Kto naučil tých, ktorí dnes protestujú, vyhľadávať domovy politikov a vyvolávať nenávisť? Spomeňte si na akciu Bonaparte či Cannes

Bratislava 16. februára 2022 (HSP/Foto:TASR-Andrej Galica, Screenshot Youtube)

Bedákajú. Krokodílie slzy im stekajú po plechových lícach ako vodopády. Vraj je strašné, ako im teraz ľudia nadávajú, a ako hovoria, čo všetko by si zaslúžili za tú ohavnú vlastizradu. A že dokonca zverejňujú ich adresy. Lenže na niečo zabudli

Vraj sa šíria výzvy k násiliu. Vraj sa šíri nenávisť. A vraj, aké nemorálne a odporné je prezrádzať spoluobčanom, kde panstvo z vládnej junty býva.

Kedysi dávno, keď sa ešte voda liala a piesok sa sypal, existovalo čosi také, čo sa volalo zastupiteľská demokracia. To bol taký systém, kde politik bol voleným zástupcom ľudí. Teda ľudia vedeli kto on je a čo je zač. A občania vedeli kde ten politik býva, a predstavte si, jemu to vôbec nevadilo, dokonca normálne chodil po ulici a ľudia ho zdravili. To preto, lebo on svoju funkciu zastupiteľa občanov chápal tak, že má sprostredkúvať to, čo si oni želajú – a to aj robil.

Je rok 2022. Zo zastupiteľskej demokracie je už dávno len zaslepiteľská demagógia. Je to už iba akási folklórna slávnosť odobrania hlasov ľuďom a ich odovzdania supom hodujúcim na mršine toho, čo kedysi bolo štátom, republikou (res publica, vec verejná), teda vlastníctvom všetkých občanov.

Z plnenia predvolebných sľubov sa stali iba vtipy. A zo „zástupcov občanov“ sú iba naleštení, takmer anonymní panáci zbavení akejkoľvek cnosti. Ich úlohou je oklamať ľudí lepšie ako tí druhí, aby sa dostali ku koristi – a tým sa zároveň stali vazalmi cudzej mocnosti, ktorá prostredníctvom nich udržiava svoje kolónie v pokoji a zdaní demokracie.

Nikdy ešte nebolo také jasné ako dnes, že svet si pre seba ukradli zločinci. Úplne. Majú to naozaj dokonalo a komfortne zariadené. Postupne si celý systém prispôsobili tak, že to už takmer nemá chybičku.

No… vlastne jednu takú drobnú chybičku to predsa len má: že politici už nemôžu chodiť slobodne po uliciach. Tak ako narastá ich bezočivosť, samoľúbosť a trúfalosť, zároveň rastie aj spravodlivý hnev ľudí, ktorí ich na uliciach okrikujú a opľúvajú. Zatiaľ len to, ale oni aj tak bedákajú.

A čudujú sa toľkej nespravodlivosti. Vraj občanov ktosi hucká, vraj sa šíri nenávisť a agresivita. No nie je to divné? Veď oni sa tak snažili, aby proti vôli občanov podpísali vazalskú zmluvu, ktorá je pre teroristickú veľmoc bianko šekom na to, aby odtiaľto mohla podnikať svoje podlé a pre celý svet smrteľne nebezpečné agresie. Bezdôvodne odovzdali krajinu, ktorú mali spravovať, do pazúrov cudzincov. Podpísali to v zhone, obklopení stovkami policajtov, aby im v tom náhodou občania nemohli zabrániť, bezprecedentne dokonca zakázali ešte aj opozícii v parlamente otvoriť ústa.

A teraz bedákajú. Človek nestačí žasnúť: vysypali na Slovensko celý sud pušného prachu, podpálili ho a oni sa ešte čudujú, že to začína iskriť. Sú naozaj až tak nekonečne sprostí, že im nedocvaklo čo sa môže diať, napriek tomu, že ich na to z každej strany upozorňovali? Alebo v sebe len nenašli dostatok sily, aby potlačili volanie génov svojho praotca Judáša?

Potom, akú nehoráznosť si dovolili urobiť, by ich v niektorých iných krajinách natreli smolou, vyváľali v perí a zapálili alebo im odrezali hlavy a hodili ich krokodílom. To, čo urobili, bolo natoľko otvoreným aktom nepriateľstva voči vlastnému ľudu, že dokonca ešte aj hlboko spiaca slovenská verejnosť pootvorila na chvíľu oko, podaktorí si uľavili na internete pár nadávkami a iní vyvesili niekde plagátik so silnými slovami.

A oni bedákajú, koľká nespravodlivosť, koľká zloba, koľká krutosť. Keď s nimi spriahnutí prestitúti a agenti šikanujú, sledujú, odpočúvajú, prenasledujú popredných predstaviteľov predchádzajúcej politickej garnitúry a miešajú sa im do súkromia, to im nielen že nevadí, ale sa z toho aj otvorene tešia. Ale zle-nedobre je, keď si niekto dovolí mať výhrady voči nim. Vtedy sa sťažujú sa na tú odpornú luzu, že je vraj nenávistná a agresívna.

Bedákajú, aké malicherné, úbohé a zlomyseľné je prezradiť ľuďom, kde bývajú. Ten príval slávy, ktorý im tak náhle stúpol do hlavy, im to tam asi všetko poprevracal naruby, takže zabudli, čo oni sami stvárali pred istou vilou vo francúzskom meste Cannes, aby drobným závistlivým dušičkám ukázali, aha, toto tebe osobne ukradli. Alebo čo stvárali pred domom, kde býval vtedajší premiér, ktorému tam dokonca priniesli truhlu.

A vraj sa im vyhrážame. Nie, moji milí. Keď ste podpálili sud s pušným prachom a hovoríme vám, že by bolo lepšie ujsť pred tým, čo sa zákonite stane, to nie je vyhrážanie, ale dobrá rada.

Ivan Lehotský