácii a prostredníctvom reforiem, ktoré niektorí z globálnej elity presadzujú tvárou v tvár masovým tlakom zdola”. To by mohlo spustiť nové kolo produktívnej expanzie, ktoré by na istý čas krízu zmiernilo. Kapitalizmu by sa teda mohlo podariť “znovu chytiť dych” prostredníctvom digitálne poháňanej produktívnej expanzie, ktorá sa stane dostatočne silnou na to, aby obnovila trvalý hospodársky rast a odštartovala nový dlhodobý boom.

Robinson však oponuje, že akákoľvek takáto expanzia narazí na problémy, ktoré pre systém predstavuje nárast organického zloženia kapitálu, a to na tendenciu poklesu miery zisku, pokles agregátneho dopytu a hromadenie ziskov, ktoré sa nedajú výhodne reinvestovať. “Skôr však, než by kríza hodnoty spôsobila pád systému, je určite možné, že reštrukturalizácia rozpúta novú vlnu expanzie.” Robinson vhodne poukazuje na to, že “rozpad politickej organizácie svetového kapitalizmu nie je príčinou, ale dôsledkom vnútorných rozporov globálne integrovaného systému akumulácie kapitálu”.

Aby však došlo k novému rozmachu, musel by zasiahnuť štát a vybudovať nové “politické štruktúry na vyriešenie krízy, stabilizáciu nového globálneho mocenského bloku a rekonštrukciu kapitalistickej hegemónie vzhľadom na rozpor medzi globalizujúcou sa ekonomikou a systémom politickej moci založenej na národných štátoch”. A to sa vzhľadom na rozpad hegemónie USA a vznik multipolárneho sveta zdá byť nepravdepodobné.

Robinsonov pesimizmus, pokiaľ ide o schopnosť kapitalizmu nájsť východisko, umocňuje ekologická kríza, ktorá “veľmi spochybňuje, že kapitalizmus sa môže naďalej reprodukovať ako globálny systém”. Nikdy predtým sa kríza a kolaps netýkali takých záležitostí, ako sú človekom spôsobené klimatické katastrofy a masové vymieranie.

Ako to zhrnul Robinson: “Literárny kritik a filozof Frederic Jameson raz poznamenal, že: “je ľahšie predstaviť si koniec sveta ako koniec kapitalizmu.” Ak si však koniec kapitalizmu nepredstavíme – a nebudeme podľa tejto predstavy konať – možno budeme čeliť koncu sveta. Naše prežitie si vyžaduje, aby sme viedli boj o politickú moc; aby sme vyrvali moc nadnárodným korporáciám a ich politickým, byrokratickým a vojenským agentom skôr, ako bude neskoro.”