“Kultúrny hnoj”. Komentátori ku kontroverznej grafike divadla: “Hviezdoslav sa musí v hrobe obracať”

Bratislava 1. septembra 2023 (HSP/Foto:Facebook)

Podľa poslanca NR SR Tomáša Tarabu si bratislavské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava nezaslúži niesť meno významného slovenského básnika. Vyjadril sa tak po tom, čo videl nový plagát divadla obsahujúci dúhovú či ukrajinskú vlajku

Tomáš Taraba na sociálnej sieti pripomenul, že Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava je neziskovou organizáciou mesta Bratislava. Podľa neho však svojim novým počinom stratilo rešpekt.

“Tento kultúrny hnoj, ktorý si nezaslúži niesť názov slovenského literárneho velikána predstavil včera novú sezónu a ukázal svoje videnie Slovenska. Odseknutá hlava Štúra alebo Hviezdoslava, namiesto slovenskej zástavy vlajky Ukrajiny a duhový pochod…”

Podľa poslanca Tomáša Tarabu ide o kultúru extrémistického dekadentného Progresívneho Slovenska, ktoré patrí do totálnej politickej izolácie a divadlo P. O. Hviezdoslava si zaslúži byť odrezané od všetkých verejných financií a príspevkov.

“Nech si žije z príspevkov Šimečku a Valla. Slovensko si zaslúži odluku od takejto formy kultúry, ktorá sa zo Slovenska vysmieva a uráža ho,” vyzýva na Facebooku opozičný politik.

Mažgút o “chorom progresívnom ťahu”

Hovorca strany Smer-SSD Ján Mažgút vo videu na Facebooku súhlasí a dodáva, že ide o “chorý progresívny ťah”.

“Milí mestskí progresívci na čele s vraj primátorom Vallom, to už vám nestačia len verejné budovy, na ktoré bez hanby a úcty k našej histórii vešiate všelijaké prapodivné vlajky? To ste si museli sprivatizovať ešte aj naše mestské divadlo? Na pretláčanie LGBT a ukrajinských tém?” Pýta sa Mažgút zo Smeru-SSD.

Plagát resp. pozvánku divadla na novú sezónu označil za “zvrátenú a dekadentnú”.

Rafaj: “Keď z divadla urobia progresívne teátro”

Podľa bývalého poslanca SNS a dnes kandidáta za hnutie Republika Rafaela Rafaja sa Pavol O. Hviezdoslav musí v hrobe obracať ak vidí novú ideologickú angažovanosť. Rafaj v súvislosti so zverejnenou novou grafikou divadla hovorí o “bezpohlavnej a aj bezhlavej “budúcnosti“ fanatizmu na úrovni 50. totalitných rokov”.

Bratislavská kaviareň, alias angažovaná ideologická liberálna mimovládkarska stoka má novú scénu – Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava n.o. Nový divadelný, či skôr teatrálny plag(i)át k sezóne 2023/24 je ukážkou gýča a braku angažovaného pseudoumenia a kultúrneho prevratu, ktorý progresívci a ideologický tretí sektor chystajú pre Slovensko.”

Neziskovka zriaďovateľa, ktorým nie je nik iný ako progresívcami okupovaný magistrát Hlavného mesta SR Bratislavy popisuje vitráže s štýle Janka Alexyho (ďalší, čo sa obracia v hrobe) na kontroverznom plagáte ako memento minulých režimov, ktoré vraj teraz začínajú rozprávať nový príbeh. „Príbeh povstania proti strašiakom minulosti, ktorí sa pokúšajú zatemniť našu budúcnosť“ je štylistická forma jasne usvedčujúca progresívny pôvod myšlienkových a najmä propagandistických bludov. Nemôžu chýbať kľúčové floskuly progresivizmu ako „nový“ a „budúcnosť“.

Rafael Rafaj dodáva, že kurátori tohto paškvilu s dvanástimi postavami nielen počtom, ale aj dobovým stvárnením pripomínajú dvanásť apoštolov Ježiša, keďže centrálna postava v bielom evokuje práve Krista. Urážajúca paródia zrejme zaradila medzi minulé režimy aj samotné kresťanstvo. “Angažovanému autorovi sa podarilo zabiť dve hlavné muchy, ktoré otravujú otvorené liberálne a najmä novými ideológiami pomätené hlavy s odkrytou lebečnou dutinou bez šedej hmoty, a to nielen paródiu na vieru v Boha (kresťanstvo), ale aj národné cítenie.”

“Postava Salome, Herodesovej ženy, nedrží v ruke na podnose hlavu Jána Krstiteľa, ale Ľudovíta Štúra, najvýznamnejšieho národného buditeľa Slovákov.

Ak angažovaný autor tvrdí, že v n novom vizuáli tohto teátra sa skrývajú súčasné odkazy, tak tento je hodný označenia liberálny extrémizmus.

Každá revolúcia sa nezaobíde bez troch vecí: hesiel (dogiem), nepriateľa (proti ktorému treba povstať) a … vlajok (pod ktorými alebo za ktoré bojujete).

Nepriateľov kultúrnej revolúcie neomarxistov (alias „kultúrnych komunistov, čiže progresívcov) sme teda spoznali: Boh, kresťanstvo, národ, slovenské vlastenectvo a podľa jednej z vlajok, aj slovenskej štátnosti.”

Odhalili nám aj budúcnosť, ktorá nás čaká pod ich vlajkami na teatrálnom politickom plagáte. “Vpredu, nepochybne smerom k ďalším „svetlým zajtrajškom“ ich dogiem máme kráčať pod dúhovou vlajkou ideológie LGBTI, čiže spochybnenia a rozvratu rodovej identity. Za ňou veje a smer našej politickej a geopolitickej angažovanosti nám ukazuje druhá, ukrajinská vlajka, s odkazom na nenávisť voči Rusom a Rusku. No a pozadí veje rafinovane prečiarknutý dvojkríž, akože z éry Slovenského štátu… Lenže dvojkríž je vždy dvojkríž, čiže súčasný štátny symbol Slovenskej republiky. Viď príklad železného kríža (nem. Eisernes Kreuz), nemeckého vojnového vyznamenania. Prvýkrát ho udelili už v roku 1813. A hoci ho udeľovali a na bojovej technike ho používali aj nacisti v II.svetovej vojne, jeho štylizované symboly dnes používaako logo a tiež výsostné znaky bojovej techniky nemecká armáda (Bundeswehr). Nikoho príčetného nenapadne vidieť spojitosť medzi súčasným a nacistickým režimom. To len na Slovensku kvitne angažovanosť ako burina a dokonca sa pokúša tváriť ako „ume-NIE“.”

Na záverečný výsmech letáka, namiesto potlesku a výkrikov „hurá!“ podľa slov Rafaja pôsobí hlavná činnosť tohto progresívneho teátra vo Valloslave, uvedená v registri neziskových organizácií ako vraj (sic!) „tvorba, rozvoj, ochrana, obnova a prezentácia duchovných a kultúrnych hodnôt“. “Progresívni neomarxisti zabudli vo svojom jednookom fanatizme na starú múdrosť, ktorá neplatí len pri klasických vojnách, ale je šitá aj na tú ich „kultúrnu vojnu“: Keď rinčia zbrane, múzy mlčia. Ako dokazuje jeden obyčajný plagát angažovaného fanatizmu, ideologické zbrane -izmov a -ológií sú rovnako nebezpečné a odsúdeniahodné ako tie, ktoré strieľajú projektily. Už minulé totalitné ideologické režimy dokázali, že zabiť sa dá nielen telo, ale aj duch, duša, identita. A to dokonca aj angažovanou tvorbou a fanatizmom umelcov.”

“Našťastie proti každej vojne, aj tej „kultúrnej“ má ľud legitímne aj ústavné právo postaviť sa na odpor. Ba dokonca povinnosť, pretože podľa prvého článku Ústavy SR, ktorej výročie prijatia si dnes pripomíname, sa Slovenská republika neriadi nijakou ideológiou. V tomto marazme angažovaného „umenia“ si autor zanietenosťou pichol do vlastného oka, keď v popredí vidieť Judáša ako typického kaviarenského povaľača. Aké typické pre liberálnu antislovenskú scénu.”