Začnem Mníchovskou bezpečnostnou konferenciou roku 1998, na ktorej som sa zúčastnil ako poslanec Národnej rady SR. V rámci záverečnej recepcie som sa dal do reči so skupinou poslancov nemeckého Bundestagu z rôznych frakcií (CDU/CSU, SPD a Strana demokratickej ľavice, pohrobok SED z NDR). Hlavnou témou nášho rozhovoru bola nedariaca sa integrácia NSR a NDR, kde boli postoje členov jednotlivých frakcii viac menej nezlučiteľné. V čom sa však všetci zhodli a s čím som súhlasil aj ja, bola otázka vzťahu západu k novému Rusku. Vraj Američania už od pádu Sovietskeho zväzu chceli Rusko “doraziť”, avšak v Európe narazili na silných politikov, najmä H. Kohla, ktorý sa principiálne postavili proti týmto plánom. Požadovali pre Rusko šancu, aby sa prirodzene vyvinulo v partnera, nie nepriateľa západu. V tomto sme sa zhodli, že je správna politika, že treba nadviazať na myšlienky Ch. de Gaulla a W. Brandta o jednotnej Európe.

O niekoľko rokov neskôr, roku 2004 som sa opäť ocitol na bezpečnostnej konferencii, tentokrát vo Viedni vo Vojenskej akadémii. Tiež sa tam riešili otázky globálnej bezpečnosti, najmä úlohy USA v globalizujúcom sa svete. Ako rečníci sa striedali najmä americkí generáli a veľvyslanci.  Na čom sa s nimi dalo zhodnúť, bolo posúdenie invázie koalície ochotných do Iraku pod vedením USA roku 2003. Väčšina vyslúžených amerických generálov a veľvyslancov, s ktorými som sa rozprával, posudzovali túto inváziu ako jeden z najväčších strategických omylov USA všetkých čias. Zaujímavé však bolo počúvať vystúpenia amerických panelistov v otázkach globálnej bezpečnosti.

V tom sa v podstate všetci zhodovali. Plní optimizmu vyhlasovali USA za jedinú globálnu superveľmoc, ktorej postavenie v súčasnosti a ani v budúcnosti nikto neohrozuje a neohrozí v ekonomickej sfére. Jediným problémom, ktorý videli pri presadzovaní “konca dejín” pod dominanciou  USA, sa im zdalo Rusko, ktoré považovali za polovičnú superveľmoc. Nie však v ekonomickom zmysle, ale tým, že Rusko vlastnilo nukleárne zbrane v takom množstve a sile, ktorými by bolo schopné zničiť USA. Teda pri definitívnom presadení sa Pax Americana videli jedinú prekážku a tou bolo Rusko. Pri hodnotení Číny sa však poriadne sekli. Podľa ich názoru Čína mala zostať regionálnou mocnosťou, ktorá nikdy neprekročí svojím vplyvom región, v ktorom sa nachádza.

Neskôr pri šálke kávy som sa pýtal jedného emeritného amerického veľvyslanca (okrem iného aj v  OSN, aj v Číne), prečo sa snažia vytlačiť Rusko z jeho postavenia. Nevidel som v tom žiaden pozitívny prvok v politike globálnej bezpečnosti, práve naopak. Tvrdil som, že Rusko sa určite bude brániť svojmu vytláčaniu na okraj vplyvu v globálnych otázkach. Zároveň táto politika prirodzene prinúti Rusov viac sa orientovať na Čínu, čo predsa nemôže byť v záujme USA. Síce príklon Ruska k Číne pokladal za nepríjemnú záležitosť, ale nie kľúčovú. Vtedy som ešte nevedel, že v “deep state” sa už rozhodli eliminovať vplyv Ruska na globálnej úrovni a likvidovať jeho potenciál globálnej mocnosti, resp. superveľmoci.

Rok 2005 bol kľúčovým pri formovaní novej politiky západu vo vzťahu k Rusku. Určite si pamätáme rôzne teatrálne akty ako „peregruska” alebo samit v Bratislave. V pozadí však prebiehal proces preformátovania politiky USA i EÚ, ktorá po príchode novej generácie európskych politikov naskočila na trendy neokonzervativizmu, v skutočnosti však podčinila európske záujmy záujmom amerického „deep state”. Najvýraznejším vonkajším znakom tejto „peregrusky” európskej politiky bola opätovná integrácia Francúzska do vojenskej štruktúry NATO, odkiaľ Francúzsko odišlo za prezidenta Ch. De Gaulla. V súvislosti s prvým kyjevským majdanom roku 2005 sa v diplomatických kruhoch začali šíriť informácie o cieli politiky západu na Ukrajine. Vraj Ukrajina musí byť vylomená z ruského orbitu, lebo potom Rusko definitívne prestane byť globálnou mocnosťou. Dokonca sa stanovil termín, podľa ktorého Ukrajina sa mala stať členom NATO roku 2014. O tomto termíne sa hovorilo na tak veľkých fórach, že sa to Rusi nemohli nedozvedieť. Následne sa na internete objavil animovaný film, čo sa stane, ak by Ukrajina chcela vstúpiť do NATO. V princípe sa obsah filmu zhodoval s tým, čo sa stalo roku 2014.

Okolo roku 2005 sa začala formovať aj nová východná politika EÚ. Ak sa dobre pamätám, hlavnú úlohu pri jej formovaní malo zahrávať Poľsko. Každému už vtedy muselo byť jasné, že pod takýmto vedením sa dostane európska politika vo vzťahu k Rusku do závozu. Poliaci sú národ, ktorý možno v mnohom obdivovať, ale zveriť im formovanie politiky vo vzťahu k Rusku je rovnako užitočné ako nechať mačku strážiť hniezdo plné mladých vtáčeniec. Vlastne tak aj tá politika v konečnom dôsledku dopadla. Jej základnými kontúrami bolo vytvorenie nejakej obdoby „cordon sanitaire”, sanitárneho kordónu, ktorý by izoloval Rusko od ostatnej Európy a vytlačil ho z rozhodovania o európskych záležitostiach. V takomto kordóne malo byť Bielorusko, Ukrajina, Moldavsko a kaukazské štáty.

Politika nového sanitárneho kordónu nemohla uspieť v normálnej demokratickej súťaži v dotknutých krajinách. Prvou trhlinou sa stalo Bielorusko, kde tamojší prezident A. Lukašenko nepodľahol žiadnym ilúziám o možnej kohabitácii bieloruskej suverenity a úspechu farebnej revolúcie. Všetky pokusy o povalenie jeho moci skončili na odhodlaní vlády v Minsku nepoddať sa žiadnym vonkajším tlakom. Ani prvý majdan na Ukrajine nepriniesol úspech. A. Juščenko sa ukázal príliš slabým, aby otočil koleso dejín. Roku 2010 ho vo voľbách eliminoval V. Janukovič. Jeho chybou bolo, že ako všetci ukrajinskí prezidenti aj on chcel sedieť na dvoch koňoch. Keď sa roku 2014 chcel posadiť len na jedného, spadol ako obvykle medzi nich. Z globálneho hľadiska bol neúspešný aj gruzínsky majdan, keďže vo vzdialenom kaukazskom štáte sa nedali regulovať procesy ako v bližších krajinách.

Málokto si dnes ešte pripomenie, ako začala dnešná kríza na Ukrajine. Išlo v podstate o podpis asociačnej dohody medzi Ukrajinou a Európskou úniou. V zmysle koncepcie sanitárneho kordónu mala úplne eliminovať vplyv Ruska na Ukrajine. Rusko sa podpísaním takejto dohody, ktorá ho silno ekonomicky poškodzovala, bránilo. Požadovalo do dohody aspoň na prechodný čas zakomponovať články. Ktoré by zohľadnili podľa ich názoru legitímne nároky Ruska. Európska únia však odmietala akýkoľvek kompromis, keďže jej nešlo o ekonomické záujmy, ale o vylomenie Ukrajiny z ruského orbitu. Moskvy na to ponúkla Janukovičovi podmienky, ktoré sa neodmietajú a ukrajinský prezident asociačnú dohodu odmietol podpísať, na čo európska únia spolu s USA spustili plán B, ktorým bol majdan č. 2. Išlo o aktivitu, ktorej čas bol starostlivo vybraný na dobu konania zimných Olympijských hier v Soči, kde sa predpokladalo, že Rusko nebude chcieť poškodiť renomé hier nejakým zásahom do ukrajinských záležitostí.

Ukrajinský majdan roku 2014 bolo jedným z najnehanebnejším podujatím v novodobej histórii Európy. Za cudzie peniaze a za vmiešavania cudzích mocností sa zorganizoval prevrat v štáte, ktorý možno vyhovoval nejakej časti ukrajinskej spoločnosti, ale v konečnom dôsledku uvrhol krajinu najskôr do občianskej vojny, neskôr do vojny, v ktorej žiaden ukrajinský záujem nebol. Jej cieľom nikdy  nebolo uspokojiť nejaké ukrajinské záujmy alebo politické ciele. Jej cieľom bolo čo možno najviac cudzími rukami poškodiť Rusko. Výsledkom je, že aj mnoho majdanistov, ktorí sa tešili zo zopár dolárov, ktoré dostávali za účasť na demonštráciách,  dnes už odpočíva v pokoji hrobov, kam ich poslala západná túžba po zničení Ruska. A najtvrdším prebudením všetkých nadšencov majdanu je, že USA si nárokuje vrátenie peňazí, ktoré im na vlastné záujmy poukázala Bidenova vláda.

Dnes sa mnohí v Európe čudujú, že D. Trump sa chce o mieri na Ukrajine dohodnúť s V. Putinom bez účasti Európanov. Ale ruku na srdce: Chceli tí, čo do čela európskej zahraničnej politiky posadili K. Kallasovú rokovať s Ruskom. Kto by túto osobu čo len pustil do Moskvy, nieto ešte s ňou rokoval. Európski lídri sa sami vyradili z rozhodovania o európskych záležitostiach,  lebo za predchádzajúcich dvadsať rokov nepresadzovali európske záujmy, ale záujmy jednej časti elity USA (deep state), ktorá ich plne zavesila na svoje „šnúry od gatí”. Dnes sa vo Washingtone uplatnili nové elity, ktoré sa chcú dohodnúť o mieri. Aspoň tak tvrdia. Na to však nepotrebujú tých, ktorí sa do poslednej chvíle hecovali na pokračovanie vo vojne. Na čo by mohla byť užitočná taká K. Kallasová americkým vyjednávačom, keď by s ňou v Moskve nehovorili ani upratovačky? Jednoducho európska východná politika totálne skrachovala, lebo svojím obsahom nebola európska.

Anton Hrnko

Prečítajte si tiež:

• Zelenského voľba a bolesť. Štyri scenáre pre Ukrajinu pri treťom výročí vojny
• Zelenskyj “kričal” na amerického ministra, píše FT