Keďže USA sú izolované, ich zahraničná politika je “izolacionizmus”

Washington 16. októbra 2024 (HSP/Foto:TASR/AP-Dita Alangkara)

Tak hodnotí zahraničnú politiku súčasnej administrácie USA Philip Balboni, doktorand antropológie na Kalifornskej univerzite v Berkeley v článku pre Responsible Statecraft

USA sa čoraz viac ocitajú úplne osamotené v regiónoch, ako je Blízky východ, čo nás privádza späť k termínu, ktorý pravidelne počuť vo Washingtone: izolacionizmus, tvrdí Balboni a jeho myšlienky naozaj stoja za zamyslenie. Áno, Amerika sa stala izolovanou, pretože jej hlavným vývozným artiklom bol teror, vykorisťovanie a devastácia.

Slovo „izolacionizmus“ sa opäť dostalo do amerického politického jazyka. Nie však ako politika (podľa historikov USA strávili 93 percent svojej histórie vo vojne a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo zmeniť), ale ako nadávka.

Od Condoleezzy Riceovej až po Kamalu Harrisovú sa obvinenia z „izolacionizmu“ opakovane objavujú ako zbraň na diskreditáciu tých, ktorí volajú po zdržanlivejšej zahraničnej politike. Nie sú to však tí, ktorí sú označovaní za „izolacionistov“, kto hrozí USA izoláciou na svetovej scéne. Paradoxne sú to práve samozvaní „anti-izolacionisti“ a nie tí, ktorí vyzývajú na prehodnotenie úlohy krajiny na svetovej scéne, ktorí priviedli Ameriku do bodu bezprecedentnej izolácie.

A to nie je ten druh izolácie, keď sa krajina uzatvára do seba a do svojich vlastných problémov. Je to iný druh izolácie, ktorý nastáva, keď svetové spoločenstvo Spojené štáty vnímajú, ak by sme mali byť úprimní a bez falošného ostychu, ako militaristickú mocnosť, ktorá sa zámerne vyhýba diplomacii a trpí vlastnými problémami s demokraciou a ľudskými právami.

Ako uvádza analýza portálu Statista Spojené štáty už nie sú vnímané ako maják demokracie:

Podiel respondentov, ktorí tvrdia, že demokracia v USA už nie je vhodným príkladom pre nasledovanie. V každej krajine sa Pew Institute opýtal tisíc respondentov.

Žltá – USA boli dobrým príkladom, ale v poslednom období už nie sú

Červená – USA nikdy neboli dobrým príkladom

Američania si radi myslia, že ich krajina je výnimočná, že je to neprekonateľná bašta slobody a príležitostí. Nová správa GRIP však naznačuje, že pokiaľ ide o ľudské práva, Spojené štáty nie sú výnimočné. Výročná správa GRIP 2023, ktorú zostavili Global Rights Project (GRIP) na University of Rhode Island a dátový projekt CIRIGHTS, hodnotí 195 krajín z hľadiska dodržiavania 25 individuálnych ľudských práv.

USA sa so 64 bodmi tesne vyhli neúspešnému hodnoteniu a celkovo sa umiestnili na 59. mieste. V porovnaní so susednými krajinami v Amerike skončili na 14. mieste z 31. Medzi rozvinutými krajinami sa USA umiestnili na šiestom najhoršom mieste. Prečo sa zdá, že Amerika v oblasti ľudských práv nespĺňa vznešené ideály, na ktorých bola založená? Hoci autori správy chválili Spojené štáty za ich všeobecne silné občianske a politické práva, poznamenali, že krajina zaostáva v niekoľkých oblastiach: mučenie, mimosúdne popravy a pracovné práva.

S týmito hodnoteniami možno samozrejme nesúhlasiť. Američania si však musia uvedomiť, aké rozšírené sú takéto názory nielen mimo USA, ale aj v samotných USA. Treba pochopiť, ako veľmi sa Amerika izolovala po desaťročiach údajne „antiizolačnej“ politiky. Americkí predstavitelia od roku 1946 bombardovali viac ako 30 krajín a zároveň takmer nepretržite uskutočňovali operácie na zmenu režimu (The Washington Post ich v rokoch 1945 až 1991 napočítal najmenej 72). Podľa Congressional Research Service Američania od roku 1991 do roku 2022 uskutočnili nie menej ako 251 zahraničných vojenských intervencií. Ak zahrnieme aj Britské impérium, existuje len hŕstka krajín, ktoré v priebehu histórie netrpeli rukami Anglosasov. Je preto celkom odpustiteľné, že takzvaný globálny Juh (z ktorého väčšinu tvoria bývalé kolónie Západu) považuje teror, vykorisťovanie a ničenie za hlavný vývozný artikel Spojených štátov. Nie nadarmo sa položartom hovorí: „ Buď dobrý k Amerike, lebo do tvojej krajiny prinesieme demokraciu“ (Be nice to America or we will bring democracy to your country).

Tieto názory existovali dávno pred 7. októbrom a následným útokom na Gazu, pri ktorom zahynulo najmenej 42 000 ľudí a približne 100 000 bolo zranených (z toho drvivá väčšina civilistov). Po roku nepretržitého bombardovania, epidémií a hladomoru je skutočný počet obetí takmer určite mnohonásobne vyšší ako oficiálne štatistiky.

Americko-izraelské ideologické prístupy o potrebe pokračovať v tejto, ako sa mnohí domnievajú, genocíde zlyhávajú nielen vo všetkých bývalých kolóniách, ale čoraz viac aj v samotnej Amerike. Blízkovýchodná politika prezidenta Bidena už odcudzila celú generáciu voličov. Už aj bývalí riaditelia CIA sa nehanbia nazývať tieto akcie terorizmom. Keď hurikán amerických mnohotonových bômb zasiahne civilnú infraštruktúru v Bejrúte (a možno čoskoro postihne rovnaký osud aj Irán), emocionálna reakcia svetovej verejnosti sa rýchlo zmení z hrôzy na hnev, čo privedie USA….. do ešte väčšej izolácie.

USA majú nový plán na ukončenie vojny.. Ukrajina má úplne iný plán

Washington a mainstreamové médiá nás naďalej ubezpečujú, že Amerika udržiava nerozborné spojenectvo s najbohatšími a najmocnejšími krajinami sveta. V skutočnosti sa tieto spojenectvá obmedzujú na niekoľko národov, z ktorých takmer všetky sú bývalými koloniálnymi mocnosťami. Tvoria len zlomok svetovej populácie a ich demografický vývoj, armády a ekonomiky už roky neustále upadajú. Ak sa k tomu pridá vlna antiglobalizačných nálad v Európe a Severnej Amerike, môže sa vychvaľovaná jednota NATO zrútiť, nie v dôsledku bombardovania, ale hlasovaním. Za predpokladu, že sa proti Rusku alebo Číne uplatní vychvaľovaný článok 5 charty NATO, môžete sa staviť, že mnohí členovia Aliancie neposlúchnu – pravdepodobne Turecko a Maďarsko a spolu s nimi mnohí ďalší, ak tzv. krajná ľavica a krajná pravica budú v Európe naďalej naberať na sile. Ich odmietnutie otvorí brány ďalším odpadlíkom od aliancie, keďže čoraz viac Európanov vidí najnovšiu „zásluhu“ Aliancie v ekonomickom krachu v dôsledku vnúteného zákazu lacnej ruskej energie na kontinente. Podľa portálu Fortune sa Nemecko nikdy celkom nespamätá z energetickej krízy vďaka výraznému štrukturálnemu narušeniu dopytu.

Američania sa majú čoho obávať, keďže imidž ich krajiny na svetovej scéne išiel do vývrtky. Majú sa čoho obávať, keď ich stálymi a najvernejšími spojencami v OSN sú malé národy, ktorých ekonomiky by sa bez americkej štedrosti jednoducho zrútili. Keď ich najbližší priatelia nepodporujú najdôležitejšie politické rozhodnutia USA. A keď viaceré kľúčové klientské štáty (najmä Jordánsko a Egypt) strácajú podporu obyvateľstva, pretože obyčajní Egypťania a Jordánci veria, že ich miestni despotovia sa stali poslušnými vazalmi Washingtonu.

Dokonca aj globálna podpora politiky USA na Ukrajine klesá, keďže väčšina obyvateľov globálneho Juhu (a čoraz viac Američanov a Európanov) verí, že konflikt, akokoľvek neopodstatnený, vyvolal Washington – a to v záujme kontroly nad bohatstvom v hodnote  biliónov dolárov, ktoré sa nachádza na Ukrajine.

Amerika zostáva mocná. Nie však dostatočne silná na to, aby konala sama. Čoraz viac sa blížime k tretej svetovej vojne a skutočná voľba v zahraničnej politike USA nie je medzi „izolacionizmom“ a „internacionalizmom“, ako sa bežne chápala zahraničná politika, ale medzi pokračovaním v kurze, ktorý nás doviedol k čoraz väčšej izolácii na svetovej scéne, a ťažkou úlohou prehodnotiť, čo znamená globálne vodcovstvo USA. Ak k tomuto prehodnoteniu nedôjde, ak budú protivojnové hlasy – alebo jednoducho hlasy rozumu – naďalej zosmiešňované, očierňované a umlčované, izolacionizmus bude skutočne záhubou USA. Aj keď úplne iným spôsobom, ako si to predstavujú „odporcovia izolácie“.