Bratislava 18. novembra 2021 (HSP/christianitas/Foto:TASR/DPA-Maurizio Gambarini)
Prednedávnom som bol v bratislavskej električke svedkom menšieho incidentu, keď dve dôchodkyne okríkli tretiu – nie preto, žeby azda nemala rúško, ale… „nemala ho nasadené správne“. Slovo „dezolát“ je už dnes bežné označenie niekoho, kto sa odmietol dať zaočkovať a nepoužívajú ho len liberálne médiá, ale aj viacerí „kresťania“, ktorí si zjavne myslia, že tak v skutočnosti prejavujú „lásku“ bytostiam, ktoré si ju inak asi nezasluhujú
Na zamyslenie je tiež určite video z Veľkej Británie, kde sa veriaci priamo v kostole doslova vrhli na „brata v Kristovi“ len preto, že nemal rúško:
Je možné, že v nás niečo driemalo, čo sa teraz derie na povrch?
Bol Eichmann vinný?
Stanleyho Milgrama, experimentálneho psychológa z Harvardu, zaujali slová nacistického vojnového zločinca Adolfa Eichamnna, popraveného v Izraeli v roku 1962, ktorý tvrdil, že je nevinný, že len vykonával príkazy zhora, ale že on sám nesúhlasil so všetkým a odmietal, čo sa dialo v koncentračných táboroch.
Milgrama tieto slová –, ktoré mimochodom nikto nebral vážne – zaujali natoľko, že sa rozhodol vykonať experiment, ktorý mal preukázať, do akej miery sú bežní ľudia z ulice ochotní vykonávať príkazy zjavne odporujúce základným morálnym princípom. Tento experiment zo 60. rokov vošiel do dejín ako tzv. „Milgramov experiment“ a jeho výsledky boli vskutku šokujúce.
Experimentátor, učiteľ a žiak
Univerzita v Yale nechala ponalepovať plagáty po celom New Haven, kde za istý kontrolovaný experiment súvisiaci s „učením“ ponúkala účastníkom 4,50 dolára. Prihlásiť sa mohli len muži vo veku 20 až 50 rokov, bez ohľadu na to, z akého sociálneho prostredia pochádzajú – od nezamestnaných až po profesionálov vo svojich odboroch. Účastníci boli privedení do elegantného vedeckého pracoviska priamo v areáli univerzity pozostávajúceho z dvoch izieb. V jednej mal byť tzv. „učiteľ“ – človek z ulice spolu s „experimentátorom“ – pracovníkom univerzity. V druhej miestnosti mal byť „žiak“ – v skutočnosti herec vydávajúci sa za jedného z dobrovoľníkov z ulice.
„Učiteľ“ dával „žiakovi“ jednoduché didaktické otázky a keď ten (naschvál) zle odpovedal (stlačením 1 zo 4 gombíkov pred sebou), tak mu mal dať „učiteľ“ elektrošok. Spočiatku malo ísť o jemné „kopnutia“, ktoré sa s každou ďalšou zle zodpovedanou otázkou mali zosilňovať od 15 voltov až po 450 voltov. Samozrejme, „žiak“ žiadne elektrošoky vo vedľajšej miestnosti nedostával, ale zvukovo ich mal predstierať (učiteľ žiaka nevidel, bola medzi nimi priečka, či stena). „Žiak“ sedel v elektrickom kresle. Každý z účastníkov dostal najprv malý reálny elektrošok. „Učiteľ“ tiež sedel za elektronickým panelom, prístroje mu ukazovali silu elektrošokov, ktoré „dával“.1
„Učiteľ“ nemohol experiment ukončiť len tak. Hneď za ním stál „experimentátor“ – pracovník Yale v dlhom hnedom vedeckom kabáte (opäť na podvedomé zdanie „vedeckosti“ a „autority“) – a ten „učiteľa“ neustále nabádal pokračovať, aj keď sa z vedľajšej miestnosti ozývali stony bolesti.
Keď „učiteľ“ váhal dať „žiakovi“ ďalší elektrošok, „experimentátor“ mu postupne hovoril tieto frázy: „Prosím, pokračujte“; „Experiment vyžaduje, aby ste pokračovali“; „Je absolútne nutné, aby ste pokračovali“; „Nemáte inú možnosť, ako pokračovať“.
Experimentátor tiež „učiteľa“ ubezpečoval, že „žiakovi“ nehrozí žiadne vážnejšie, či dlhodobejšie poškodenie zdravia a že za experiment nesie zodpovednosť výhradne univerzita.2 Ako dostával „elektrošoky“, žiak – milo vystupujúci muž okolo päťdesiatky – postupne vierohodne vykrikoval nasledovné frázy:
195 voltov – „Aúú! Pustite ma odtiaľto. Pustite ma odtiaľto. Mám srdcové problémy. Pustite ma! Nemáte právo ma tu držať! Pustite ma! Pustite ma odtiaľto! Pustite ma! Mám srdcové problémy! Pustite ma! Pustite ma!“
285 voltov – kričanie, nariekanie;
315 voltov – intenzívny krik, hovorí: „Odmietam odpovedať! Už nie som súčasťou tohto pokusu!“
345 voltov – 450 voltov – ticho.
Na predčasné ukončenie experimentu sa musel „učiteľ“ experimentátorovi jasne vzoprieť. Experiment sa skončil – v prípade, ak ho „učiteľ“ neukončil predčasne – až po tom, čo dal „učiteľ“ „žiakovi“ trikrát po sebe 450 voltov – na čo „žiak“ už ani nereagoval.3
Možno ešte podotknúť, že týchto experimentov bolo viac a postupne sa na nich vystriedalo viac ako šesťsto dobrovoľníkov. Zväčša muži, neskôr aj ženy. Zmienka o srdcových problémoch bola do scenára pridaná až v neskorších experimentoch, inak bolo všetko zachované.
3x 450 voltov
Už v prvom experimente však až 26 zo 40 účastníkov dosiahlo vrcholný limit – 3x dali „žiakovi“ 450 voltov! V percentách šlo o 65 % účastníkov, teda dve tretiny. Kniha Obedience to Authority (Poslušnosť autorite)4, ktorú napísal sám Stanley Milgram a kde podrobne rozoberá tento svoj najslávnejší experiment, uvádza:
„Po tom, čo účastníci dosiahli maximálne možné (elektro)šoky a experimentátor projekt ukončil, mnohé poslušné subjekty vykazovali známky úľavy, utierali si svoje čelá, pretierali si svoje oči, alebo nervózne poťahovali z cigariet. Niektoré krútili hlavami, zjavne v ľútosti. Niektoré subjekty zostali chladné počas celej doby trvania experimentu a vykazovali iba minimálne znaky vypätia (a to) od začiatku do konca.“5
Inými slovami: väčšina ľudí vykonávala príkazy proti svojmu osobnému presvedčeniu a teda z čírej poslušnosti voči (vedeckej/univerzitnej) autorite. Našli sa však aj takí, ktorí by v experimente najradšej pokračovali ďalej a „žiaka“ by doslova upiekli zaživa. Kniha poskytuje fascinujúce svedectvá niektorých účastníkov experimentu.
Tu sú niektoré z nich:
Bruno Batta, 37-ročný zvárač – k experimentátorovi sa správal obzvlášť poddajne a zdvorilo. K „žiakovi“ prehovoril iba jedenkrát – keď mu dával dávku 330 voltov, povedal: „Radím ti, aby si správne odpovedal a dostal sa cez to. Nemôžeme tu byť predsa celú noc.“
Na konci experimentu vyhlásil: „Bol som znechutený z toho, že („žiak“) nespolupracuje.“
Dosiahol maximálny limit 3x 450 voltov. Celkovo bol so svojím výkonom spokojný, lebo „za to som predsa vzal peniaze. Musel som poslúchať príkazy.“ Vyjadril sa, že za všetko je zodpovedný experimentátor. Bol by však ochotný pokračovať aj ďalej. Povedal tiež, že pre neho bola „česť“ zúčastniť sa experimentu.
Ďalšou spomenutou postavou bol bližšie nešpecifikovaný „pastor“.
Na experimentátorove naliehania, „Je absolútne nutné pokračovať v experimente“, odvetil: „Tomu rozumiem, ale nerozumiem, prečo je tento experiment stavaný nad ľudský život.“
Na odpoveď, že „žiakovi“ žiadne trvalé poškodenie zdravia nehrozí, povedal: „To je Váš názor. Ak on nechce pokračovať, budem sa riadiť jeho príkazmi.“
.Experimentátor: „Nemáte na výber, pane, musíte pokračovať.“ Pastor: „Možno v Sovietskom Zväze, ale nie v Amerike.“
Experiment bol ukončený pri 150 voltoch. Keď sa pastor dozvedel o skutočnom cieli experimentu, dostal otázku, ako môže jedinec vzdorovať „krutej autorite“? Odpovedal, že ak má niekto za najvyššiu autoritu Boha, to potom ľudskú autoritu „zľahčuje“.
Jan Rensaleer, 32-ročný inžinier, pôvodom z Holandska, vyhodnotený ako mimoriadne inteligentný. Na experimentátorovo naliehanie odvetil, že pozná silu elektrických šokov a „viem, čo Vám môžu spôsobiť“.
Exp.: „Je absolútne nutné pokračovať v experimente.“
Rensaleer: „To odmietam – nie, keď tam ten muž kričí v bolestiach.“
.Na experimentátorovu námietku, že nemá na výber, odvetil: „Ale MÁM na výber… Prišiel som sem z vlastnej vôle. Myslel som si, že budem pomáhať pri výskume.Ale ak by som mal niekomu ubližovať, či byť na jeho mieste, potom tu nezostanem… Je mi ľúto. Už teraz som, myslím, zašiel priďaleko.“
Experiment skončil na úrovni 255 voltov.
Morris Braverman, 39-ročný sociálny pracovník. Počas celého experimentu len ťažko zadržiaval smiech počas toho, ako dával „žiakovi“ elektrošoky.
Pri 315 voltoch posmešne vyhlásil: „Pán Wallice, Vaše ticho musí byť považované za zlú odpoveď.“
Experiment mu spôsoboval viditeľné potešenie. V neskorších fázach už nedokázal smiech zadržiavať takmer vôbec. Dosiahol maximálny limit 3x 450 voltov. V post-experimentálnom interview – kde pôsobil „uvoľnene“ – sa vyjadril, že si uvedomoval, že „žiakovi“ ubližuje, avšak, ako pokračoval, „pre vedu sa nad to treba povzniesť“.
Čo nám hovoria výsledky
Je zaujímavé porovnávať ľudí, čo sa vzopreli „tyranskej autorite“ s tými, ktorí ju poslúchali až do konca. Tí prví vo všeobecnosti vyhlasovali, že jednoducho nemohli ďalej pokračovať, lebo ubližovali inému človeku, lebo boli za tieto činy sami zodpovední. Druhá skupina však hovorila niečo celkom iné: taktiež vo všeobecnosti súhlasila, že ubližovala druhému človeku. Ale jednotliví ľudia hovorili, že tieto činy neboli ich chybou – bola to chyba toho druhého – konkrétne buď experimentátora, alebo dokonca samotného „žiaka“, teda „mučeného“! Mnohí vyhlásili, že „žiak“ bol „tak hlúpy a zadubený, že si zaslúžil dostávať (elektro)šoky“.6
Toto bola jednoznačne najjasnejšia deliaca čiara medzi oboma skupinami. Stanley Milgram preto dochádza k nasledujúcemu záveru:
„Obyčajní ľudia pravdepodobne poslúchajú príkazy vydané autoritou, dokonca až do takej miery, že zabijú nevinnú ľudskú bytosť. Poslušnosť voči autorite je v nás všetkých zakorenená v tom, ako sme vychovaní.“7
Väčšina ľudí nesúhlasila s tým, čo robí –, ale nedokázala vedcovi z Yale v elegantnom plášti, so snobsky zdvorilým vystupovaním a priamo na pôde vychýrenej univerzity – vzdorovať. A tak títo ľudia poslúchali jeho naliehania aj napriek tomu, že jasne počuli, že spôsobujú osobe vo vedľajšej miestnosti intenzívne bolesti (aj keď bolo všetko, samozrejme, iba hrané). Avšak medzi nesúhlasnými myšlienkami a ráznym činom odporu je – zdá sa – hlboká priepasť, ktorú mnohí nedokázali preskočiť.
Milgram preto pokračuje: „Obyčajní ľudia, jednoducho vykonávajúci svoju prácu a bez akéhokoľvek zvláštneho nepriateľstva na svojej strane, sa môžu stať agentmi v hroznom deštruktívnom procese.“
Áno, bežný človek z ulice dokáže pod rúškom „poslušnosti“ vládnej či vedeckej autorite ubližovať druhému aj napriek tomu, že k nemu necíti žiadnu osobnú zášť! Nie sme práve tohto čoraz častejšie svedkami v tejto pandemickej dobe? Keď policajti ťahajú po zemi dôchodkyňu, ktorá nemá respirátor? Cítia k nej snáď osobnú nenávisť? – Nie, prečo by aj? Veď ju v živote predtým nevideli. Ale robia to v mene „vyššej autority“, presne ako konal – podľa vlastných slov – aj Adolf Eichmann.
„Niektorí verili, že sú na strane anjelov,“ píše sa v Milgramovej knihe.
Nemysleli si to aj tí policajti? Nemyslia si to aj liberálni novinári, či tí, čo propagujú vakcinačnú segregáciu?
Naozaj chceme byť takíto k sebe navzájom?
1 MILGRAM, S.: Obedience to Authority, s. 20.
2 https://psychologie.cz/milgramuv-brutalni-experiment/
3 Tamtiež.
4 https://www.amazon.com/Obedience-Authority-Harper-Perennial-Thought-ebook/dp/B0711QBZ2X/ref=tmm_kin_swatch_0?_encoding=UTF8&qid=1636983743&sr=8-1
5 MILGRAM, S.: Obedience to Authority, s. 32.
6 MILGRAM, S.: Obedience to Authority, s. 10.
7 MILGRAM, S.: Obedience to Authority, s. 6.
Článok vyšiel pôvodne na portáli Christianitas.
Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.
Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.
0.0°C
.JPG)
.jpg)
