Bratislava 9. októbra 2024 (HSP/Foto:Pixabay)
Za našimi hranicami deti na školách čakajú lekcie o živote kvír ľudí; policajti sú školení, ako s nimi „správne komunikovať“, a priaznivci umenia dostanú na podnose, že „hodnotné“ inscenácie súčasných autorov majú za hlavnú tému LGBTi problematiku. Existuje z toho ešte cesta von, alebo je definitívne koniec?
Predstavte si, že akýsi festival Drama Queer má s SND spoluprácu od roku 2018, čo je veru pekných pár rokov. Slovenské národné divadlo – teda priestor na prezentáciu toho najhodnotnejšieho, čo vie naše umenie ponúknuť s tým, aby neboli vyvolané kontroverzie (to si môžu dovoliť alternatívne divadlá), sedem rokov priebežne púšťa na svoje dosky inscenácie, ktoré preferujú témy a postavy zo sféry LGBTi…
Nová riaditeľka Ťapáková však teraz stopla hru Mesačný kameň (resp. dočasne nepodpísala zmluvu na jej realizáciu) režisérky Kamily Polívkovej (dcéra Bolka Polívku), a už je oheň na streche: Ľudia z komunity to považujú za cenzúru, diskrimináciu, či škandál. Umelci sa búria, hovoria o čistení priestoru od LGBT tematiky, a tak ďalej, a tak podobne…
Riaditeľka však vysvetľuje: „Ako štatutár mám zodpovednosť za fungovanie celej inštitúcie, je to množstvo zmlúv a zásadných rozhodnutí. Určite nebudem podpisovať zmluvy 2-3 týždne pred akýmkoľvek hosťovaním či účasťou na festivaloch a podobne. To sú pre divadlo, kde sa plánujú veci pol roka, rok, ba aj dva, neprípustné veci.“
Ide pritom o hru súčasného islandského autora Sjóna, charakterizovanú ako sondu „do vnútorného sveta osamelého anti-hrdinu, ktorého osud určuje sexuálna orientácia, aj chýbajúce rodinné zázemie.“
Neviem, prečo by malo práve národné divadlo prezentovať diela (akokoľvek oceňované), kde hlavnej postave určuje osud sexuálna orientácia. V antickej dráme mohli napríklad za osud pohanské božstvá, ale doba je taká, že práve toto sa nosí. Namiesto veľkých ideí, veľký…
S prepáčením, ale poviem to priamo: Akým smerom vás ťahá rozkrok, takým smerom sa vyvinie váš osud? Túžba a rozkoš sú hlavnými ťahákmi istej časti mladej generácie, rozumiem, ale prečo to podsúvať zvyšnej populácii?
Istý Marián Jaslovský pre .týždeň píše, že toto je vláda „národnej nenávisti“ a „deštrukcie hodnôt“, no práve naopak, táto vláda ich prišla zachraňovať – otázka je, či na to nie je neskoro…
Kým však niektoré médiá a herci spustili na Ťapákovú frontálny útok, Rebeka Riabová z SNS sa jej zastáva otázkou, prečo by štát nemohol aspoň rámcovo určovať, čo bude preferovať vo svojich inštitúciách, resp. akú má predstavu o formovaní oficiálne podporovanej kultúry. Riabová sa pýta, či má byť naozaj v záujme štátu zobrazovať verejnosti postavy šestnásťročných homosexuálnych chlapcov a ich problémy…
Áno, LGBTi komunita existuje a má svoje práva, bezpochyby! Lenže neexistuje relevantný dôvod, prečo by mala byť preferovaná s požehnaním štátnych inštitúcií ako hlavná téma dňa. Len pre porovnanie, na Slovensku máme aj inú menšinu – duševne chorých ľudí. Oni si nezaslúžia podporu, pozornosť a pomoc?
Alebo, ak by som to chcel povedať ešte zvýraznenejšie, žije u nás niečo medzi 3500-5000 moslimov. Oni sa tiež dočkajú finančnej podpory od štátu, aby mohli točiť filmy a chystať diela alebo výstavy o svojej komunite? Dostanú státisíce na islamské pochody po Bratislave či Košiciach?
Veď menšina ako menšina, všetky sú rovnoprávne, tak nech sa páči! Bismilláh, v mene Božom!
A teraz premostime do rezortu školstva. V českej republike sa začala šíriť žiacka „ospravedlnenka“ v tomto znení: „V případě, že bude výuková hodina obsahovat genderovou ideologii, genderismus, LGBT+ témata či popírání biologických faktů, Vás žádám, aby žák, jehož jsem zákonným zástupcem, byl z této hodiny omluven a byla mu dána možnost účastnit se výuky v hodině souběžné v jiné třídě, ve které pedagog žáky s uvedenými tématy nekonfrontuje.“
Rodičia majú toho jednoducho dosť. Pretláčanie záujmov periférnej skupiny sa stalo natoľko tvrdošijným, že museli zakročiť. Denník idnes však prešiel do protiútoku: Prináša informácie od školskej inšpekcie, že školy vraj nemajú dôvod vyhovieť takej ospravedlnenke…
Očividne je prednejšie viesť výučbu napríklad o nových osobných zámenách (ono/oni), než rešpektovať základné biologické fakty alebo vierovyznanie. Pretože ani z pozície prírodných vied, ani z pozície náboženstva nie je homosexualita téma, ktorej by sa mala venovať iná, než okrajová pozornosť.
Aj to iba s veľmi citlivým jazykom, a zo strany trénovaných, nezávislých profesionálov, a nie priamych zástupcov či zástancov tejto ideológie.
Idnes tiež „vypátral“, že za formuláciou ospravedlnenky stojí spolok Tradičná rodina. Jeho členovia sú vraj hoaxeri a dokonca v úzadí vraj možno nájsť aj proruské väzby…
Isteže. Leboputin.
Pozrite, snaha o záchranu tradičných hodnôt neznamená, že naši spoluobčania menšinovej sexuálnej orientácie, či alternatívnych sexuálnych preferencií, by mali byť akýmkoľvek spôsobom diskriminovaní. Tu nesmie dôjsť k omylu: Všetci ľudia sú si rovní a majú rovnaké právo na pokojný, bezpečný život. To je bez diskusie.
Problém, ktorý sa momentálne rieši, je však otázkou ideológie a jej agresívneho presadzovania. Prečo by ma mal niekto nálepkovať ako „cisgender osobu“ (to je keď máte „rod“ má v súlade s pohlavím). Ja som štandardný heterosexuálny chlap, neželám si byť nálepkovaný nejakým trendovým novotvarom! Vari sme dospeli do dôb orwellovského newspeaku?!
Opačný príklad: Nemôžete seriózne žiadať od človeka ani to, aby zmenil svoj slovník na základe toho, ako sa vy „cítite“. Keď sa osoba cíti byť zvieraťom, a žiada od nás, aby sme rešpektovali, že chodí po štyroch a vrčí, je to naozaj ešte v rámcoch prijateľného? Existuje predsa niečo ako úroveň, ako štandardy správania, dobré mravy, verejný poriadok…
Ale možno, že na tom už nezáleží. Možno už záleží len na tom, že „Láska je láska“. Aj keď je motivovaná sexuálnou príťažlivosťou k vlastnému pohlaviu. Pretože milovať môžete aj svojho spolužiaka, parťáka z vojenčiny, či kamaráta z detstva – avšak platonicky.
Akonáhle vzbĺkne oheň túžby, teda chuť na výmenu intímností, už to nie je bežný štandard, ale – takpovediac – výhybka. Nadarmo sa obhajcovia LGBTi ideológie urážajú, že oni hovoria prioritne o láske, a nie sexualite – opak je pravdou (veď preto hovoríme o tzv. sexuálnej inakosti či homosexualite). Ale na tom by ešte nič nebolo – pokiaľ by si veci, ktoré patria do spálne, nechávali v spálni.
Pretože všetko v živote má svoje miesto: dané historickým vývojom, zmyslom pre mieru, Božím nariadením i zdravým rozumom.
Prečítajte si tiež:
Kéry vyzdvihol činnosť generálnej riaditeľky SND Zuzany Ťapákovej: “Tlieskam!”
Najvyšší súd EÚ stanovuje nebezpečný precedens v otázke rodovej identity
.jpg)
