Európu straší prízrak – nie komunizmu, ale…

Bratislava 4. októbra 2023 (HSP/Foto:Pexels – Nothing Ahead)

O tom, čo je pravda, informácia alebo dezinformácia, nech rozhodne súd verejnej mienky. Na to potrebujeme viac slobody prejavu, viac slobody, určite nie cenzorskú DSA, píše Dr. Norman Lewis

Európu straší prízrak – nie komunizmu, ale štátnej cenzúry. V mene boja proti dezinformáciám sa Európska komisia prostredníctvom svojho zákona o digitálnych službách (DSA) chystá zásadne zmeniť to, čo sa môže hovoriť alebo zdieľať na internete, verejnom priestranstve 21. storočia.

DSA, ktorý bol prijatý minulý rok a ktorého hlavné ustanovenia nadobudnú účinnosť budúci mesiac, je zákon údajne zameraný na reguláciu kontroly veľkých technologických spoločností nad online obsahom.

Mnohí ľudia ho prijali. Investigatívna novinárka Julia Angwinová to dobre vyjadrila v článku v New York Times, kde privítala tento “odvážny experiment” ako “najrozsiahlejšie úsilie o kontrolu moci Big Tech”.

“Po prvýkrát budú musieť technologické platformy reagovať na verejnosť nespočetnými spôsobmi,” uviedla.

DSA však má len málo spoločného s reakciou verejnosti alebo zodpovednosťou. Žiadny európsky občan za ňu nehlasoval, ba dokonca ani nemal možnosť o nej diskutovať. DSA bola navrhnutá tak, aby reagovala výlučne na potreby nevolenej Európskej komisie.

“Bog Tech” vs. “Big public”

Údajný cieľ DSA, ktorým je obmedziť moc Big Tech nad verejným priestorom, je neúprimná šaráda. Útok na údajne “dezinformácie” je len krycím slovom pre skutočný strach a odpor politickej elity EÚ voči verejnosti, ktorú považujú za dostatočne hlúpu na to, aby sa nechala oklamať správami zo sociálnych médií, ktoré jej hovoria, koho má voliť alebo koho má nenávidieť.

Veľké technológie sú možno zásterkou, ale skutočným cieľom DSA je obmedzenie verejnosti.

Samozrejme, Európska komisia nemôže priamo urážať európskych občanov. Môže tak však urobiť prostredníctvom útoku na Big Tech. Obviňovanie Big Tech zo zverejňovania dezinformácií je spôsob, ako obviňovať “sociálne” v sociálnych médiách.

Od chvíle, keď došlo k brexitu, EÚ presadzovala myšlienku, že v ňom zvíťazili lži, nie pravda. Základným posolstvom vtedajšieho predsedu Európskej komisie Jeana-Clauda Junckera bolo, že verejnosť v Spojenom kráľovstve musela byť dostatočne hlúpa na to, aby uverila akýmkoľvek lžiam, ktorými ju politici kŕmili.

Juncker varoval pred hrozbou “cválajúceho populizmu” na celom kontinente, čo znie skutočne desivo, až na to, že si uvedomíte, že “nebezpečenstvo” spočíva v tom, že milióny Európanov začnú voliť strany a politiky, ktoré neschvaľuje bruselská elita.

Poznajú eurokrati svojich voličov?

Brexit a následne zvolenie Donalda Trumpa predstavovali kultúrnu revoltu, ktorá otriasla Bruselom v základoch. Takmer úplné odmietnutie hodnôt vládnucich elít značnou časťou voličov je genézou DSA.

Namiesto toho, aby elita EÚ spochybnila svoje hodnoty a technokratický manažment zhora nadol, zamerala sa na múdrosť umožniť revoltujúcim masám, aby nad nimi vyniesli rozsudok.

Vzali si  z toho, že ak sa chcú v budúcnosti vyhnúť podobným “chybám”, musia kontrolovať, čo Európania môžu čítať, vidieť alebo počuť. Preto vznikla DSA.

DSA inštitucionalizuje naratív, že sociálne médiá sú zodpovedné za nárast populizmu v Európe. Eurokrati úprimne veria, že európski voliči sú dôverčiví apatickí pešiaci vydaní na milosť a nemilosť internetovým trollom a botom, a preto by mali byť “chránení” pre svoje vlastné dobro.

Odhaľuje to základnú defenzívu bruselskej mašinérie a jej slabú autoritu medzi európskymi voličmi. Ich sotva skrývané pohŕdanie masami sa prejavuje v želaní regulovať myšlienky a konanie voličov prostredníctvom kontroly obsahu sociálnych médií. Vedúci predstavitelia EÚ ako bábkari elegantne vystihujú ich pohŕdanie európskymi voličmi.

Kto sleduje pozorovateľov?

Defenzíva Bruselu podporuje aj silnú autoritársku dynamiku. DSA sa podobá na anglický korunný licenčný systém zo šestnásteho a sedemnásteho storočia, v ktorom sa nič nemohlo legálne vytlačiť bez súhlasu Hviezdnej komory, tajného súdu zloženého z kráľovských radcov a sudcov a oficiálnej Papierenskej spoločnosti.

Dnešná Hviezdna komora Európskej komisie a jej nezodpovední a nikým nevolení vlajkonosiči budú pôsobiť ako sudcovia, porotcovia a kati pri kontrole sociálnych médií.

Vrátili sme sa do starovekého Ríma, keď sa básnik Juvenal vo svojich Satirách pýtal: “Quis custodiet ipsos custodes?”: Kto bude strážiť strážcov?

Ak niekto pochybuje o cenzúrnej autoritárskej dynamike DSA, potom by ho malo prinútiť k zamysleniu nedávne správanie európskeho komisára pre vnútorný trh Thierryho Brettona.

Pri nedávnej návšteve Silicon Valley tento komisár vyhlásil na spôsob kráľa Ľudovíta XIV: “Ja som vykonávateľ. Zastupujem zákon, ktorý je vôľou štátu a ľudu.”

Po nepokojoch, ktoré začiatkom mesiaca zachvátili Francúzsko, vystúpil technokratický kráľ EÚ vo francúzskej televízii a vyhlásil, že od 25. augusta budú sociálne siete povinné okamžite vymazať obsah označený ako “nenávistný” alebo “[obsah], ktorý vyzýva na vzburu”, a to pod hrozbou okamžitého zákazu vstupu do Francúzska, ak by tak neurobili.

Je pozoruhodné, že sa takmer vôbec nekomentovalo, že bruselský komisár, a nie politik zvolený vo Francúzsku, sa správa ako vodca Severnej Kórey a vyhráža sa, že ukončí akúkoľvek verejnú diskusiu o hlboko znepokojujúcom vývoji v krajine jednoducho tým, že obmedzí možnosť slobody prejavu vo Francúzsku.

Mali by sme mať možnosť povedať na internete, čo chceme

EÚ vždy tvrdí, že presadzuje európske hodnoty. DSA podporuje božské práva Európskej komisie regulovať, čo sa môže alebo nemôže hovoriť online.

Európa sa však musí vrátiť k hodnotám Barucha Spinozu, veľkého Holanďana osvietenstva, ktorý položil morálny a intelektuálny rámec pre moderné myšlienky slobody.

Spinozov priekopnícky epitaf slobody prejavu “v slobodnom štáte si každý môže myslieť, čo chce, a hovoriť, čo si myslí” – ktorý predpokladá, že všetci máme schopnosť posúdiť, čo je pravda alebo lož – je to, čo Európa potrebuje prijať.

Nech o tom, čo je pravda, informácia alebo dezinformácia, rozhoduje súd verejnej mienky, nie veľké technológie ani nezodpovedná Európska komisia. Na to potrebujeme viac slobody prejavu, viac slobody, určite nie cenzorskú DSA.