Ktorá časť farebnorevolučnej propagandy má najkratšie nohy? A čo majú spoločné Pussy Riot, Alexej Navaľný a Raman Pratasevič?

Bratislava 8. júna 2021 (HSP/Foto:TASR/AP-Denis Sinyakov,Navalny instagram,Euroradio via AP)

Galéria nechutných kreatúr, ktoré si Západ vyberá za svojich hrdinov a nádejných možných budúcich politických partnerov v Rusku či Bielorusku, sa rozrastá. Prečo ide o samé pochybné a kriminálne osoby?

Pussy Riot

Mali sme tu „disidentky“ Pussy Riot. Výtržníčky, ktoré sa „preslávili“ svojím umeleckým „dielom“, pri ktorom šéfka skupiny Nadežda Tolokonniková ukradla v supermarkete chladené kurča a strčila si ho do vagíny.

Inokedy, to bola Tolokonniková už v deviatom mesiaci tehotenstva, v štátnom múzeu biológie táto skupina usporiadala skupinový sex. Podobne aj na ďalších miestach, okrem iného aj v ukrajinskom Kyjeve. O materskej starostlivosti „umelkyne“ Tolokonnikovej, ktorú rodičia pre nesúhlas s jej životným štýlom vyhodili z domu, svedčí aj to, že jej dieťa vo veku len niekoľkých mesiacov v noci spadlo z písacieho stola a vážne sa zranilo.

V moskovskom supermarkete zase skupina symbolicky obesila piatich dobrovoľníkov v rámci protestu proti nakupovaniu. Systematický útok vedú Pussy Riot aj proti pravoslávnej cirkvi a veriacim. Prenikli napríklad do Katedrály Krista Spasiteľa, najdôležitejšej katedrály v krajine, kde spievali a vykrikovali obscénnosti a urážky. Spoločným rysom ich „umeleckej činnosti“ je arogantný spôsob nanucovania svojich noriem ostatným, ktorý nemá ďaleko k tomu, čo niekto nazýva aj liberálnym fašizmom.

Západ (kam sa oficiálne chce rátať aj Slovensko) ich za ich záslužnú činnosť zahrnul oceneniami a mediálnou pozornosťou. Absolvovali napríklad stretnutia s poprednými predstaviteľmi USA ako Hillary Clintonovou či jej manželom Billom Clintonom. Režimné médiá sa pohoršovali nad tým, že ruské úrady nemali príliš pochopenie pre umeleckú tvorbu Pussy Riot a nejako nadmerne sa nevenovali skutočnosti, že keby niekto na Západe robil rovnaké „umenie“ ako Pussy Riot, mal by tak isto do činenia s políciou.

Alexej Navaľný

Ďalším miláčikom Západu sa stal bloger Alexej Navaľný, do ktorého vkladali nádeje, že by mohol jedného dňa prevziať v Rusku moc a zmeniť krajinu na liberálny raj, ako si ho predstavuje Západ. Opisujú ho ako charizmatického demokratického lídra, lenže kto to je v skutočnosti?

Fakty hovoria, že Navaľný je podvodník, ekonomický kriminálnik a rasista, ktorý napríklad opakovane nazval Gruzíncov hlodavcami a navrhol ich vyhostenie z Ruska. Schvaľuje Stalinovu politiku deportácií celých etnických skupín a zúčastňoval sa každého jedného tzv. Ruského pochodu, ktorý spája všetky ultranacionalistické prúdy, vrátane fašistov.

Historik, analytik, publicista Eduard Chmelár upozornil na skutočnosť, že Navaľného vylúčili z liberálnej strany Jabloko pre rasistické nadávky a aj jeho bývalá spolupracovníčka Jengelina Tarajevová naznačila, že má blízko k neonacizmu.

Nič z toho však Západu (kam sa oficiálne chce rátať aj Slovensko) nevadí a korporátne médiá tomu neprikladajú význam. Prečo? Na vysvetlenie by sa asi najviac hodila parafráza výroku niekdajšieho šéfa CIA, „je to skurvysyn, ale náš skurvysyn“.

Raman Pratasevič

Najnovšie sa Západ a jeho mediálne chápadlá topia v krokodílích slzách pre bieloruského organizátora pokusu o farebný prevrat Ramana Prataseviča. Opäť vraj jeden statočný disident, aktivista, novinár, na záchranu ktorého burcujú všetci zapálení euroatlantisti. Ale aká je pravda o tomto bojovníkovi za spravodlivosť a slobodu?

Ukázalo sa, že ide o neonacistu, ktorý je na medzinárodnom zozname hľadaných osôb, zúčastnil sa Majdanu v Kyjeve a slúžil v ukrajinskom polovojenskom batalióne Azov na Donbase. Táto organizácia sa otvorene hlási k neonacizmu svojou symbolikou, vyjadreniami a činnosťou, ktorá zahŕňa aj najbrutálnejšie zločiny ako vraždenie, mučenie, lúpeže, únosy novinárov, znásilňovanie, čo potvrdila aj správa OSN o ľudských právach.

Bojovníci „proti konšpiráciám“ začali Pratasevičovu účasť v Azove usilovne popierať, ale napokon aj sám bývalý veliteľ Azova Andrij Bileckyj potvrdil, že Pratasevič bol s Azovom na Donbase, kde bol dokonca zranený.

To však Západu (kam sa oficiálne chce rátať aj Slovensko) ani trochu neprekáža vo vykrikovaní, aby bol Pratasevič okamžite prepustený, aby mohol organizovať v Bielurusku farebný puč, aby konečne nastala v tejto krajine demokracia a sloboda.

Ktorý ďalší fašista bude ďalším hrdinom Západu?

Samozrejme, týchto pár príkladov z Ruska a Bieloruska, to ani náhodou nie je úplný zoznam podobných pochybných „hrdinov“ Západu z krajín v celom svete, kde urobili, alebo ešte len potrebujú urobiť farebný prevrat. A je iba otázkou, kedy a akého ďalšieho fašistického extrémistu a podvodníka Západ (kam sa oficiálne chce rátať aj Slovensko) vytiahne ako obeť zlých režimov na východe, aby prostredníctvom neho mohol tieto krajiny démonizovať.

V tejto súvislosti by sme si však mali dobre všímať meter, akým merajú prejavy extrémizmu niektoré naše médiá, politici a predstavitelia justície. Tej justície, ktorá pred časom odsúdila predsedu istej parlamentnej politickej strany na štyri roky a štyri mesiace (hm, beťári, dve štvorky vedľa seba, to vyzerá skoro ako nejaký symbol…) za to, že dával ľuďom v núdzi peniaze v sume, ktorej číselné vyjadrenie síce bežným ľuďom nič nehovorilo (teraz už áno), ale expertom na extrémistickú symboliku pripomínalo číslo, ktorým nejaký Američan mal pred niekoľkými desaťročiami vyjadriť nejakú fašistickú myšlienku (o tom, že na bielych životoch záleží alebo také čosi).

Tieto naše médiá, politici a predstavitelia justície, ktorí sú takí citliví na prejavy fašizmu v Amerike a ich možné presahy na Slovensko, sú totiž zarážajúco „nepozorní“, pokiaľ ide o prejavy fašizmu v krajinách ležiacich od nás smerom na východ. A tu sme pri dôležitej pointe.

Kde len zohnať kvalitného judáša?

Problémy Západu nájsť kvalitné kádre, ktoré by poslúžili ako judáši, zapredanci, pracujúci ako vykonávatelia vôle cudzích pánov pri zotročovaní ich vlastnej krajiny, sú pochopiteľné. Takých ľudí nie je ľahké nájsť – žiadny človek, ktorý za niečo stojí, svoju vlasť nezapredá a nezradí, a preto na podobnú špinavú prácu sa dajú najať len samé pochybné existencie.

Toto je vážna slabina súdruhov propagandistov zo Západu (kam sa oficiálne chce rátať aj Slovensko). Ľudský materiál, s ktorým musia v krajinách určených na rozvrat pracovať, je spravidla nevalnej (alebo Navaľnej?) kvality a má za sebou zväčša delikátnu minulosť. Často ide o outsiderov, ktorí sa nedokážu inak uplatniť, a tak hľadajú cestu menšieho odporu – cestu judáša.

A práve tu by si mali občania dobre všímať, čo na týchto ľudí hovoria médiá, politici a predstavitelia justície, pretože toto je jedna z dobrých možností, ako odlíšiť od pekných rečí skutočné pokrytectvo, dvojtvárnosť a zradu.

My na Slovensku našťastie môžeme byť spokojní, že takýchto ľudí vo vedení nášho štátu nemáme a nás reprezentujú vlastenci ako Ivan Korčok, Michal Šimečka, Zuzana Čaputová a ďalší. Veď si len predstavte, že by nás v europarlamente reprezentoval napríklad človek, ktorý na Gruzíncov povie, že sú hlodavce, ministrom zahraničných vecí by bol trebárs neofašista, ktorý bojoval v batalióne Azov a prezidentkou Slovenska by boli, dajme tomu, Pussy Riot aj s ich umeleckým programom.

Ivan Lehotský