Prečo? Pretože vďaka inflácii je oveľa ľahšie znášať dlhy. Vláde, ktorá má dlh viac ako 31 biliónov dolárov, sa hodí každá pomoc, ktorú môže dostať.

Pozrime sa, ako sme sa sem dostali…

Trh s americkými štátnymi dlhopismi vymyslel Alexander Hamilton na začiatku prvej vlády Georgea Washingtona okolo roku 1790. Novovzniknuté Spojené štáty americké čelili pohľadávkam veriteľov, ktorí financovali revolučnú vojnu.

Kongres mal jednoduché riešenie: Default! To je americký spôsob. Hamilton mal však lepší nápad.

Tvrdil, že nová vláda by si mala požičať viac peňazí a použiť ich na vyplatenie starých veriteľov. Keď by sme to urobili, boli by sme považovaní za úveruschopných a mohli by sme si požičať ešte viac peňazí na splatenie peňazí požičaných v prvom kole.

Tento plán bol taký úspešný, že trh s americkými štátnymi pokladnicami funguje už 230 rokov. Tak dlho si USA požičiavajú nové peniaze na splatenie starého dlhu.

V roku 1835 sa Andrew Jackson stal prvým a jediným prezidentom, ktorý znížil štátny dlh na nulu.

Jediným východiskom je inflácia

Príbeh dlhu USA nie je príbehom, v ktorom by dlh neustále rástol 230 rokov. Skutočná história je taká, že dlh sa zvyšoval v čase vojny a splácal sa v čase mieru.

Dlh sa zvyšoval počas vojny v roku 1812, mexicko-americkej vojny v rokoch 1846 – 1848, občianskej vojny, prvej svetovej vojny, druhej svetovej vojny, Kórejskej republiky, Vietnamu a za Reagana aj v čase studenej vojny. (Jediný väčší nárast dlhu bez vojny pred rokom 2000 bol počas Veľkej hospodárskej krízy.)

Vojnový dlh sa však splácal počas mierových období vrátane 1820., 1870., 1920. a 1990. rokov 19. storočia. Až po roku 2000 sa veci zvrtli a štátny dlh sa za vlády Georgea W. Busha, Baracka Obamu, Donalda Trumpa a Joea Bidena priamo zvýšil.

Teraz je dlh bez inflácie nezvládnuteľný. Inflácia zvýhodňuje dlžníkov, pretože tí môžu splácať dlh znehodnocujúcimi sa dolármi. Je jednoduchšie splácať dlh, pretože splácate dlh dolármi, ktoré majú menšiu hodnotu ako v čase, keď ste si ich pôvodne požičali. Inflácia teda zmierňuje reálnu hodnotu dlhu.

Na druhej strane deflácia zvyšuje reálnu hodnotu dlhu. Pri deflácii sa hodnota peňazí zvyšuje, čím sa splácanie dlhu stáva náročnejším. Preto dlžníci defláciu nenávidia.

Druhým spôsobom, ako sa vyrovnať s dlhom, je platobná neschopnosť. Spojené štáty však nemajú dôvod neplniť svoje záväzky, pretože dlh je v dolároch a tie si môžeme vytlačiť.

To je veľká výhoda toho, že máme vedúcu svetovú rezervnú menu, čo francúzsky minister financií Valéry Giscard d’Estaing v 60. rokoch minulého storočia nazval “prehnanou výsadou”.

Smrtiaca pasca dlhu

Ľudia, ktorí hovoria: “Nemôžeme splatiť štátny dlh!”, nerozumejú tomuto trhu. Nie je potrebné splácať štátny dlh. Musíme ho len neustále prevalcovávať. Ale na to si musíme udržať našu úverovú bonitu, ako to pochopil Hamilton. Keď sa náš kredit spochybní, celý domček z kariet sa zrúti.

Prejaví sa to najprv vyššími úrokovými sadzbami, potom znehodnotením dolára a nakoniec nelikvidnými trhmi, na ktorých sa dlh jednoducho nedá predať inak ako FEDu. Poslednou fázou je hyperinflácia a úplný kolaps meny a dlhopisov.

Nestane sa to zajtra, ale sme k tomu bližšie, než si mnohí uvedomujú.

Už skôr som povedal, že USA sa ocitli v dlhovej pasci. Menová politika nás z nej nedostane, pretože rýchlosť obehu peňazí, teda rýchlosť, akou sa peniaze menia, klesá.

Samotné tlačenie ďalších peňazí to nezmení.

Fiškálna politika tiež nebude fungovať, pretože pomer dlhu k HDP je vysoký. Pri súčasnom pomere dlhu k HDP každý dodatočne vynaložený dolár prináša menej ako dolár rastu. Keďže sa však musí požičať, pridáva sa k dlhu jeden dolár. Dlh sa stáva skutočnou brzdou rastu.

Pomer sa zvyšuje a situácia je čoraz zúfalejšia. Hospodárstvo takmer vôbec nerastie, zatiaľ čo dlh narastá. V podstate sa z nás stáva Japonsko.

Štátny dlh je 31,5 bilióna dolárov. Dlh vo výške 31,5 bilióna dolárov by nebol vážnym problémom, keby sme mali ekonomiku vo výške 50 biliónov dolárov.

Ale my nemáme 50 biliónovú ekonomiku. Máme približne 23-miliardové hospodárstvo, čo znamená, že náš dlh je väčší ako naše hospodárstvo. A to sa zadrháva.

Je to už recesia?

Už dva štvrťroky po sebe sme zaznamenali záporný rast HDP, čo je učebnicová definícia recesie. Teraz čelíme reálnej možnosti tretieho štvrťroka záporného rastu. Federálna rezervná banka v Atlante zverejnila svoj odhad rastu v treťom štvrťroku na základe údajov, ktoré máme zatiaľ k dispozícii.

Výsledkom je prognóza rastu HDP na úrovni 0,5 %, čo je menej ako 1,3 % minulý týždeň. Nebuďte prekvapení, ak sa zníži ešte viac, alebo že HDP za tretí štvrťrok bude záporný.

Čo by potom povedali popierači recesie?

Teraz sa Fed pripravuje na ďalšie zvýšenie sadzieb, ktoré sa uskutoční už tento týždeň. Horúce augustové údaje o inflácii znamenajú, že Fed urobí ďalší agresívny krok, pravdepodobne o 75 bázických bodov. Fed však uťahuje do slabosti, ktorú zistí, až keď bude neskoro.

Smeruje ku kríze štátneho dlhu

V základnom vyjadrení, v širšom pohľade, Spojené štáty krachujú. Smerujeme ku kríze štátneho dlhu.

Nehovorím to pre efekt. Nechcem ľudí strašiť ani robiť rozruch. Je to len úprimné hodnotenie založené na číslach.

Zníženie daní nás z toho nevyvedie, ani štrukturálne zmeny v hospodárstve. Obe by pomohli, keby sa urobili správne, ale problém je jednoducho príliš veľký. Z takéhoto dlhu sa nedá vyrásť.

Hospodárska časovaná bomba teda tiká. Rýchlosť klesá. Dlh rastie, zatiaľ čo rast sa spomaľuje. Výbuch príde v podobe prasknutia bublín na trhu aktív a krachu akcií, ktorý už prebieha.

Z dlhovej smrteľnej pasce neexistuje iné východisko ako inflácia. A práve preto nie sú z inflácie takí rozrušení, ako by chceli, aby ste si mysleli.