Paríž 13. novembra 2023 (HSP/ria/Foto:TASR/AP-Ludovic Marin)
Manifestácia, ktorá bola hlučne pripravovaná, a z ktorej sa stal prepadák. Francúzsky establišment chcel demonštrovať jednotu v boji proti antisemitizmu a ako zvyčajne sa všetko skončilo škandálom. Úradujúci prezident sa účasti na manifestácii vyhol a ako náhradu za svoju účasť napísal otvorený list (bez žartu) národu, ktorému vládne. Potom začali politici predvádzať rituálne pokriky na úrovni materskej školy, keď sa niekto nechce s niekým držať za ruku. To všetko sa dialo pred očami tých, ktorých, ako bolo deklarované, majú mocenské špičky chrániť a zaštiťovať, píše Elena Karajeva pre Ria Novosti
A brániť a ochraňovať, odhliadnuc od sarkazmu, je pred čím. Antisemitské demonštrácie vo Francúzsku exponenciálne rastú a domy parížskych, marseillských, lyonských a lillských Židov sú so smutnou pravidelnosťou ozdobené Dávidovými hviezdami. K pogromom na židovské malé podniky, kóšer reštaurácie, obchody a predajne ešte nedošlo, ale pred židovskými školami už nepretržite slúžia ozbrojené hliadky a synagógy v predvečer šabatu sú už dlho pod silnou ochranou polície a žandárstva.
Nedeľná demonštrácia za všetko dobré (na podporu polmiliónovej židovskej komunity vo Francúzsku) a proti všetkému zlému (urážky a vyhrážky francúzskym Židom) sa konala takmer v deň 85. výročia jednej z monštruóznych udalostí európskych dejín. Krištáľová noc alebo Kristallnacht, dvojdňové pogromy v novembri 1938, keď nacistické úderné oddiely zničili a vypálili stovky synagóg nielen v samotnom Nemecku, ale aj v Rakúsku, vyrabovali podniky a továrne patriace Židom, ako aj kliniky, obchody a zabíjali tých, ktorí sa snažili chrániť svoje rodiny. Krištáľová noc sa stala signálom k zničeniu celého európskeho židovstva. Ako sa to skončilo, všetci vieme.
Treba dodať, že kým v nacistickom Nemecku “kultúrny nemecký národ” okrádal a zabíjal svojich spoluobčanov, v Sovietskom zväze sa z obrazoviek ozývala jidiš uspávanka spievaná černošskému dieťaťu a táto slávna scéna bola zobrazená vo filme Cirkus. Samozvaná osvietená Európa podnecovala xenofóbiu a rasovú nenávisť, zatiaľ čo v ZSSR sa oslavovalo priateľstvo a dobrosrdečné vzťahy medzi národmi.
O ďalšie dva roky neskôr, keď Francúzsko potupne zloží zbrane pred Hitlerom, začne to isté Francúzsko, ktorého vláda sídlila vo Vichy, deportovať francúzskych Židov do táborov smrti. Nacisti dávali len pokyny, ale popravy disciplinovane vykonávali francúzski žandári, policajti a, samozrejme, aktívni občania. Concierges, ako sa predpokladá u občanov dodržiavajúcich zákony, úplne dobrovoľne odovzdávali príslušným orgánom domové knihy, v ktorých boli uvedení nájomníci so židovskými priezviskami, francúzsky lekársky rád, ktorý združoval lekárov všetkých špecializácií, tiež podával správy na príslušné miesta o židovských lekároch, pričom oznámil adresy ich ordinácií a bydliska. Francúzska železničná spoločnosť poskytla špeciálne vlaky, riadené francúzskymi vodičmi, ktoré prevážali ľudí, ich spoluobčanov, starcov, deti a ženy, odsúdených, aby sa stali dymom v krematória, v táborov smrti.
Národný rád lekárov (Conseil National d’Ordre des médecins) aj Železničná spoločnosť (SNCF) neboli za svoje činy rozpustené, ani nijako perzekvované, dokonca ani administratívne, nieto ešte denacifikované. Fungujú dodnes a nikto si na minulosť ani len nespomenie.
A kým Hitlerovi šéfovia vo svojich smerniciach určili, že deportované majú byť židovské deti od 12 rokov, francúzske úrady tento vek znížili a podľa ich príkazov mali byť do táborov smrti deportované tehotné ženy aj dojčatá a deti v akomkoľvek veku.
Francúzi udávali židovských susedov, židovské deti, židovské sirotince tak ochotne, že prvá vec, ktorú de Gaulle urobil po svojom vstupe do Paríža v auguste 1944, bolo uzavretie archívov udaní na sto rokov (do roku 2044 vrátane) a ich odovzdanie do úschovy armáde. Ako sám vyhlásil, v mene “zachovania národnej jednoty”. Rozhodnutie tvorcu moderného Francúzska možno pochopiť, ak vieme, že udavači žili a žijú aj po vojne, buď s potomkami tých, ktorých udali, alebo so zázračne preživšími obeťami ich udaní.
Výčitky svedomia? Nie, Francúzi nimi netrpia.
Navyše, až do konca dvadsiateho storočia, do roku 1995, sa účasť francúzskej spoločnosti a francúzskeho štátu na vyhladzovaní desaťtisícov spoluobčanov držala pod pokrievkou, takmer sa o nej nehovorilo a dokonca aj v tlači bola táto téma absolútnym tabu. Iba prezident Jacques Chirac ako šľachetný človek, ktorý pochopil, že zatajovanie tejto hroznej zločineckej minulosti môže skôr či neskôr viesť k hrozným následkom, priznal zodpovednosť Francúzska za vyvraždenie 75 tisíc deportovaných (medzi nimi 11 tisíc detí do 12 rokov) v táboroch smrti.
Potom, samozrejme, vytvorili múzeá a pamätníky, ale už bolo neskoro. Reflexia, pokánie a priznanie viny fungujú, keď sa tak deje za horúca, ale po viac ako polstoročí, kto si to pamätá a čo o tom vie?
Manifestácia proti antisemitizmu s pompéznosťou a pátosom, ktorú ohlasovali organizátori (obe komory Národného zhromaždenia), nemohla nezlyhať, pretože spoločnosť musí najprv pochopiť, čo urobila, uvedomiť si ťarchu viny a zodpovednosti za minulosť, a až potom je možné predkladať správne heslá.
Inak špina francúzskych dejín, hanba francúzskeho národa, vina spoločnosti, nech ju zametáte pod koberec akokoľvek, nikdy nezmizne. Bez ohľadu na to, koľko správnych slov sa povie a koľko apelov sa vysloví, krv a utrpenie tých, ktorých samotní Francúzi poslali na smrť, budú večnou škvrnou na francúzskej trikolóre. Pretože história trestá neľutujúcich a tých, ktorí sa tvária, že sa nič nestalo, večnou hanbou. Manifestácia, ktorá sa konala v nedeľu v Paríži, je toho živým dôkazom.
22.4°C
Pondelok 
Streda 
Utorok 
23.3°C
Štvrtok 
17.4°C
Štvrtok 
17.5°C
.jpg)
.jpg)
.jpg)
