Ľudia ju milovali. Žiaľ, aj nacisti…

Bratislava 24. februára 2021 (HSP/Foto:IKAR)

V strhujúcom príbehu Čierna labuť Paríža skvele zakomponovala sieť špiónov, samotné hnutie odporu, vystihla Paríž počas vojny a samozrejme, to celé na pozadí záchrany rodiny, matky z nemeckého väzenia

„Pri písaní tejto knihy som prečítala toľko materiálov, až som v spánku šepkala o udalostiach vedúcich k dňu D,“ spomína si autorka Karen Robardsová.

Paríž 1944

Krásna a zbožňovaná speváčka Genevieve Dumontová, známa aj ako Čierna labuť, sa proti svojej vôli stane miláčikom nacistických dôstojníkov v okupovanom Paríži. Pre odvážnu mladú ženu je jej privilegované postavenie veľmi náročné, no zároveň jej umožňuje fungovať ako spojka hnutia odporu.

Keď Genevieve zistí, že jej matku barónku Lillian de Rocheford zajali nacisti, uvedomuje si, že je len otázkou času, kedy gestapo Lillian zlomí a získa od nej informácie o chystanej invázii Spojencov. Hnutie odporu je rozhodnuté za každú cenu barónku umlčať, no Genevieve sa odmietne nečinne prizerať, ako sa z jej matky stane ďalšia obeť vojny.

Spojí sa so svojou dávno nevidenou sestrou Emmy, britskou agentkou, a presvedčí aj svojho manažéra Maxa Boneta, takisto agenta britskej tajnej služby, aby im pomohol naplánovať a uskutočniť mimoriadne riskantný plán, ktorý má jediný cieľ: zachrániť Lillian život.

Čierna labuť Paríža je historická fikcia so silnou hrdinkou, ktorá funguje ako špiónka, ako spojka, nádherná a zvodná. Od prvých strán vás strhne to napätie a atmosféra, ktoré vedela autorka vykresliť. Nebezpečenstvo číhajúce na každom kroku, vzrušujúce situácie, rodinná súdržnosť, láska a lojalita.

Americká spisovateľka Karen Robards má na konte vyše päťdesiat románov, z ktorých mnohé sa stali medzinárodnými bestsellermi.

„Výnimočný, nádherne napísaný román… Čierna labuť Paríža nám pripomína, aká silná vie byť láska a aké dôležité sú pre nás nádej a odvaha,“ povedala o knihe Heather Morrisová, autorka románu Tetovač z Auschwitzu.

Začítajte sa do novinky Čierna labuť Paríža:

15. mája 1944

Keď sa vám stalo to najhoršie, čo sa mohlo stať, na ničom, čo sa stalo potom, už vlastne nezáleží. Stav apatie bol takmer príjemný, ak nedovolila, aby na to — na čokoľvek z toho najhoršieho — priveľa myslela.

Ide o Genevie`ve Dumontovú, slávnu speváčku. Jej posledné vypredané vystúpenie v jednom z najslávnejších parížskych divadiel sa skončilo ani nie pred hodinou päťminútovými ováciami postojačky. Uznávaná, obdivovaná, oslavovaná všade, kam prišla. Nacisti ju zbožňovali.

Nemala ani dvadsaťpäť rokov. Keď sa vyparádila ako teraz do krásnych šiat, lebo po vystúpení sa prezliekla, vyzerala očarujúco. Nič jej nechýbalo, nebola nešťastná.

V časoch strachu a hladovania, masového zomierania, aké dejiny ľudstva dovtedy nezaznamenali, mala šťastie. Uvedomovala si to.

Život, akým žila predtým, a takmer ju to zničilo, ten život patril niekomu inému. Tá žena akoby ani nebola ona. Na väčšinu z toho ani nespomínala.

Nechcela si na to spomínať, odmietala to.

Viezla sa autom a pár metrov od nich zavýjala siréna. Ohromene sa vystrela na zadnom sedadle, keď sa obzrela, srdce mala až v hrdle.

Vedia to? Idú po nás?

Keď odchádzala, pri východe z javiska na ňu čakala hŕstka fanúšikov. Jeden jej strčil pred nos program a chcel autogram pre Françoise. Napísala: Nech Tvoje srdce stále spieva, Genevi`eve Dumontová, ako jej predtým poradili. Netušila, čo to znamená. No vedela, že čosi to znamená; dohodnuté stretnutie a šifrovaná správa, ktorú napísala, bola určená odboju.

O pár minút tu budú policajti, nenávidení francúzski milicionári, ktorí sa spriahli s nacistami.

Prebehol ňou mrazivý strach, dve policajné autá nasledované vojenským nákladiakom zatiaľ preleteli popri nich.

Uháňali bez svetiel, vyzerali skôr ako čierne siluety, roztriasli veľký citroen, do tej chvíle osamelý na ceste. O zlomok sekundy šofér — volal sa Otto Cordier a pracoval pre jej manažéra Maxa — dupol na brzdu. Auto prudko zastalo.

„Sacrebleu!“ Hodilo ju dopredu, len tak-tak nevrazila do chrbta predného sedadla, zachytila sa ho. „Čo sa stalo?“

„Tuším záťah.“ Otto vyzrel cez predné sklo, oboma rukami zvieral volant. Starší bielovlasý muž, nízky, šľachovitý, z tela mu vyžarovalo napätie. Pred ich autom teraz blokovala cestu kolóna vozidiel, ktoré ich predbehli, v slabom svetle mesiaca pôsobil výjav ako namaľovaný prízračnou sivou farbou. Keď zaškrípali brzdy a videla, ako padol tieň na najbližšiu budovu, obzrela sa cez plece. Ďalší vojenský nákladiak za nimi prudko zabrzdil a upchal premávku ako zátka fľašu. Zo stojacich vozidiel vystúpili muži — nemeckí vojaci s francúzskymi milicionármi. Tí, čo boli vzadu, prebehli okolo citroenu a náhlili sa k domu, Genevie`ve odhadla, že je to obytný dom.

Šesťposchodová budova, tmavá a mĺkva, stála v ohradenej záhrade.

„Ach nie,“ zamrmlala. Prestala sa báť o seba a o Otta, no cítila sympatie s objektmi razie a srdce jej zovrelo. ľudia, ktorých odviedli nacisti uprostred noci, sa málokedy vrátili domov. Dôstojníci búchali na dvere. „Otvorte! Polícia!“

Desať preč, večer. Mesto odpočívalo v absolútnom tichu, až kým sa neozvalo zavýjanie sirén. Zatemnenie okien sa prísne dodržiavalo, ulice boli tmavé a záhadné ako Seina tečúca neďaleko. Chvíťu predtým pršalo, a kým sa neozvali sirény, vrčal iba citroen a rozstrekoval kaluže, keď uháňali do hotela Ritz, kde bola ubytovaná počas parížskeho účinkovania.

„Ak budú ďalej takto zatýkať, zakrátko tu nezostane nik.“

BUX.sk – Knihy, ktorými žijete