V januári 1999, vo Washingtone plnom rušných barov a prudko rastúcich akciových trhov, vystúpil Bill Clinton s prejavom o stave Únie. Amerika bola taká neohrozená hrozbou alebo nešťastím, že celý predchádzajúci rok strávila diskusiou o presnom význame felačného rituálu. Ale Clinton, ktorý prežil škandál, vyžaroval neotrasiteľné osobné a civilizačné sebavedomie. Vyhlásil “nový úsvit pre Ameriku” a budúcnosť “neobmedzených možností” a vyzval Kongres, aby rozhodol, ako minúť všetky rekordné prebytky, z ktorých sa vláda čoskoro bude tešiť. Zdalo sa, že jedinou nepríjemnosťou Ameriky je príliš veľa peňazí. Dnes, keď Amerika bojuje o podporu rozpadajúceho sa dolára, mobilizuje spojencov proti Rusku a odrádza rastúcu Čínu, je ľahké zabudnúť, že sotva pred dvadsiatimi rokmi kráčala po planéte ako kolos.

Ale pýcha pred pádom má prastarý pôvod a len arogancia historickej súčasnosti by mohla považovať americký imperiálny úpadok za nový fenomén, nehovoriac o obyčajnej metafore. Približne 16 storočí pred Clintonom, v neuveriteľne podobnom prostredí dómov a kolonád, stál rímsky rečník pred cisárskym senátom, aby predniesol rovnako triumfálny prejav. Bolo to 1. januára 399, v deň inaugurácie posledného z tisícročného radu konzulov, najprestížnejšieho rímskeho úradu. Tohtoročným kandidátom bol Flavius Mallius Theodorus. Po tom, ako povstal a pochválil svojich poslucháčov – “tu vidím zhromaždený všetok lesk sveta” -, pokračoval vyhlásením úsvitu nového zlatého veku a oslavoval bezkonkurenčnú prosperitu ríše.

Rýchla odplata Ríma je teraz historickým podobenstvom, z ktorého sa Amerika môže poučiť v reálnom čase. Pretože rétorika Clintona a jeho starovekého predchodcu bola vyslovená z vrcholu tej istej vlny: identického procesu vzostupu a úpadku, ktorý sme s Petrom Heatherom v našej novej knihe nazvali “imperiálny životný cyklus”. Impériá bohatnú a mocnejú a dosahujú nadvládu prostredníctvom ekonomického vykorisťovania svojich koloniálnych periférií. V tomto procese však neúmyselne podnecujú hospodársky rozvoj tej istej periférie, až kým sa nedokáže vrátiť späť a nakoniec vytlačiť svojho vládcu.

Amerika sa nikdy nepovažovala za impérium, najmä preto, že s výnimkou niekoľkých ostrovov v Tichomorí a Karibiku nikdy nenahromadila rozsiahlu sieť zámorských území. Ale tento moderný európsky model, v ktorom kolónie spravovali (a v niekoľkých prípadoch stále spravujú) guvernéri, ktorí sa zodpovedali priamo hlavnému mestu impéria, bol len jedným z mnohých. Napríklad neskorá Rímska ríša fungovala ako ríša “zvnútra von” – v skutočnosti bola riadená z provincií, pričom Rím slúžil skôr ako duchovné než administratívne hlavné mesto. To, čo ju držalo pohromade, bola spoločná kultúra provinčnej šľachty, ktorá ju riadila a ktorej väčšina mala provinčný pôvod, ale bola socializovaná do toho, čo Peter Heather nazval cisárskou kultúrou “latinčiny, miest a tóg”.

Americké impérium – alebo presnejšie Západné impérium pod americkým vedením – odráža tento konfederatívny model s aktualizovaným kultúrno-politickým lepidlom, ktoré by sme mohli nazvať “neoliberalizmus, NATO a džínsy”. V tomto režime bol primárny národný štát, hranice boli nedotknuteľné, prevládal relatívne otvorený obchod a pohyb kapitálu, vládnuce elity boli oddané liberálnym princípom a byrokracia sa zakladala na čoraz štandardizovanejších vzdelávacích systémoch (pričom ekonomické vzdelávanie získavalo v priebehu storočia čoraz väčšiu úlohu). Od svojho vzniku v roku 1944 na konferencii v Bretton Woods však jej základný ekonomický model zodpovedal nadčasovej imperiálnej forme: vykorisťovanie periférie v prospech imperiálneho jadra.

Veľká vlna dekolonizácie, ktorá nasledovala po vojne, to mala ukončiť. Brettonwoodsky systém, ktorý vytvoril obchodný režim uprednostňujúci priemyselných výrobcov pred prvovýrobcami a zakotvil dolár ako svetovú rezervnú menu, však zabezpečil, že čistý tok finančných zdrojov sa naďalej presúval z rozvojových krajín do rozvinutých. Aj keď ekonomiky nových nezávislých štátov rástli, ekonomiky krajín G7 a ich partnerov rástli viac. Zmluvné dojednania, ktoré tento systém upevňovali, sa síce pravidelne aktualizovali na medzinárodných samitoch, ale aj vtedy USA a ich hlavní obchodní partneri zvyčajne vypracovali dohodu, ktorú podpísali všetci ostatní. V dôsledku toho sa rozdiely medzi bohatými a chudobnými krajinami zväčšili viac ako kedykoľvek predtým.

Clinton hovoril v čase, keď tento americký imperiálny poriadok dosahoval svoj vrchol. Dva roky predtým sa finančná kríza, ktorá sa začala v Ázii, odrazila v rozvojovom svete. A keď protestujúci zaplnili ulice a vlády v krajinách globálneho Juhu skolabovali, bohatí v rozvojových krajinách spanikárili a poslali svoje peniaze do bezpečného prístavu v podobe amerických štátnych cenných papierov. Tento prílev peňazí spôsobil, že koncom deväťdesiatych rokov sa americká ekonomika rozbehla na plné obrátky a vytvorila sa hojnosť, ktorú Clinton považoval za nekonečnú.

V skutočnosti sa už počas jeho prejavu celkový tok globálneho kapitálu začal presúvať opačným smerom. V tom čase sa rozvojové krajiny ako Čína a India potichu, ale vytrvalo zbavili útlmu predchádzajúcich desaťročí a začali prudko rásť. Krátke recesie, ktoré v rozvojových krajinách vyvolala ázijská kríza, a následný rozmach na Západe zastreli skutočnosť, že skutočne dynamické ekonomiky sveta sa teraz nachádzajú v tzv. treťom svete. Keď protesty utíchli a obnovil sa tam normálny obchod, investori v rozvojovom svete – nasledovaní správcami fondov v západných krajinách – poslali svoje peniaze späť do rastúcich ekonomík svetovej periférie.

V Rímskej ríši si okrajové štáty vytvorili politickú a vojenskú kapacitu na ukončenie rímskej nadvlády silou. V novovekom prípade sa konflikt viedol diplomatickou, hospodárskou a politickou cestou. Rok Clintonovho panegyrika sa teraz javí ako kľúčový – nielen pre meniace sa kapitálové vetry, ale aj kvôli tomu, čo sa stalo na tohtoročnom samite Svetovej obchodnej organizácie v Seattli. Po desaťročiach, počas ktorých sa viac-menej podpisovali hotové dohody, sa delegácie niektorých veľkých rozvojových krajín zišli, odmietli súhlasiť a rokovania zastavili. Keďže diplomatické a politické kapacity rozvojových krajín sa zvýšili tak, aby zodpovedali ich ekonomickej sile, začali požadovať lepšie dohody, ktoré aj dostali.

Tretí svet bol na vzostupe a rýchlo sa to prejavilo v hospodárskych údajoch. V predvečer milénia, na vrchole svojej nadvlády – nadvlády, ktorej sa žiadne iné impérium v dejinách ani zďaleka nevyrovnalo – Západ tvoril štyri pätiny svetového hospodárstva. Dnes sú to tri pätiny a ich podiel klesá. Najrýchlejšie rastúce ekonomiky na svete sú teraz všetky na starej periférii; najhoršie výkonné ekonomiky sú nepomerne viac na Západe. Toto sú hospodárske trendy, ktoré vytvorili súčasnú krajinu konfliktu veľmocí – predovšetkým medzi Amerikou a Čínou. Kedysi mocné impérium je teraz ohrozené a cíti sa ohrozené. Západ, zaskočený odmietnutím mnohých rozvojových krajín pripojiť sa k izolácii Ruska, sa teraz prebúdza do reality vznikajúceho polycentrického a premenlivého globálneho poriadku.

Tieto trendy budú len pokračovať. V tomto sa však Amerika a Rím rozchádzajú. Rímska ríša existovala v čase, keď existoval jeden stály výrobný faktor: pôda. Hospodárstvo bolo preto nevyhnutne stabilné a v prevažnej miere poľnohospodárske. Aby periféria mohla vzrásť, muselo jadro padnúť, pretože barbarskí nájazdníci sa zmocnili fyzického rímskeho nehnuteľného majetku. Ale v modernom svete, kde neustály technologický pokrok znamená, že ekonomiky môžu napredovať, aj keď pomalšie, môže byť úpadok len relatívny. Západ môže naďalej rásť a zohrávať poprednú úlohu v globálnom riadení.

Ale pokorné prijímanie nie je to, čo v prvom rade buduje impériá. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že západné krajiny, posadnuté minulou slávou a pokúšané túžbou vrátiť čas, sa pokúšajú obnoviť svoju veľkosť. Britániu od jej vlastnej imperiálnej marginalizácie opantal maniakálny a kontraproduktívny úpadok, ktorý sa naposledy prejavil v reakcii na krach v roku 2008 programom úsporných opatrení, ktoré uvrhli jej hospodárstvo do trvalého úpadku. Nekonečné každoročné americké spory o dlhové stropy by mohli, ak budú pokračovať, znížiť príťažlivosť dolára v čase, keď rozvojové krajiny hľadajú alternatívy.

Osud Západu visí na vlásku a musí si prestať brať nesprávne ponaučenia z rímskych dejín, z ktorých v neposlednom rade tvrdohlavo odmieta prijať zmenšenú úlohu vo svojom svete. Koniec koncov, Rímska ríša mohla prežiť, keby sa neoslabila vybranými vojnami proti svojmu vzmáhajúcemu sa perzskému rivalovi. Ak by USA našli spôsob mierového spolužitia s vlastným rivalom Čínou, nech by to bolo akokoľvek nepríjemné, mohli by sebe aj svetu urobiť službu.