Kajúcnik Beňa a manipulácie v trestných konaniach

Bratislava 9. júla 2021 (HSP/Foto:TASR -Martin Baumann, Jakub Kotian, Ministerstvo vnútra SR, Jaroslav Novák)

Po Makóovi skončil v putách začiatkom decembra 2020 druhý kľúčový kajúcnik, prvý námestník Slovenskej informačnej služby Boris Beňa, hneď potom, ako sa rozbehla akcia NAKA s názvom Judáš. Bol obvinený za zločin korupcie a prečiny ohrozenia dôvernej a vyhradenej skutočnosti. Vtedy sa v televíznych záznamoch vedľa neho objavil známy právny servisman, vtedajší advokát, dnes špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Pravdepodobne pod jeho vplyvom sa Beňa priznal a zaspieval

Len tak si možno vysvetliť, že sa vo väzení dlho nezdržal a po krátkom čase v postavení kajúcnika uzavrel dohodu o vine a treste s dozorovým prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) Petrom Kyselom, ktorému už šéfoval Lipšic, nomenklatúrny káder koalície. Prirodzene ako riaditeľ tohto úradu nemohol zastupovať svojho niekdajšieho klienta pre možný konflikt záujmov, preto jeho prípad prevzal kolega Peter Kubina.

Všetko sa to odohralo na slovenské pomery neobyčajne rýchlo. „Kajúcna výpoveď“ plukovníka Beňa zabrala, do hľadáčika policajtov nasmerovala podnikateľa Martina Kvietika a jeho bývalého šéfa Vladimíra Pčolinského a napokon aj generála Lučanského, ktorý bol v tom čase už mŕtvy. Tromfom pre vyšetrovateľov a prokurátora však bolo jeho svedectvo o bývalom najmocnejšom mužovi NAKA Branislavovi Zurianovi. To ho malo usvedčovať z vynášania utajovaných informácií.

Lenže, kto by sa zdržoval overovaním pravdivosti Beňovej výpovede, veď kajúcnici predsa neklamú ako hovoril špeciálny prokurátor Daniel Lipšic, ktorého bývalý riaditeľ kontrarozviedky SIS a novinár Peter Tóth nazval „Matovičov Himmler.“Asi vie prečo. Tóthova impertinencia sa zrejme okrem iného odvoláva na Lipšicovo kontroverzné zvolenie za riaditeľa UŠP v parlamente pod politickým patronátom a lobbingom vtedajšieho predsedu vlády. Igor Matovič potreboval Lipšica a Lipšic Matoviča. Oboch spájali spoločné ciele – dotiahnuť NAKA s baranidlom na vylomenie dverí do najvyšších politických poschodí, pričom bolo verejným tajomstvom, že obaja majú na mysli najvyššie poschodia opozície, najmä Smeru SD a predstaviteľov tejto strany.

Kto sú „kajúcnici“ a funkcionári na dôležitých postoch v spravodajstve a polícii Boris Beňa, Beďo Slobodník alebo Dano Čech, ktorí si so Zurianom tykali, by bolo na osobitnú kapitolu o ich účinkovaní v tomto zvláštnom polosvete korupcie, udávaní a intríg. Na rozdiel od nich bol Zurian legendou medzi operatívcami, nepodkupný muž z charizmou a autoritou, podobnou generálovi Lučanskému, s ktorým boli nerozluční priatelia. Obaja boli športovci, stopercentní policajti, spolu rozkladali a usvedčovali mafiánsku skupinu bossa Černáka, spolu trávili dovolenky v Tatrách, a súťažili ako nosiči, kto vynesie ťažší náklad na Zamkovského chatu.

Paradoxne, jeden z nich už nie je medzi živými a druhý už nie je policajt, kým ich udavači si užívajú na slobode výsady kajúcnikov a peniaze nadobudnuté kriminálnou činnosťou. Vykúpili sa svedectvami (aj krivými?) na svojich bývalých kolegov a dostali smiešne podmienečné a finančné tresty.

Na základe rečí rôznych donášačov chodil Zurian na koberec k ministrovi Mikulcovi. Vraj sa stretával s politikmi zo Smeru, vraj hrával karty s podnikateľmi na hausbóte kdesi v Bratislave, alebo pašoval cigarety z Ukrajiny a predával ich v Poprade. Všetky tieto klamstvá vedel Zurian ľahko vyvrátiť, ale vyslovené klebety už boli v éteri a nálepka nominanta predchádzajúcej vlády ako aj kamarátstvo s Lučanským boli jedným z dôvodov podozrenia. Isteže, bolo tu aj zrejme „nepriestrelné“ svedectvo Lipšicovho koňa Borisa Beňa.

Jedno ráno prišli pred jeho dom v Poprade šestnásti policajti NAKA, baranidlom rozbili dvere a urobili domovú prehliadku. Scéna ako z holywoodského filmu bola iba pre oči susedov, nebol dôvod na inscenáciu s ozbrojeným komandom, lebo policajti a všetci naokolo vedeli, že dom je prázdny a majiteľ je na dovolenke v Chorvátsku. Zurian neočakával takúto akciu, hoci vedel, z prípadu Jankovskej a iných obvinených, že reprízy podobných scén pri zatýkaní boli takmer pravidlom. Vedel o tom, ale hoci bol šéf NAKA, odstavili ho na pokyn zhora. Nemal prístup k informáciám a o zadržaných osobách sa dozvedal až z hlásenia vyšetrovateľov a z médií. Ako sa vyjadril pre Plus sedem dní „vyšetrovatelia sa spovedali priamo Kovaříkovi“ (policajnému prezidentovi od januára 2020 pozn. autora).

Zurian na inom mieste povedal: „Myslím, že to všetko manažoval prokurátor Kysel“ (námestník na ÚŠP). Mal dôvod spomenúť Kyselu, lebo sa dozvedel, že za ministrom vnútra Mikulcom bol Lipšicov námestník a žiadal ho, aby Zuriana odvolal, lebo má vraj rovnaké praktiky ako Lučanský. Nevedno, aké praktiky mal Kysel na mysli.

.

Mimochodom, generálny prokurátor SR Maroš Žilinka podal návrh na disciplinárne konanie voči tomu istému Petrovi Kyselovi prokurátorovi ÚŠP pre porušenie povinností prokurátora v prípade Jozefa Reháka, keď Kysel vybavoval žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu neodôvodnene dlho, až 57 dní, čím zjavne porušil „zákonnú povinnosť vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.“

Zaujímavou a pre niekoho prekvapivá informácia bola správa, že Maroš Žilinka odobral prípad obvineného Zuriana z rúk Lipšicovho Úradu špeciálnej prokuratúry a po preskúmaní veci jeho prokuratúra Zurianovo obvinenie štrnásteho júna zrušila. Uznesenie o vznesení obvinenia označila za nezákonné, neopodstatnené, vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Zurian, ktorý sa už predtým vzdal funkcie a odišiel do civilu, si mohol po týždňoch tlaku a stresu vydýchnuť. S predchádzajúcou funkciou ho spájali trpké spomienky, ale aj odhodlanie bojovať za svoju pravdu a hovoriť otvorene o vojne policajtov, o manipulovaní s výpoveďami tzv. univerzálnych svedkov, ktorí sa v postavení „kajúcnikov“ stali takmer hrdinami týchto hektických dní.

Bývalý šéf NAKA a bývalý policajt Zurian vystúpil z tieňa príslovečnej mlčanlivosti „čo ťa nepáli nehas“ a prehovoril v interview týždenníka Plus sedem dní, z ktorého prebrali mnohé periodiká a internetové portály celé state. Z veľkej časti sme sa dozvedeli to, čo sme zachytili aj z tajnej správy Slovenskej informačnej služby prednesenej Borisom Kollárom v parlamente. Stručne povedané, správa bola o manipulovaní trestných konaní univerzálnymi svedkami a o koordinácii ich výpovedí. Túto nezákonnú činnosť polície, vyšetrovateľov aj nemenovaných prokurátorov UŠP má SIS zadokumentovanú a overenú tak, aby mohli byť operatívni pracovníci NAKA trestne stíhaní. Pre prezidentku Zuzanu Čaputovú, premiéra Eduarda Hegera a ďalších vysokých predstaviteľov štátu a bezpečnostných zložiek neboli tieto šokujúce informácie z parlamentu nové. Vypočuli si ich priamo z úst Michala Aláča riaditeľa SIS v špeciálnej miestnosti tajnej služby zabezpečenej proti odpočúvaniu.

Čo vlastne bolo obsahom dôverných, ale neutajených informácií SIS? Bola to správa o ovplyvňovaní svedkov v kauzách známych z akcií NAKA Božie mlyny, Očistec, Judáš a Mýtnik, v ktorých figurovali ako obvinení bývalí vysokí funkcionári polície, Slovenskej informačnej služby, finančnej správy a ich známi podnikatelia. Mená zadržaných boli alebo sú verejnosti známe: bývalí prezidenti polície Tibor Gašpar a Milan Lučanský, bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, Peter Hraško a Robert Krajmer z NAKA a ďalší funkcionári z bezpečnostných zložiek štátu.

Podľa správy SIS univerzálni svedkovia dostávali od príslušníkov polície informácie o výpovediach iných spolupracujúcich svedkov, o úkonoch a priebehu trestných konaní. „Kajúcnici“ koordinovali svoje výpovede tak, aby sa navzájom potvrdzovali. Všetko s vedomím vyšetrovateľov.

Medzi mnohými zo zadržaných, ktorí vypovedali ako svedkovia proti svojim kolegom, boli vari najznámejší „kajúcnici“: bývalý riaditeľ Finančnej správy Bernard Slobodník, bývalý sudca Vladimír Sklenka, bývalý prvý námestník SIS Boris Beňa a šéf Kriminálneho úradu Finančnej správy Ľudovít Makó. Všetci štyria podnikajú a užívajú si slobodu, odsúdení bol zatiaľ len Beňa, ktorý si mohol od radosti zapískať: dostal tri roky s podmienečným odkladom na päť rokov a peňažitý trest 14 tisíc eur.

Ten kto sa vyzná v právnych pomeroch demokratických štátov by si myslel, že podobné zistenia tajných služieb zatrasú vládou a minimálne príde o kreslo minister vnútra. Ale u nás akoby sa nechumelilo. Prezidentka iba ľutuje, že sa na onom tajnom stretnutí zúčastnila a predseda vlády Heger s jeho zodpovedným ministrom Mikulcom bagatelizujú správu vlastných tajných, lebo podľa nich to nie sú dôkazy. Je to zároveň smiešne i hlúpe. Čo je vlastne správa SIS – konšpirácia odtrhnutá od reality alebo hodnoverné informácie podložené videozáznamami, nahrávkami a písomnými dokumentmi? Ak ide o hoax (čo je nepredstaviteľné) mala by vláda rozpustiť Slovenskú informačnú službu ako nedôveryhodnú inštitúciu, ale ak ide o doložené tvrdenia, malo by nasledovať dôrazné a rozsiahle vyšetrovanie elitným tímom, potom príkladné potrestanie páchateľov, pôvodcov magaškandálu bez ohľadu na funkcie a napokon aj prípadné prepustenie nevinných z väzby. Nie naopak.

Bez povšimnutia by nemala byť ani krivá Beňova výpoveď za ktorú ho dotknutý Zurian zažaloval a rovnako ani prekvapujúca informácia, ktorú uviedol v trestnom oznámení na Borisa Beňaaj v interview pre týždenník Plus sedem dní. V rozhovore sa Zurian zmienil „o nečinnosti v trestnej veci, ktorá sa týka podozrenia z daňových trestných činov súčasných vládnych politikov.“ Podľa neho „akosi ticho je aj v ďalšej veci. Dano Čech mi hovoril, že Mikulec vraj zobral niekoľko tisíc eur za nejaký IT systém, ešte keď pôsobil vo Vojenskom spravodajstve.“ Kvôli presnosti treba uviesť, že Daniel Čech je tiež jedným z kajúcnikov, ktorý pôsobil ako generálny riaditeľ sekcie daní na Finančnej správe a dobre sa poznal s Branislavom Zurianom.

Pokračovanie kapitoly v knihe….

Ľudovít Števko