Mohol by som horekovať ako je možné, že vo Francúzsku schválili ústavné právo ženy na potrat, a že podobný trend je i v Nemecku. Môžem kritizovať snahy zakotviť právo na potrat do Charty ľudských práv alebo to, ako v Európskom parlamente periodicky tému liberalizácie potratov pretláčajú ako keby šlo o pravidlo pre rybolov, kvóty pre vývoz pšenice či nejakú inú síce dôležitú ale viac-menej technicko-pragmatickú tému vykonania určitého normatívu.

Nazdávam sa, že v polemike o potratoch sme to tak trochu uchopili za zlý koniec. Respektíve nám uchopenie tohto konca niekto chce nanútiť a my sme pristúpili na jeho hru. Do diskusií vstupuje príliš mnoho emócií a tých „najsprávnejších“ pohľadov. V palete názorov sú tu tí, ktorí nepripúšťajú potraty za žiadnych okolností až po tých, ktorí by bez mihnutia oka ešte viac uvoľnili rôznorodé možnosti ukončenia tehotenstva. Veď je to telo ženy a nový človiečik je pre nich ako ten, kto narušuje osobnú slobodu a prináša neželané problémy. Prístup ku človeku skoro tak, ako keď dostanete ochutnávku v supermarkete: chceš – zober si, nechceš – nechaj tak alebo zahoď.

Vskutku téma je to veľmi na tenkom ľade, pretože životná situácia a okolnosti každej ženy je iná a my nemôžeme súdiť, lebo nepoznáme konkrétnu situáciu každej jednej. Pripočítajte do toho prípady znásilnenia alebo možných zdravotných komplikácií pri nie ideálnom vývoji plodu a aj tí najprísnejší zástancovia života sa aspoň trochu empaticky zamyslia.

Poďme ale po poriadku. Namiesto otázky „Potraty ÁNO – NIE?“, opýtajme sa skôr inak. Ak by ste si mali vybrať spoločnosť, kde nie sú potraty ani len potrebné a spoločnosť, kde sú potraty na dennom poriadku, aký typ spoločnosti by ste si vybrali?

Počkať, počkať… že je to príliš idealistické až utopistické a že realita je iná? Myslím to však vážne, vyberte si. Ak by ste si mohli a mali vybrať, v akej spoločnosti by ste radšej žili? Ak sa totiž ako spoločnosť rozhodneme a dohodneme, že potraty ako také nie sú žiadúce, tak ide o nastavenie mysle a srdca, ktoré voči tomuto konečnému cieľu bude i niečo robiť až do bodu, keď sa želaný stav skôr či neskôr naplní. Alebo sa aspoň míľovými krokmi ku takémuto stavu výrazne priblíži.

Progresívno-liberálne videnie slobody často uvažuje veľmi krátkodobo a neponúka víziu pre budúcnosť založenú na osvedčených hodnotách podľa prirodzeného poriadku vecí. Chce riešiť svoj momentálny stav, nasýtiť túžby, riadiť sa pudmi, emóciami, kde je človek sám pre seba centrom, bez ohľadu na čokoľvek a kohokoľvek.

Odložme teraz nabok spontánne potraty v prvých týždňoch, nad ktorými nemáme moc. Odložme i prípady, ktoré si vyžadujú odbornú diskusiu a široké empatické zapojenie sa lekárov, psychológov, teológov a ďalších, ktorí by mali čo k téme povedať. Mám na mysli prípady znásilnených žien a prípady, keď sa plod objektívne nevyvíja tak, aby bol zdravý. Tieto prípady poďme „riešiť“ až v druhom slede a doprajme si trpezlivosť. Pozrime sa skôr na to, čo je zdrojom pohoršenie či horovania za práva tej či onej strany.

Zamerajme svoju pozornosť skôr na prípady, ktoré by sme mohli nazvať ako „subjektívne motivované potraty“. Mohlo by ísť o prípady, keď je žena pod akýmkoľvek vonkajším tlakom rodiny či okolností, alebo k počatiu došlo pri mimomanželskom pomere a ani jeden z aktérov „si ho nepraje“, alebo keď sa rodičia či matka necíti byť ako taká pripravená na dieťa. Ako ste si isto všimli, ide o prípady, keď žena vstupovala do intímneho pomeru dobrovoľne a ak by všetko išlo tak ako má, tak by nový život prišiel na svet v plnom zdraví.

Poďme hovoriť o dobrých prípadoch fungovania rodiny, o tom, že nevera a pomery mimo manželstva škodia vzťahom a dôvere v rodinách a spoločnosti ako takej. Hovorme o tom, že intímny vzťah dvoch ľudí je veľmi zodpovedná a posvätná vec. Vytvorme zo strany štátu a príslušných organizácií prostredie, ktoré nahráva rodinám ekonomicky, zdravotne, spoločensky a učme deti už od škôl ku zodpovednosti o svoje zdravie, prevenciu, čistotu srdca. Vštepujme im morálne a duchovné hodnoty, ktoré si dar intímneho vzťahu budú trpezlivo chrániť až do času, kedy budú pripravení na dar ďalšieho života.

Neodsudzujme slobodné mamičky, ktoré sú často skôr hrdinkami. Nevylučujme ich zo spoločnosti a už vôbec nie z cirkví, len kvôli tomu, že niečo nevyšlo v partnerskom vzťahu. Naopak, podporme ich za ich snahu o výchovu nového života.

Verím, že potom i úroveň diskusií, štatistiky, hlboké analýzy, trendy, názory odborníkov alebo polemizovanie budeme vidieť optikou nádeje zdravej rodinne orientovanej a prajúcej si spoločnosti, ktorá sa prirodzene reprodukuje, odovzdáva to najlepšie ďalšej generácii a váži si život ako taký. Spoločnosti, ktorá aj pri nepriazni okolností, podáva pomocnú ruku životu a nerieši subjektívne okolnosti radikálnym odstránením nového života, ktorý by mohol priniesť ľudstvu veľký úžitok.

Pri takto nastavenej atmosfére v spoločnosti i rodinách možno predpokladať, že počet „subjektívnych potratov“ rapídne klesne a ako spoločnosť budeme mať viac energie, času, invencie, prostriedkov i chuti venovať sa „riešeniu“ potratov v druhom slede. Prestaneme tak o tejto téme hovoriť optikou ÁNO – NIE. Ale skôr DOKEDY EŠTE?

Chytíme povraz za správny koniec?

Prečítajte si tiež

• Využime VETO – EÚ nám tu nebude vnucovať potraty bez obmedzení, povinné sexuálne tréningy, ani antikoncepciu z našich daní ako akési základné právo
• KDH odmieta rezolúciu EP na zakotvenie práva na potrat, avizuje pozmeňujúci návrh