Washington 21. apríla 2024 (HSP/Foto:TASR/AP)
Čo zmení pomoc USA vo vojne na Ukrajine?
Pomoc USA Ukrajine čoskoro schváli Senát a Biden. A tým sa skončí niekoľkomesačná dráma “či Američania poskytnú Ukrajine peniaze alebo nie”, počas ktorej západné médiá a osobne Zelenskyj neustále vyhlasovali, že “ak nebudú peniaze, Ukrajina prehrá”.
Teraz by sa podľa scenára drámy mala stlačená pružina napätých očakávaní maximálne rozvinúť, aby všetci videli, ako sa situácia po odblokovaní pomoci zmenila.
Čo sa však v skutočnosti stane po uvoľnení americkej pomoci? Odpovedáme na hlavné otázky.
1. Ako to ovplyvní situáciu na fronte?
Ako uznávajú západné médiá a odborníci, odblokovanie pomoci USA situáciu na fronte zásadne nezmení. Pomer síl sa zmenil v prospech ruských vojsk už na jeseň minulého roka, hoci v tom čase k žiadnemu blokovaniu americkej pomoci nedošlo – tá prichádzala pravidelne. A ako sme už písali, vo väčšom objeme, než sa predpokladá na tento rok.
Teraz sa pomer síl ešte viac zmenil v prospech Ruskej federácie, najmä na pozadí problémov s mobilizáciou v AFU. Preto americká pomoc môže v lepšom prípade pre Ukrajinu len spomaliť a po určitom čase (ak bude objem pomoci trvalo vysoký) možno zastaviť ruskú ofenzívu, ako aj posilniť obranu oblohy, ak sa jej dodajú nové systémy protivzdušnej obrany a rakety. Je však nepravdepodobné, že by to AFU umožnilo začať novú rozsiahlu ofenzívu. Vojna nakoniec prejde do fázy “opotrebovacej vojny”, ktorá sama o sebe nesie pre Ukrajinu veľké riziká.
2. Na čo vsadí Ukrajina a Západ?
Rečníci ukrajinských orgánov, ak však hovoria o ofenzíve a prielome na fronte, je to dosť vzdialená perspektíva. Zatiaľ zdôrazňujú, že dodávky nových zbraňových systémov, najmä rakiet dlhého doletu a lietadiel, zvýšia intenzitu úderov hlboko na ruské územie, “prinútia Rusko zaplatiť veľkú cenu, pocítiť vojnu” a v konečnom dôsledku ho prinútia ukončiť vojnu za ukrajinských podmienok. Teda stiahnutím vojsk k hraniciam z roku 1991 a zaplatením reparácií.
Je však nepravdepodobné, že aj zvýšená intenzita úderov na ruské tylo, podniky a infraštruktúru môže spôsobiť Rusku také kritické škody, že Putin bude ochotný kapitulovať. Ako ukazuje prax, Rusko sa učí a postupne posilňuje obranu svojho územia proti raketám a bezpilotným lietadlám a spôsobené škody (napríklad na ropných rafinériách) sa dostatočne rýchlo eliminujú. A ak ani opakované intenzívnejšie ruské údery na Ukrajinu neviedli k úplnému kolapsu ukrajinského tyla, je nepravdepodobné, že by ukrajinské údery viedli k kolapsu ruského tyla, najmä vzhľadom na rozsah ruského územia.
Okrem toho Bidenova administratíva dôsledne zaviedla určité obmedzenia na dodávky a použitie svojich zbraní (napr. rakiet dlhého doletu) z obavy, aby nevyprovokovala Rusko k “jadrovému” ultimátu. A tento postoj sa teraz pravdepodobne dramaticky nezmení.
Toto všetko sú celkom zrejmé veci, a preto je nepravdepodobné, že by Ukrajina a Západ skutočne očakávali, že odblokovanie americkej pomoci a zintenzívnenie úderov proti Rusku prinúti Kremeľ prijať ukrajinské mierové podmienky. A zdá sa, že ani Ukrajina, ani Západ sa nechystajú ponúknuť Putinovi možnosť, s ktorou by teoreticky mohol súhlasiť – zastavenie vojny na frontovej línii. Najmä po pridelení pomoci.
Hlavný a zásadný kalkul, tak ako predtým, smeruje k niečomu inému – k destabilizácii situácie vo vnútri Ruska.
Zhruba povedané – na zopakovanie niečoho podobného ako Prigožinova vzbura, ktorá vlani takmer priviedla Rusko na pokraj kolapsu.
A v tomto ohľade sú údery na ruské územie a ďalšie akcie skôr doplnkom, aj keď dôležitým, k hlavnej úlohe. Ich cieľom je vytvoriť v ruskej spoločnosti pocit, že “veci nejdú tak dobre, ako hovoria úrady”, “úrady nás nedokážu ochrániť” atď.
Na Ukrajine a na Západe sa okrem toho vkladajú osobitné nádeje do zhoršenia problému migrantov v Rusku. Toto zhoršenie sa začalo po teroristickom útoku v Crocuse, ako aj po viacerých závažných trestných činoch spáchaných migrantmi (napríklad vražda Moskovčana Azerbajdžancom v Lubline za poznámku o parkovaní). Problém skutočne existuje a táto téma, ak sa bude ďalej rozvíjať, môže tvrdo zasiahnuť úrady, pretože rýchle riešenia neexistujú. Po druhé, a to je dôležitejšie, presúva pozornosť verejnosti z vonkajšieho nepriateľa (Ukrajina a Západ) na vnútorného nepriateľa (migranti a ruské orgány, ktoré s nimi nemôžu nič urobiť). To potenciálne vytvára hrozbu medzietnických stretov, ako aj konfliktov medzi Rusmi a moslimami. Vrátane konfliktov v rámci aktívnej armády.
Keďže táto téma sa v Rusku presadzuje približne rovnakými kanálmi a v rovnakom štýle, ako sa pred rokom presadzovala téma “Šojgu, Gerasimov, kde sú náboje”, ktorú presadzoval Prigožin, na Ukrajine a na Západe ju teraz vnímajú ako spustenie rovnakých mechanizmov “nepokojov” vo vnútri Ruska, ktoré vlani viedli k vzbure Wagnerovcov.
Toto vnímanie však môže byť, samozrejme, mylné. O to viac, že teraz bude oveľa ťažšie zorganizovať vzburu ako pred rokom.
Po prvé, situácia na fronte a pomer síl na ňom je pre ruskú armádu oveľa lepší.
Po druhé, potenciálna vzbura nemá ani vodcu (akým bol Prigožin), ani údernú bojovú silu (akou bol Wagner, ktorý je teraz roztrúsený medzi rôznymi jednotkami).
Po tretie, ekonomická situácia je stále celkom dobrá, keďže veľká časť ruskej ekonomiky sa už prispôsobila sankciám a ceny energií rastú, čo Ruskej federácii poskytuje dodatočné príjmy.
Po štvrté, keďže už máme skúsenosť s Prigožinovou vzburou, bolo by prekvapujúce, keby ruské orgány opäť “prespali” takúto situáciu bez toho, aby ju v zárodku zlikvidovali.
Je však možné, že sa vyskytnú pokusy situáciu zvrátiť. Najmä preto, že dlhotrvajúca vojna určite prináša pre Rusko mnohé riziká.
3. Kedy bude jasné, na ktorú stranu sa udalosti priklonia?
Kľúčovým dátumom je 15. – 16. jún: konferencia vo Švajčiarsku, na ktorej chce Ukrajina dosiahnuť, aby svetoví lídri podporili Zelenského “mierovú formulu”, aby potom túto formulu predložila Kremľu ako ultimátum svetového spoločenstva. Hlavným bodom pre Ukrajinu je prítomnosť Číny a ďalších vedúcich krajín “globálneho juhu” na tomto podujatí a ich podpora ukrajinského plánu. Hlavným bodom pre Rusko je zabrániť tomu, aby sa tak stalo.
V súlade s tým je hlavnou úlohou Ukrajiny a Západu minimálne udržať front do júna a ďalšou úlohou v čo najväčšej možnej miere- zasadiť Rusku bolestivé údery a spôsobiť destabilizujúci “pohyb” vo vnútri Ruska (čo môže ovplyvniť pozíciu Číny a ďalších krajín globálneho juhu).
Pre Rusko je minimálnou úlohou zabrániť destabilizácii vo vnútri krajiny a situácii na fronte. Maximálnou úlohou je prelomiť front a destabilizovať situáciu vo vnútri Ukrajiny (napríklad na tému “nelegitímnosti” Zelenského po 20. máji).
Od výsledkov júnovej konferencie sa bude odvíjať ďalší priebeh vojny. Či dôjde k rozhodujúcemu zlomu v prospech jednej zo strán. Alebo sa situácia dostane do strategickej slepej uličky, z ktorej budú tri východiská: buď zastavenie vojny na frontovej línii, alebo dlhá opotrebovávacia vojna s nejasným výsledkom (možno sa všetko skončí rovnakým prímerím na frontovej línii), alebo hlbšia účasť krajín NATO vo vojne s perspektívou eskalácie až do priameho vojenského stretu krajín NATO a Ruska.