Kardinál Mauro Piacenza: Pokánie v čase núdzového stavu

Vatikán 29. marca 2021 (HSP/TK KBS/Foto:Screenshot video/Youtube)

Prinášame v plnom znení duchovný podnet k prežívaniu Veľkého pôstu od hlavného pápežského penitenciára kardinála Maura Piacenzu. Úvaha z pera kardinála Maura Piacenzu bola publikovaná na internetovej stránke Apoštolskej penitenciárie pod titulom „La penitenza al tempo dell’emergenza. Riflessioni per la Quaresima 2021“ a vyšla 18. februára aj v denníku L´Osservatore Romano

Pokánie v čase núdzového stavu

Úvahy na Pôst 2021

Práve keď sa sebazaprenie, obeta a pokánie už zdali byť vykázané zo slovníka toho Západu, ktorý sa stal hluchým voči akejkoľvek forme umŕtvovania, pre svoje opojenie oplývaním a pohodlím, všimnime si, že tie isté slová nanovo nekompromisne vstúpili cez prah súčasnej krízy pandémie: od občanov na celom svete sa požaduje, aby sa vzdali – aspoň sčasti – požívania svojich osobných slobôd, aby obetovali svoj „životný štýl“ osvojením si nevyhnutných hygienicko-zdravotných opatrení, aby poslúchali pokyny zákonitej autority, a to aj vtedy, keby znemožnili opateru, ba dokonca i poslednú rozlúčku s hospitalizovaným rodinným príslušníkom.

Človeka 21. storočia takto objavujeme v prevalcovaní strachmi, schopného istej dôvery – niekedy až bezmedznej – voči autorite, a ochotného k formám odriekania sa, až donedávna nemysliteľným, hoci slúžia na ochranu telesného zdravia, osobného i kolektívneho. Na posúrenie všetkých k tejto ochote, sa masmediálna komunikácia, ako sa zdá, ustavične pohybuje v troch smeroch: varovať pred bezprostredným nebezpečenstvom, pred ktorým je každý zodpovedný za seba i za ostatných; odkrývať budúci, v zásade pozitívny obzor, v rámci ktorého sa všetko bude môcť vyriešiť k lepšiemu; [a do tretice] uisťovať, že požiadavky čakať a znášať obety budú mať raz koniec.

Čiastočne sa v týchto smeroch vždy uberalo aj kresťanské pokánie, ešte stále prítomné v kultúrnom zázemí Západu, ktoré sa vo svätom Pôstnom čase ponúka a odporúča všetkým. Veď v kolekte Popolcovej stredy sa modlíme: «Milosrdný Bože, dopraj nám týmto svätým pôstom nastúpiť cestu duchovnej obnovy, aby nás pokánie posilňovalo v boji proti nepriateľom spásy».

Je naznačené hroziace nebezpečenstvo, číhajúci nepriateľ – duch zla –, pred ktorým je všetok kresťanský ľud povolaný „do zbrane“ pokánia. Otvára sa pozitívny obzor, ktorým je víťazstvo dosiahnuté Kristovým krížom, na ktorom majú účasť tí, ktorí Ho prijímajú vo vlastnom živote; je tu uistenie o konci tohto boja, ktorý predstavuje „posvätné číslo“ štyridsiatich dní, čas skutočného obrátenia a spásy.

Toto zlo, toto víťazstvo a tento čas však majú neporovnateľný význam pre život človeka, pretože sa netýkajú iba časného dobra telesného zdravia, ale toho oveľa radikálnejšieho dobra večnej spásy, a to duše i tela. Nejde iba uzdravenie alebo imunitu voči nákaze, ale víťazstvo nad hriechom, ktorý robí z človeka otroka, a nad smrťou, ktorá ukončuje akúkoľvek ašpiráciu, ktorá je iba ľudská alebo je taká prehnane. Nejde len o čas lockdownu a mimoriadnych opatrení v boji proti pandémii, ale ide o čas ako celok, ukázaný z perspektívy konca a osvetlený svetlom vzkriesenia.

Z tohto dôvodu sa pôstny čas začína gestom udeľovania popola, sprevádzaným kajúcou formulkou: «Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš». Týmto spôsobom sa u veriacich vzbudzuje vnímanie a povedomie toho, že sú stvoreniami, že celým svojím bytím  závisia od Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, vedomie zacielenosti vlastného života, ktorý má vo veľkom Božom nebi, a nie v pozemských veciach, plný zmysel a konečný cieľ.

Kresťanské pokánie v sebe navyše skrýva hlbokú radosť a zmysel pre nepotlačiteľnú spravodlivosť, ktoré treba nanovo odkrývať, ohlasovať a prežívať s obnoveným elánom v celej cirkevnej šírke a na každej úrovni. Kresťanské pokánie totiž nespočíva v nejakom namáhavom a neistom snažení získať si vlastnými silami určitú Božiu priazeň tam, kde ľudské snahy ukázali celú svoju nedostatočnosť.

Naopak, pokánie spočíva v nepotlačiteľnej potrebe, ktorá vyviera v každom opravdivo kresťanskom srdci, odpovedať celým sebou samým na tú Lásku, plne božskú a plne ľudskú, ktorá v Kristovi vzala na seba zlo sveta, a jeho krížom a vzkriesením obnovila svet skaličený hriechom.

Takto sa pokánie stalo – a vždy tak bolo Cirkvou ponímané – ozajstnou cnosťou, darovanou a oživovanou Duchom Svätým, ktorý je vždy Duchom Krista Vykupiteľa, prostredníctvom ktorého sa človek otvára veľkému Kristovmu víťazstvu, necháva, aby celý jeho život odteraz radikálne patril Kristovi a prijíma to, že sa učí trpieť so svojím Pánom, aby zodpovedne prijal následky vlastného hriechu, ponúkajúc spravodlivú vynáhradu, ale predovšetkým aby poznal tajomstvá Kristovho Srdca a mal účasť, odteraz a stále viac, na novom Živote Toho, ktorý sa «namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu» (Hebr 12,2).

Z veľkej a živej prítomnosti Vykupiteľa človeka, Ježiša Krista, stredu vesmíru a dejín (porov. Ján Pavol II., Redemptor hominis, 1), sa rodí a formuje kresťanské „myslenie“, schopné všetko posudzovať v jase tohto svetla a všetko prežívať v živom a životodarnom vzťahu s Tajomstvom, ktoré všetko tvorí a obnovuje.

Z tejto veľkej a živej Prítomnosti sa rodia a kryštalizujú aj všetky tie formy pozornosti, v ktorých liturgická a duchovná tradícia Cirkvi v priebehu dlhých storočí dozrievala, a ktoré nachádzajú svoje najkonkrétnejšie a plné uskutočnenie vo sviatostiach pokánia a Eucharistie: správne uvažovanie nad sebou samým pri spytovaní svedomia; obrátenie vo vzťahu k Bohu, k sebe samému a k bratom prostredníctvom modlitby, pôstu a almužny; každodenné pamätanie na prítomnosť Krista plnením „pôstnych predsavzatí“; spomienka na jeho vykupiteľské utrpenie v zbožnom konaní krížovej cesty; recitácia kajúcich žalmov; litánie k svätým, ktorí sú tou opravdivou veľkou „väčšinou“ v Božom svete; nikdy nezrušené a dnes také potrebné kajúce procesie; láskyplné rozjímanie o ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi pri eucharistickom slávení a adorácii; dôverujúca a vrúcna modlitba k Bolestnej Panne Márii, ktorá všetkých splodila a neustále plodí, zjednotená s krížom svojho Syna, a preto už plne účastná na sláve vzkriesenia.

Ona, Matka Boha, ktorý sa stal človekom a Matka všetkých žijúcich, nech nám vyprosí, aby sa naše mysle a srdcia otvorili víťaznej Kristovej láske a dozrelo v nás pravé kresťanské pokánie, ktoré jediné je schopné súčasnú núdzu pandémie prijať a vnímať ju premenenú v príležitosť spásy, dávajúc v srdci človeka dozrievať radosti a slobode tých, ktorí vedia, že nepatria nijakej mocnosti toho sveta, ale jedine Kristovi a jeho spásonosnej moci.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v sekcii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.