Kardinál Tomko: K Vianociam by sme sa nemali utiekať ako k bájke

Bratislava 2. decembra 2021 (HSP/TK KBS/Foto:TASR – Roman Hanc)

Kardinála Jozefa Tomka netreba osobitne predstavovať. Obdivuhodné je, že vo veku 97 rokov dokázal absolvovať cestu z Ríma na Slovensko, kde oddychoval v kúpeľoch a stretol sa aj s pápežom Františkom. Pre časopis Nové mesto si zaspomínal na toto stretnutie a v miernom predstihu sa ho redakcia pýtala aj na blížiace sa Vianoce. Zamyslel sa, čo odkazujú sviatky narodenia Pána človeku, a zaspomínal si aj na to, ako vyzerali Vianoce u nich doma, keď bol mladý

– Ktorý moment pápežovej návštevy bol pre vás osobne najsilnejší?

Určite to bolo moje stretnutie s ním na štadióne v Košiciach. Asi ani nečakal, že ma tam nájde, a z ničoho nič sme sa stretli. To bolo veľmi milé, povedal by som, že skoro „domácke“ stretnutie, lebo sme sa ako dvaja Rimania stretli na Slovensku. Obaja sme sa tešili. No azda najviac sa tešili ľudia.

– Ako ste vnímali stretnutie Svätého Otca s mladými, na ktorom ste sa zúčastnili aj vy?

To bolo čosi, čo sa nedá opísať, to treba zažiť a prežiť. Myslím si, že mladí to prežívali veľmi intenzívne.

– Čo hovoríte na to, ako pápeža prijali Slováci?

Ľudí bolo dosť. Chceli sa Svätému Otcovi pochváliť programom, ktorý pripravili, a on to ocenil.

– Zachytili ste aj nejaké hodnotenia členov pápežskej delegácie, napríklad, ako sa im páčilo Slovensko?

Bolo to veľké ocenenie z ich strany. Hovorili, akú máme peknú krajinu. Tí, čo na Slovensku dovtedy neboli a nepoznali ho, boli naozaj prekvapení krásou krajiny. Vnímali, že Slováci sú ľudia srdca a srdcom aj odpovedali pápežovi. Z jednej aj druhej strany bola táto návšteva veľmi ocenená. Na konci generálnej audiencie pápež zakončil správu o návšteve Slovenska tým, že prosí Pána o milosť, aby táto cesta priniesla bohaté ovocie.

– Čoskoro budeme opäť sláviť Vianoce. Čo by mal tento sviatok znamenať pre dnešného človeka?

Ak sa chceme radovať z Vianoc a získať niečo pre seba, mali by sme si uvedomiť, že Vianoce sú skutočnosťou. Ježiš Kristus sa naozaj narodil, je to konkrétna ľudská osoba, ktorá tu žila. Potom môžeme prijať to, čo prináša. Prináša nielen lásku, ale aj učenie, pohľad na Boha, človeka a svet. To je Ježiš Kristus, ktorý prináša čosi, čo je trvalé. A trvalá je jeho láska, ktorú on vyučoval a prinášal celému ľudstvu. Toto majú Vianoce znamenať pre človeka – že Boh je skutočná láska, ktorá sa má aj dnes vteliť do ľudských sŕdc a dáva sa ľuďom, aby ich získala pre Boha. Boh chce cez svoju lásku v ľuďoch rozšíriť vzťah naozajstnej lásky, ktorá sa rozdáva, prináša pozitívny vzťah jedného k druhému. K Vianociam by sme sa nemali utiekať ako k bájke, povesti alebo ako k niečomu materiálnemu.

– Ako ste trávili Vianoce v detstve a mladosti? Na čo si najradšej spomínate?

V našej rodine sme prežívali Vianoce uprostred spoločnosti, ktorá bola zaplavená tlakom materializmu a popieraním viery. Veda sa snažila vymazať osobu Ježiša z Nazareta z existencie viery tak, aby Ježiš Kristus nemal čo povedať. S tým sme bojovali v mladosti a bolelo to. To bolo chápanie, ktoré sa nám predstavovalo ako jediné, pravdivé, vedecké. Naša viera sa vzpierala takémuto chápaniu Ježiša Krista. Už ako mladí sme si začali utvárať svoju vieru, zosobňovať ju, aby to bolo čosi reálne, čo nás hreje. Toto sme si museli vydobyť, očistiť a z toho žiť. Vianoce sa stali súčasťou nášho každodenného života.

Ježiška sme si predstavovali ako malé, ale milostivé dieťa, ktoré prinášalo niečo podstatné – lásku. Naše chudobné rodiny sa stali miestom, kde sa malý Ježiško narodil a rástol svojou láskou. Bola to príležitosť osláviť, že Ježiško sa tu narodil, naozaj tu bol a narodil sa pre nás.

– Ako u vás vyzerala štedrá večera?

Bola veľmi skromná. Rodina sa na štedrý večer schádzala a toto stretnutie bolo stretnutie lásky. Láska Ježiša Krista sa stávala viditeľnou. Jedli sme to, čo nám najviac chutilo – cestoviny, hubovú polievku.

Darčeky sme dostávali, ale nemali sme na nejaké zvláštne dary. Rodičia nám kupovali to, čo nám bolo užitočné a potrebné – šaty, knihy alebo iné potreby.

– Chodievali ste na polnočnú svätú omšu?

Samozrejme. V pamäti mi ostalo, že v noci napadol sneh a ten vŕzgal pod našimi nohami. To nám vnikalo do uší aj do srdca. Prvú vianočnú noc sme prežívali v teple domova, v úzkom kruhu rodiny. Nechodili sme na návštevy, až neskôr. Tí, ktorí sa na Vianoce vracali zďaleka domov a stretli sa na polnočnej, sa vo veľkom vítali a pozdravovali. Láska vypukla a rozlievala sa. Kristova láska sa okamžite stala konkrétnou, ľudskou, vtelila sa do nás. Keď sa rozozvučal organ a naplno sa spievali koledy, celý kostol sa ozýval. To sa vrývalo do našich uší a pamäti.

Potom na Štefana sa začalo koledovanie v kolektívoch. Chlapi sa zobrali a od jedného konca dediny po druhý, od rodiny k rodine, spievali koledy jednu za druhou. Pridali aj pár slov ako prianie. Takto sa celá dedina ohriala Kristovou láskou. Pripravovali a nacvičovali sme tiež divadlo a program pre mládež. Vystúpenia boli v kultúrnom dome, ktorý na tento účel pripravili kňazi.

Zdroj: nm.sk Ján Heriban (publikované so súhlasom redakcie)

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.