Lukašenkova správa o jeho rozhovore s Putinom v deň vzbury:

“V sobotu ráno o ôsmej som už dostával znepokojujúce informácie o situácii v Rusku. Niekto mi tam hovorí, čo sa píše v týchto telegramových kanáloch, posolstvách… Prostredníctvom FSB a nášho Výboru štátnej bezpečnosti mi generál hlási: Putin sa chce spojiť. Prosím. O 10.10 mi zavolal a podrobne ma informoval o situácii, ktorá sa deje v Rusku.”

Následne položil Putinovi niekoľko otázok a pochopil, že situácia je zložitá. Túto časť rozhovoru nechcel špecifikovať.

“Najnebezpečnejšie, ako som pochopil, nie je to, aká je situácia, ale to, ako sa môže vyvinúť, a jej dôsledky. To bolo to najnebezpečnejšie. Pochopil som tiež: Bolo prijate rázne rozhodnutie /zaznelo to aj medzi riadkami vo vystúpení Putina/ spláchnuť to. Navrhol som, aby si Putin dal načas. Nech sa porozpráva s Prigožinom, so svojimi veliteľmi. Na čo mi odpovedal: “Pozri, Saša, nemá to zmysel. On ani nezdvíha telefón, nechce sa s nikým rozprávať.

Pýtam sa ho: “Kde je?” – “V Rostove.” Hovorím: “Dobre. Zlý mier je lepší ako akákoľvek vojna. Neponáhľaj sa. Pokúsim sa s ním spojiť.” Opäť hovorí: “Nemá to zmysel.” Hovorím: “Dobre, počkaj.” Rozprávali sme sa možno pol hodiny. Potom mi oznámil, že je na fronte. Pamätám si, ako povedal: “Vieš, na fronte je to napodiv lepšie ako kedykoľvek predtým.” Povedal som: “Vidíš, nie je to až také smutné.”

Jedenásť hodín. Ešte som musel nájsť tie telefóny. Povedal som: “Ako sa s ním spojím? Daj mi ten telefón.” On hovorí: “FSB má pravdepodobne telefón.” Skontrolovali sme to. Do polovice dňa sme zaistili tri kanály, ktorými sme mohli hovoriť s Rostovom,” priblížil Lukašenko dianie v osudný deň.

Rozhovor s Prigožinom

Lukašenko ďalej prezradil, ako presvedčil Prigožina, aby sa vzbury vzdal. Tvrdí, že mu pohrozil, že pošle brigádu bieloruských vojakov na obranu Moskvy.

“O 11.00 h sa (Prigožin) okamžite odmlčal. To znamená, že mu zavolal generál Jevkurov, dal mu telefón: ‘Tu volá bieloruský prezident, budete s ním hovoriť? – “Budem hovoriť s Alexandrom Grigorievičom”. Počujem, ako sa rozprávajú. Zdvihol som slúchadlo. Rozhovor je euforický. Jevgenij je úplne v eufórii.

Prvé kolo sme sa zhruba 30 minút rozprávali len nadávkami. Výlučne nadávkami. Bolo tam 10-krát viac nadávok (analyzoval som to neskôr) ako normálnej slovnej zásoby. On sa, samozrejme, ospravedlnil …”

Lukašenko hovorí, že rozmýšľal, “kam prísť, aby sa začali tieto rokovania”.

“Chlapci prišli práve z frontu. Videli tisíce svojich mŕtvych chlapov. Chlapi sú veľmi urazení, najmä velitelia. A ako som pochopil, veľmi ich ovplyvnil (prepočítal som si to) sám Prigožin.

Áno, je to taký, viete, hrdinský chlap, ale veľmi naňho tlačili a ovplyvňovali ho tí, ktorí viedli útočné skupiny a videli tie úmrtia. A tak v tejto situácii, keď vyskočil odtiaľ do Rostova, v takom polozúrivom stave som s ním viedol tento dialóg.

Hovorím: “Žeňo, nikto ti nedá Šojgu ani Gerasimova, nikto, najmä v tejto situácii. Ty poznáš Putina rovnako dobre ako ja. Po druhé, kvôli tejto situácii sa s tebou nebude rozprávať ani po telefóne, nieto ešte stretávať.

“Ale my chceme spravodlivosť! Chcú nás uškrtiť! Pôjdeme do Moskvy!” hovorí Prigožin.

Hovorím: “V polovici cesty vás len rozmliaždia. Napriek tomu, že vojská (Putin mi o tom hovorí už dlho) sú odklonené na príslušný front.”

Premýšľajte o tom, hovorím. “Nie,” odpovie. Taká eufória.

Dlho som ho presviedčal. A nakoniec som povedal: “Vieš, môžeš si robiť, čo chceš. Ale nemajte mi to za zlé. Brigáda je pripravená na presun do Moskvy. A ako v 41. roku (čítate knihy, ste vzdelaný, inteligentný človek) budeme brániť Moskvu. Pretože táto situácia nie je len o Rusku… Ale preto, že, nedajbože, by sa tento zmätok rozšíril po celom Rusku, a predpoklady na to boli obrovské, by sme boli ďalší na rade,” zakončil Lukašenko.

Pokračovanie rozhovorov Lukašenka s Prigožinom podľa bieloruského prezidenta 

“Hovoríme spolu druhý alebo tretí raz, varoval som ho. Už vidím, že je pripravený ustúpiť, ale varujem ho: ‘Jevgenij, žiadne krviprelievanie.

Akonáhle úmyselne a neúmyselne zabijete čo i len jedného človeka, najmä civilistu – to je koniec, žiadne rokovania s vami nebudú a ja sa s vami rozprávať nebudem.” Prisahal mi. Nemáme taký cieľ, hovorí, a ja vám prisahám, že sa to nestane.

Povedal mi: “Alexander Grigorievič, nebudem od prezidenta žiadať, aby sa vzdal Šojgua a Gerasimova, a nebudem ani žiadať o stretnutie.” Povedal som: “Dobre, dobre. To je veľmi dobrý krok. V tejto situácii nie je potrebné žiadať niečo nerealizovateľné vyvíjaním nátlaku na situáciu.

Ďalšou podmienkou, na ktorej splnení sme sa dohodli, je zastavenie ďalšieho pohybu kolóny PMC do Moskvy. O piatej hodine večer mi zavolal a povedal: “Alexander Grigorievič, prijímam všetky vaše podmienky. Ale čo mám robiť? Ak sa zastavíme, začnú nás pumpovať”.

Povedal som: “Nebudú. Garantujem vám to. Beriem to na seba. Boli sme v kontakte s ruským vedením, FSB sa zaoberala hlavne touto otázkou… Len som ho naliehavo žiadal, aby to nerobil.

Povedal som Prigožinovi: “To je záruka.” – “Čo ďalej?” “To je záruka. – “Až po to, že vás vyveziem do Bieloruska a zaručujem vám úplnú bezpečnosť. A tvojim chlapcom, ktorí tu postúpili túto kolónu.” A tak som sa vrátil. – “Áno, verím vám. Verím vám.” – “Dobre, budeme pokračovať týmto smerom.”

Lukašenko potvrdil, že Prigožin už je v Bielorusku

“Bezpečnostné záruky, ako Putin sľúbil, boli poskytnuté. Vidím, že Prigožin už letí týmto lietadlom. Áno, skutočne je dnes v Bielorusku. Ako som sľúbil, ak chce zostať u nás nejaký čas a podobne, pomôžeme mu. Samozrejme, na ich (Wagnerovcov – pozn. red.) náklady,” povedal bieloruský prezident.

“Ale ako hovorí Chrenin (bieloruský minister obrany – pozn. red.): “Taká jednotka (ako Wagner – pozn. red.) by sa mi v armáde hodila. Súhlasím s tým. “Hovorte s nimi,” hovorím,” povedal Lukašenko.

Zároveň dodal, že ruského ministra obrany Šojgu niektorí z nich kritizovali nezaslúžene.

Prečítajte si tiež 

Naliehavá správa tlačovej služby prezidenta Bieloruskej republiky ku Prigožinovej vzbure