Katja Schneidtová: Nezvládneme to

Berlín 27. januára 2018 (HSP/Foto:Katja Schneidt Facebook)

V knihe Nezvládnem to dobrovoľníčka pomáhajúca utečencom vysvetľuje, prečo utečenecká kríza preťažuje Nemecko. Ponúkame Vám jednu z najzaujímavejších kapitol z tejto knihy. Ak Vás kniha zaujme, môžte si ju zakúpiť tu. Viac o spisovateľke sa môžete dozvedieť na jej osobnom profile tu.

Spisovateľka Katja Schneidtová (1970), od roku 1999 ako dobrovoľníčka pomáha utečencom. Mnoho rokov žila s tureckým mužom odrezaná od vonkajšieho sveta v jeho moslimskej veľkorodine. Napísala o tom bestseller týždenníka Spiegel Zajatá v Nemecku. Jej nová kniha Nezvládneme to je veľmi zaujímavou, jedinečnou, aktuálne autentickou i odvážnou spoločenskou sondou zo súčasného Nemecka, ktoré zaplavila vyše miliónová vlna migrantov. Vypovedá o nevyhnutnej účasti dobrovoľníkov na jej zvládnutí a o ich konkrétnych úlohách. Nehovorí však len o vybavovaní dokumentov, zabezpečení bývania, jazykových kurzov, vytváraní vzdelávacích a pracovných kapacít, zaobchádzaní s náboženstvom a s dezinformáciami, o potrebe priblížiť moslimom európsku kultúru či spoločenské zvyklosti. Upozorňuje i na konkrétne úskalia, s ktorými sa stretla, delí sa o riešenia, ktoré vidí, a kriticky podčiarkuje vážne chyby, ktoré treba napraviť. Autorka, ktorá má na konte viac ako desať kníh, hovorí: „Islam nie je s nemeckou kultúrou kompatibilný. A len tak tvrdiť, že islam k Nemecku patrí, je len prázdne gesto, ktorým sa nič nevyrieši.“ Naráža tým na iný výrok kancelárky Merkelovej, ktorá zopakovala predchádzajúce slová niekdajšieho prezidenta Christiana Wulffa o tom, že islam patrí do Nemecka. Aj názov knihy – Nezvládneme to – priamo odkazuje na vetu, ktorú Angela Merkelová v kritických situáciách opakuje: „Wir schaffen das“, čiže „Zvládneme to“.  Nefiltrovaný pohľad na každodennú prácu s utečencami a na procesy v dnešnom Nemecku slovenského čitateľa v mnohom poučí a v mnohom prekvapí.

2. kapitola: Príliv utečencov do Nemecka

Utečenecká kríza nie je prekvapivá udalosť a často si kladiem otázku, prečo sa na ňu hraničné štáty lepšie nepripravili. Vojna v Sýrii je priamy dôsledok arabskej jari, ktorá viedla k prvým nepokojom v arabskom svete už v decembri 2011. To, čo vypuklo ako protest proti autoritatívnym režimom a začalo sa nádejou na zlepšenie situácie v oblasti ľudských práv, už čoskoro vyústilo do chaosu, násilia a občianskych vojen.

Tieto okolnosti od roku 2014 využíva pre svoje vlastné ciele teroristická organizácia Islamský štát. Odvtedy vedie v Sýrii a Iraku  krutú vojnu, ktorá takisto zapríčiňuje, že ľudia z týchto štátov v húfoch utekajú. Toto všetko neostáva pre zvyšok sveta žiadnym tajomstvom. Predsa žijeme v dobe internetu a kanálov sociálnych médií a informovať sa o aktuálnej situácii vo svete ešte nikdy nebolo také jednoduché, ako je dnes.

Bol teda dostatok času zriadiť dostatok utečeneckých táborov v blízkosti hraníc a s pomocou EÚ vybudovať sieť humanitárnej pomoci. Toto by utečencom ušetrilo útrapy. Ubytovanie v blízkosti hraníc má veľa výhod, ostatne pre všetkých zúčastnených. Žiadna nebezpečná a vyčerpávajúca cesta do Európy, žiadne náklady na organizované bandy prevádzačov, žiadne rečové a dorozumievacie problémy a žiadne problémy s európskou stravou (áno, strava je napokon skutočne pre utečencov problémom číslo jeden v utečeneckých ubytovniach), ak mám menovať len niektoré.

Pretože však oblasti hraničiace s vojenskými územiami vôbec nie sú pripravené na príval utečencov, utečenci tiahnu ďalej do Európy.

Takmer každý, kto sa touto témou čo len v náznakoch zaoberá, má ešte v čerstvej pamäti utečencov, ktorých dlhé dni zdržiavali v Maďarsku v katastrofálnych podmienkach a tam čakali na možnosť cestovať ďalej do Rakúska a do Nemecka. Spolková kancelárka Merkelová 4. septembra 2015 rozhodla napriek všetkým pochybnostiam o správnosti takéhoto jej postupu, že dovolí, aby tisíce utečencov pricestovali z Maďarska cez Rakúsko k nám, a zdôraznila, že Nemecko nestanoví žiadnu hornú hranicu.

Tým, podľa môjho názoru, vydala fatálny signál a povzbudila záujemcov o azyl, aby sa vydali na dlhú nebezpečnú cestu do Nemecka.

Nazvala to: „V núdzovej situácii ukázať priateľskú tvár.“

Prirodzene sa medzi záujemcami o azyl rýchlo rozkríklo, že utečencov vítajú v Nemecku s otvoreným náručím, a sotva niekto zatúžil hľadať útočisko v inej krajine.

Ešte si dobre spomínam na video, ktoré dlhé týždne kolovalo na sociálnych sieťach. Zachytávalo vlak, ktorý zastavili v akejsi stanici. Tento vlak bol prepchatý utečencami. Pred ním stála početná skupina policajtov a dobrovoľníkov, ktorí chceli zabezpečiť ľudí vo vagónoch vodou a potravinami. Oknami im dnu podávali balenia fliaš s vodou. Utečenci zobrali fľaše s vodou a plní zlosti ich vyhadzovali von oknami na koľajnice. Podtitulok videa niesol informáciu, že utečenci chcú radšej kolu než vodu, preto vyhadzujú fľaše z okien. Pravda však bola iná.

Maďarské úrady zastavili vlak, pretože žiaden z cestujúcich ešte  nebol zaregistrovaný alebo nemal platné doklady. Ľudí mali zaregistrovať v Maďarsku, čo by však týmto utečencom znemožnilo ďalšiu cestu do Nemecka, pretože azylový zákon predpokladá, že utečenec musí podať žiadosť o azyl v tej bezpečnej krajine, ktorú dosiahne ako prvú. Preto sa ľudia úporne bránili, a vysvetľovali novinárom, že nechcú zostať v Maďarsku, ale bezpodmienečne chcú odcestovať do Nemecka.

Takéto dramatické scény by sa v budúcnosti nemali často opakovať a v istom okamihu maďarské úrady poľavili a obmedzili sa na to, že utečencov horlivo sprevádzali na ich ceste do Nemecka a Rakúska, ukazujúc im cestu.

No ani Nemecko nebolo pripravené na nával utečencov, ktorý nasledoval, a tak sa rýchlosťou blesku vytvorili provizórne núdzové ubytovacie kapacity v telocvičniach a v prázdnych budovách. Scénky, v ktorých nemecké obyvateľstvo vítalo prichádzajúcich utečencov za veľkého jasotu ako popové hviezdy, začali odvtedy patriť k už každodennému obrazu, ktorý sa vyskytoval na železničných staniciach a nemeckých prechodoch. Eufória a ochota pomáhať nepoznala v prvých mesiacoch žiadne hranice.

Žiaľ, nevydržala ani zďaleka tak dlho ako neutíchajúci príliv utečencov, a preto došlo k tomu, že v polovici roku 2015 som v budove nášho mestského zastupiteľstva videla visieť oznam, na ktorom bolo čiernym na bielom napísané, že sa hľadajú ďalší dobrovoľníci ochotní pomáhať utečencom.

Pretože som pracovala s utečencami už vtedy, keď v Nemecku hľadalo útočisko mnoho ľudí z bývalej Juhoslávie, dlho som neotáľala a zavolala som na telefónne číslo uvedené na lístku. Ozval sa mi priateľský muž, ktorý bol úplne nadšený, že som nielenže už pracovala pri pomoci utečencom, ale že mám aj bohaté skúsenosti s islamskou kultúrou. Pozval ma na jedno z ich nasledujúcich stretnutí, aby som spoznala ostatných ľudí zo siete pomoci utečencom. Toto stretnutie sa konalo o pár dní a privítali ma priateľsky. V istom bistre sa zhromaždilo zhruba dvadsať mužov a žien, ktorí podávali správy o svojej práci s utečencami a vymieňali si informácie. S napätím som počúvala.

Ako prvé mi udrelo do očí, že tu boli predovšetkým ľudia v takmer dôchodcovskom veku. Toto však bolo aj logické, pretože práve staršia veková skupina disponuje dostatkom nutného voľného času na to, aby mohla pomáhať utečencom pri zvládaní problémov ich bežného života. Mladí ľudia sú buď viazaní zamestnaním, alebo výrazne obmedzení starostlivosťou o deti.

V tento večer som sa dlho bavila s predsedom tejto siete pomoci. Išlo o veľmi angažovaného muža s bohatými životnými skúsenosťami. Človek z každej jeho vety cítil, že stihol nadobudnúť rozsiahle poznatky v oblasti pomoci utečencom a celým srdcom bol oddaný veci.

Po tom, čo som mu troška porozprávala aj o sebe, sa ma spýtal, či mám chuť sa o pár týždňov zúčastniť na informačnom podujatí v našom meste, týkajúcom sa utečencov a predniesť diskusný príspevok o spolužití s moslimami. Mnoho obyvateľov malo strach zo spolužitia s utečencami, ktorí predsa väčšinou patria k moslimskému vierovyznaniu. Obávali sa, ako sa títo ľudia budú k nim správať. Veľmi by preto pomohlo niečo občanom povysvetľovať a zbaviť ich strachu.

Ihneď som súhlasila. Napokon, veď som prišla preto, aby som pomáhala. Dohodli sme sa na tom, že v nasledujúcich dňoch spolu navštívime jednu z tých troch veľkých obecných ubytovní, aby sme si mohli vytvoriť obraz o utečeneckej situácii v našom meste. Veľké zariadenie prijímacieho centra bolo v tomto čase tesne pred dokončením a ešte nebolo v prevádzke.

Po návšteve zmienenej ubytovne som sa v najlepšej nálade vydala domov. V najlepšej nálade preto, lebo ma stretnutie milo prekvapilo. Veď napokon človek denne počul v serióznych médiách tak mnoho príšerných správ o utečencoch v Nemecku. Išlo v nich o sexuálne útoky a krádeže. No zdalo sa, že v našom malom meste sa tieto problémy nevyskytujú. Aspoň v tento večer nepadlo ani slovo  o utečencoch. Zdalo sa, že všetci pravidelne navštevujú kurzy nemčiny, ktoré tiež organizovali dobrovoľníci, a väčšina z utečenca sa zdala ochotná integrovať sa.

Vytvárali teda inak znejúce správy z médií len paniku?

Čoskoro som to mala zistiť!