Ľudovít Števko: Nefiltrovaný pohľad

 Bratislava 29. novembra 2017 (HSP/Foto: Ľudovít Števko)

Kniha nemeckej autorky Katji Schneidtovej “Nezvládneme to”, ktorá vyšla vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v preklade Ivy Vranskej Rojkovej, je výstižnou odpoveďou na slová spolkovej kancelárky Angely Merkelovej, ktorá na utečeneckú krízu v Nemecku reagovala mantrou ako na tibetskom modlitebnom mlynčeku: „Zvládneme to!“

Optimistické zvolania nemeckej prvej dámy vyvolávajú bolenie brucha v celej Európe. Pokusy o integráciu miliónovej vlny prevažne moslimských migrantov z Iraku, Sýrie, Afganistanu, Eritrei či ďalších krajín Afriky a Ázie zlyhávajú na celej čiare a sú nepriznanou fackou pre bruselských multikulturalistov. Schneidtovej publikácia je neklamným svedectvom z prvej ruky, skúsenosťou dlhoročnej dobrovoľníčky pomáhajúcej utečencom od čias bombardovania Juhoslávie, cez pohnuté udalosti arabských jarí až po dnešné vojnové konflikty na Blízkom východe.

Hodnovernosť autorky dosvedčuje už jej životný príbeh, keďže sa vydala za Turka, konvertovala na islam a istý čas žila v tomto rodinnom prostredí. Schneidtová dobre pozná hlboko zakorenenú moslimskú kultúru a kŕčovité pridŕžanie sa náboženských tradícií, znemožňujúcich integráciu alebo aspoň toleranciu so základnými princípmi spolužitia väčšinovej spoločnosti.

O svojej bývalej moslimskej veľkorodine píše: „Rodina len navonok pôsobila, že je otvorená svetu. Za zatvorenými dverami členovia rodiny všetky západné tradície a kresťanskú kultúru priam preklínali.“ Prirodzene, reč je o tureckej rodine, ktorá sa v Nemecku dávnejšie usadila, ovláda nemecký jazyk a etablovala sa tam ekonomicky, ale nie kultúrne. Ako však možno integrovať vyše milióna ďalších migrantov často bez akéhokoľvek vzdelania alebo nedostatočne vzdelaných a neschopných zastávať nejaké lepšie pracovné pozície?! Mýtus o prichádzajúcich odborníkoch, inžinieroch a lekároch z Afriky a Ázie sa ukázal ako chlácholivá, lživá propaganda pre naivných.

Autorka napriek mnohým nepríjemným skúsenostiam s azylantmi na integračných kurzoch nerezignovala na prácu dobrovoľníčky, pristupuje s porozumením pre položenie migrantov a netají svoj úprimný úmysel pomáhať moslimom, priblížiť im európsku kultúru a spôsob života v novej spoločnosti. Dokonca je hrdá na to, že jej krajina koná v prípade prijímania utečencov rýchlo a nebyrokraticky, ale zastáva názor, že je zlou známkou pre Nemecko, ak sa popierajú problémy, ktoré vyvolala migrantská vlna, ak ľudí poukazujúcich na tieto problémy médiá osočujú a urážajú.

Píše: „Médiá už neprinášajú neutrálne správy a každý, kto sa len v náznaku kriticky vyjadrí v súvislosti s prudko stúpajúcim počtom utečencov, je hneď označený za pravicového radikála…“Schneidtová oprávnene píše, že policajné a mediálne utajovanie kriminálnych činov s migrantským pozadím sprevádza šepkanie s rukou na ústach a čo je horšie, vyvoláva efekt strachu.

K utajovaniu dochádzalo už v minulosti a došlo k tomu aj po udalostiach zo silvestrovskej noci v Kolíne nad Rýnom, kde migranti sexuálne obťažovali vyše 600 žien a niektoré z nich znásilnili a okradli. Lenže Kolín nebol jediným prípadom sexuálneho vyčíňania migrantov, bolo ich v aglomeráciách nemeckých veľkomiest oveľa viac. Autorka uvádza hrozivé číslo: „V jedinú noc sa stalo obeťami sexuálneho násilia  vyše 1200 žien. Hoci sa trestných činov zúčastnilo vyše 2000 utečencov, doteraz sa podarilo vypátrať len 120 podozrivých a sedem mesiacov po spáchaní zločinov sú právoplatne odsúdení len štyria páchatelia.“

Negatívnu úlohu v procese exodu migrantov z Líbye a iných častí Ázie a Afriky zohrala aj samotná spolková kancelárka s jej vítacím ceremoniálom a stratégia jej vlády „gutleben in Deutschland,“ čo bola voda na mlyn pre biznis prevádzačov s povestnými rozprávkami o nemeckom raji a ľahkej dostupnosti tamojších žien. Lenže život utečenca v azylových zariadeniach nie je moslimské nebo, ako sa o ňom píše v Koráne. Frustrácia z cudzieho, kultúrne diametrálne odlišného prostredia vedie ku vzniku paralelných spoločností, ku konfliktom s právom a nezriedka k masovému násiliu inšpirovanému náboženstvom. Odkaz Schneidtovej vyše stostranovej knižky je varovný: „Teror v mene náboženstva nemá oprávnenie sa tu etablovať a nemôže určovať náš život. Musíme zmeniť okolnosti, kým okolnosti nezmenia nás.“

Kniha “Nezvládneme to” je napísaná z časti reportážnou formou, ako autentické zážitky, z časti ako pôsobivé rozprávanie o faktoch popretkávané autorskými úvahami. Nepíše sa v nej o príčinách fenoménu ilegálnej migrácie, ktorá neprimerane ťaží nemeckú (a nielen nemeckú) spoločnosť, skôr je to výzva, aby sme sa na tento fenomén pozerali „s riadnou porciou realizmu, aby sme nestrkali hlavu do piesku“ ako píše autorka v doslove. Jej nefiltrovaný pohľad na nemecký problém s utečencami, ako aj na úskalia práce členky dobrovoľníckej organizácie, je poučný aj pre našich čitateľov, a potrebný aj pre verbálne aktivistky mimovládnych organizácií na Slovensku, ktoré bez konkrétnych skúseností z terénu, spoza stola, zištne plnia najmä pokyny svojich zahraničných sponzorov.