Kto a prečo chce mať zo Slovenska Medvedistan? Čo hovorí zdravý rozum o riešení medvedej otázky?

Bratislava 1. júla 2021 (HSP/Foto:Pixabay,TASR-Milan Kapusta)

Zelení talibanci, zle skrývajúci implicitnú nenávisť voči premnoženému ľudstvu, by chceli vrátiť zvieratám priestor, ktorý mali, keď tu žil iba zlomok z dnešného počtu obyvateľov. Aj oni majú svoj kúsok pravdy, lenže to také jednoduché nie je

Potom, ako sa stalo, čo bolo iba otázkou času, čo sa skôr alebo neskôr muselo stať – že medveď zabil človeka – sa rozprúdila veľká diskusia o tom, čo ďalej s premnoženými medveďmi, ktoré čoraz častejšie prichádzajú až celkom blízko k ľuďom a dokonca sa niekedy vlámu aj do ich obydlí.

Minister životného prostredia Ján Budaj a ekoteroristi sa snažia dávať to za vinu miestnym ľuďom. Vraj medvede chodia k ľuďom preto, lebo ich prikrmujú (koľko je takých, čo prikrmujú medveďa?), že nemajú zabezpečené smetiaky a pod. Lenže tento pokus zvaliť vinu na tých, ktorí sú medvedím rizikom ohrození najviac, sa v skutočnosti nedotýka koreňa problému.

„Ako dedovizeň sme zdedili nádhernú krajinu s krásnymi karpatskými lesmi, v ktorých máme tri šelmy – vlka, rysa a medveďa. So všetkými žili naši predkovia odkedy tu existujeme,“ hovorí Budaj a má pravdu. Ibaže zabudol dodať: po všetkých naši predkovia strieľali, keď sa priblížili k ich príbytkom, čím vznikla rovnováha: šelmy vedeli, kam nesmú chodiť, ak chcú prežiť.

V krajine chýbajú gazdovia, strážcovia – to medvede naučilo príživníctvu

Počet ľudí žijúcich na Slovensku sa za uplynulých sto rokov takmer zdvojnásobil. Hoci prevažná väčšina pribudla v mestách a vidiek sa na niektorých miestach dokonca vyľudňuje, napriek tomu v celej krajine výrazne pribudlo známok ľudskej činnosti: rozrástli sa obce, pribudli budovy, cesty, ploty – a polia. Ucelených teritórií vhodných pre normálny život veľkej šelmy ubudlo.

Šeliem však neubudlo, ba naopak: podľa triezveho odhadu ich teraz môže byť na Slovensku okolo tisícpäťsto, extrémne odhady hovoria, že dokonca až tritisíc, čo by bol približne stonásobok (!) ich počtu spred sto rokov.

S tým súvisí aj prirodzená veľkosť teritória jedinca: v Kanade potrebuje samec až 320 km², samica 120 km². U nás sa kedysi rátalo s 55 km² na jedinca, teraz niektoré zdroje uvádzajú ešte menej. Údaje o rozlohe tých častí Slovenska, ktoré sú vhodné pre život medveďa sú rôzne, ale aj keby to bolo 15 tisíc km², čo je takmer tretina Slovenska (v skutočnosti to bude menej), tak keď to vydelíme počtom medveďov, tak dostaneme omnoho menšie číslo, než je akékoľvek optimum. Ako je možné, že medveďovi teraz stačí na prežitie oveľa menšie teritórium?

Odborníci hovoria, že medveď sa vie uskromniť aj na oveľa menšom teritóriu, ak má dosť potravy. Medveďov je toľko, koľko sa ich v krajine uživí. Problém je, že to už nie je prirodzený stav: čoraz väčšia časť tej potravy totiž pochádza od človeka.

Naučili sa napríklad chodiť na sladučkú kukuricu: je to oveľa pohodlnejšie ako sa trápiť so zbieraním čučoriedok bobuľku po bobuľke. Takto sa vedia pekne vypásť, ako by sa im v divokej prírode bez ľudského pričinenia nikdy nepodarilo.

Paralela s ľudskými spoluobyvateľmi: je to o vymedzení hraníc

Tu sa dostávame k pojmu životný priestor, ktorý sa vo verejnom diskurze takmer nepoužíva, možno preto, lebo evokuje smutne známe nacistické chápanie pojmu „lebensraum“. Lenže nemôžeme s vaničkou vylievať aj dieťa: ten termín je predsa adekvátny, planéta nie je nafukovacia a ak máme my a naši potomkovia mať nejakú zmysluplnú budúcnosť (alebo už sa s tým neráta?), tak budeme potrebovať svoj kus zeme, kilometre štvorcové krajiny, kde budeme žiť v bezpečí, nie ako potenciálna obeť predátorov. A podobne aj medvede budú potrebovať svoj priestor.

Môže sa objaviť otázka, akú cenu má život človeka a akú cenu má život medveďa. Medveďov je na svete okolo dvestotisíc, ľudí okolo osem miliárd, teda ľudí je štyridsaťtisíckrát viac. Môžeme povedať, že medveď je 40 000 x zriedkavejší než človek, ale je aj toľkokrát cennejší? Je to dôvod, prečo by tu malo namiesto územia Slovákov byť územie, pre ktoré vznikol už aj pekný nový termín „Medvedistan“? (Komu by prospelo, keby bol zo Slovenska jeden veľký „medvedí poľovný revír“?)

Tu nepomôže riešenie v bruselskom LGBT štýle, čiže pekné rečičky, všeobjímajúca láska a žiadny čin. Ak tu niekto chce vidieť analógiu s migračným problémom, tak môže, ale principiálne sú v takejto situácii reálne možné iba dve riešenia (ak teda za riešenie nepovažujeme ústup, ktorý by sa napokon naozaj skončil tak, že by tu bol namiesto Slovenska „Medvedistan“): jedným riešením je odolávať tlaku vyvíjaním nejakého protitlaku a druhým riešením je postaviť pevný múr. Prípadne rozumne kombinovať oboje.

Teda buď medvede od ľudských obydlí a polí efektívne odrádzať (ale naozaj, nielen teoreticky) – použiť svorky psov, uspávacie injekcie, odpudzovače, strieľanie či čokoľvek iné, čo bude reálne použiteľné, čo zafunguje, čo dá obyvateľom skutočnú možnosť sa brániť, a čo vyženie medvede naspäť do lesa – alebo rozdeliť krajinu hrubými plotmi na ľudské zóny, kde nebudú mať medvede prístup, a národné parky, kde bude vládnuť príroda. Prípadne kombinácia oboch.

To nie je o nejakej bezohľadnosti či sebectve: nejde o to, že by sme nedopriali mackovi trochu sladkej kukurice. Ide o to, že riešenie musí byť principiálne: chceme divú šelmu žijúcu prirodzeným spôsobom vo svojom prirodzenom prostredí, alebo chovať nebezpečných príživníkov? Tu jednoducho neexistuje iné dlhodobo principiálne riešenie, než radikálne: spolužiť s medveďom v rovnakom priestore totiž nie je možné. Nie je predsa prijateľné, aby medvede vykrádali polia, úle, budovy, behali po uliciach a ohrozovali ľudí. Darmo minister Budaj tvrdí, že naši predkovia „žili spolu s medveďmi“ – nie je to tak, vždy bol jasne vymedzený priestor pre ľudí a pre medvede.

Čo bude ďalej ak medveďom neukážeme červenú čiaru?

Treba chápať, že evolúcia sa dnešným dňom neskončila. Etológia hovorí, že ak neexistuje protitlak proti populačnému tlaku medveďov, ony to skôr alebo neskôr zistia.

Budú si čoraz istejšie, že sa ľudia nebránia, a tak pôjdu stále ďalej a ďalej a ešte dokonalejšie sa adaptujú na novú realitu spolužitia s človekom: objavia nielen smetiaky a chladničky v domoch, ale niektorí možno prídu na to, aké jednoduché je olúpiť dôchodcu vychádzajúceho zo samoobsluhy či nenápadne sa zaradiť medzi štvrtákov v rade na obed do školskej jedálne, aj bez stravného lístka. Až napokon niektorým možno zachutí aj šťavnaté ľudské mäsko…

Tá čiara sa niekde musí urobiť a čím skôr, tým lepšie. Medveď je totiž naša najinteligentnejšia šelma. Keď na niečo príde, naučí to aj svoje mláďatá. Čo je lepšie: riešiť to hneď, alebo až potom, keď už medvede zabudnú na to, čo vedeli kedysi a budú už naozaj celkom závislé na potrave od ľudí?

Ivan Lehotský