Bratislava 17. novembra 2021 (HSP/Foto:Archív )
Na Slovensku žijeme turbulentné obdobie súvisiace s pandémiami rôznych druhov. No je aj niečo čo by nás nemalo vťahovať do týchto prevažne neduhov dneška. 16. novembra 2021 uplynulo sto rokov od narodenia mimoriadnej osobnosti slovenského výtvarného umenia akademického maliara Mikuláša Klimčáka
Bol nielen slovenský maliar, ale aj filozof, sochár, monumentalita, ilustrátor, reštaurátor, spisovateľ, editor a ikonopisec. A pokiaľ zoberieme do úvahy zameranie a najmä opusy jeho tvorby, môžeme o ňom hovoriť ako slovenskom umelcovi storočia „už od začiatkov ju charakterizovala kresťanská náboženská orientácia, jeho dielo je ojedinelé svojim programovým zacielením na cyrilo-metodský odkaz a na historickú tematiku. Oživuje v ňom nielen dedičstvo byzantskej kultúry – naše písomníctvo, ale aj históriu slovenského národa.
Mikuláš Klimčák bezpochyby patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov vtedajšieho a teda aj súčasného slovenského výtvarného umenia.“ (https://galeriadielo.sk/klimcak-mikulas_85) „Vytvoril ikony viacerých osobností tohto obdobia. Jeho inšpiráciou bol i slovanský dávnovek, nesmrteľnosť, materstvo, rodina a spoločnosť. Patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia. Ako maliar je skôr filozofom, než pozorovateľom. Pracuje a tvorí v širokej škále monumentálnych techník, od tkanej, viazanej tapisérie, art-protisu, textilnej koláže-aplikácie, cez vitráž a gubu k štukolustru, mozaike, betónovým reliéfom a dreveným objektom. Je označovaný za majstra vitráže, sakrálnej a svetskej architektúry – ako prvý u nás v asymetrickej farebnej vitráži využil konštrukciu, resp. mrežu vitráže ako výtvarný spolu komponent s využitím výtvarnej hodnoty priesvitných plôch.
Klimčák rozsiahlym dielom zasiahol takmer do všetkých oblastí výtvarnej tvorby. Je i autorom viacerých poštových známok. Medzi filatelistami sú vysoko cenené. Podľa on line filatelistickéhomagazínu Infofila.net patria ním vytvorené “Vianoce” k doteraz najhodnotnejším slovenským známkam s vianočným motívom – nielen zvoleným výtvarným námetom, maliarskou dokonalosťou ale i celkovou novou a netradičnou ikonografickou kompozíciou.
V poslednom roku starého Milénia vo vlastnom náklade vydal reprezentačné bohato ilustrované vydanie Konštantína Filozofa Proglas, básnického Predspevu staroslovenského prekladu evanjelia (v slovenskom preklade básnika Viliama Turčányho), ktoré si zo Slovenska odniesli mnohí zahraniční štátnici ako dar prezidenta Slovenskej republiky. Michal Chuda to poeticky ocenil v básni uvedenej aj v rámci spomienky s názvom Pochvala Proglasu, venovanej Mikulášovi Klimčákovi a Viliamovi Turčánymu. Vo svojej tvorbe chcel vyjadriť svedectvo o dnešnom živote, svedectvo o veľkej historickej minulosti národa, svedectvo o poézii dnešného žitia a nadovšetko svedectvo o dejinnej oprávnenosti svojho ľudu na svojbytný národný a sociálny život.“
Toto ojedinelé jubileum – ojedinelého slovenského umelca si na základe projektu autora tohto príspevku pripomenuli Spomienkou v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave Gréckokatolícka cirkev, Bratislavská eparchia, Spoločnosť svätého Gorazda, Matica slovenská Martin, Spolok sv. Cyrila a Metoda Michalovce a Rada Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru v nedeľu 14. novembra 2021 v Gréckokatolícky katedrálnom chráme Povýšenia vznešeného a životodarného Kríža, (Ul. 29. augusta, Ondrejský cintorín).
Spomienka začala svätou liturgiou, hlavným slúžiteľom bol Dipl.-Theol. Univ. Rastislav Čižik, farár katedrálneho chrámu, ktorý zvýraznil dielo jubilanta a podčiarkol jeho príslušnosť k farnosti a poďakoval za diela, ktoré zdobia tento katedrálny chrám. Liturgiu veľmi kultivovane a podľa kánonov kantoroval David Pancza. Po liturgii zazneli slávnostné príhovory Mgr. Maroša Smolca, správcu Matice slovenskej a predsedu Spoločnosti svätého Gorazda PaedDr. Miroslava Holečka, predsedu Prezídia Matice slovenskej. S odborným príspevkom K životu a dielu Mikuláša Klimčáka, vystúpil výtvarný teoretik PhDr. Ladislav Skrak, predseda Výtvarného oboru Matice slovenskej. Výťažky z ich vystúpení uvádzame pred záverom príspevku. Epilógom podujatia bola poeticko-hudobná kompozícia Pocta veľkému slovenskému umelcovi. Scenár a réžia Miroslav Holečko, dramaturgia hudobnej časti Katarína Jablokovová, účinkovať mali recitátor Rastislav Čižik a hudobný sprievod huslistka Katarína Jablokovová. Pre náhlu mimoriadnu udalosť v rodine recitátora básne Michala Chudu Pochvala Proglasu a Slovensko moje deklamoval moderátor celého mimo liturgického programu Miroslav Holečko. Katarína Jablokovová virtuózne zdecentila kompozíciu skladbami J. S. Bach Adagio zo sonáty g-moll ,G. Tartini Larghetto zo sonáty g-moll a F. Schubert Ave Maria (akosi citované zdroje i životopisci Mikuláša Klimčáka „pozabudli na jeho hlbokú úctu k Bohorodičke“…
Z myšlienok na vystúpení na spomienke:
Výtvarný teoretik PhDr. Ladislav Skrak, predseda Výtvarného odboru Matice slovenskej: „ocenenia tejto osobnosti slovenských dejín už plne kompetentne pripomenuli vdp. Čížik a p. Smolec ako správca Matice slovenskej /z roku 2007 – Rytier Rádu sv. Silvestra udelený Benediktom XVI., resp. Zlatá medaila Matice slovenskej sv. Cyrila a Metoda, 2011/. V čom však spočívajú výtvarné a umelecké, ale aj osobnostné hodnoty Mikuláša Klimčáka? Ako absolvent slávnej pražskej UMPRUM-ky na začiatok vytvoril monumentálne diela najmä v textile – venované Sládkovičovej Maríne, Slovensku, Prometeovi, alebo aj K hviezdnym svetom. Vytvoril aj súbor dekoratívnych reliéfov a objektov do architektúry – napríklad pri vstupe do novostavby železničnej stanice v Košiciach. To, čo zarobil, osobne investoval do náročného vzniku vrcholného diela – gobelínu Príchod byzantskej misie k 1 100. výročiu. Námetovo oživil slovenskú historickú maľbu a ikonografiu maľby cirkví východného obradu o slovanský, cyrilo-metodský a veľkomoravský horizont /Veľkomoravská tragédia, Cyrilo-metodský cyklus, Regnum Slavorum, atď./. V 90-tych rokoch vytvoril rozsiahly súbor nástenných a nástropných malieb v cerkvách košickej a prešovskej eparchií. Vznikali ako svojské dary na Národný poklad. Bude vhodné odborne spracovať aj tento okruh ako významnú súčasť Klimčákovho diela.“
Mgr. Maroš Smolec, správca Matice slovenskej: „Dovoľte mi na úvod ospravedlniť predsedu Matice slovenskej Mariána Gešpera, ktorý prevzal záštitu nad dnešným podujatím z neúčasti z dôvodu iných pracovných povinností.
Bratia a sestry, žijeme neľahkú dobu. Slovenská spoločnosť sa zvíja v bolestiach choroby moderného sveta. Akosi zabúdame na tradičné ľudské hodnoty, ktoré stvárňoval vo svojich dielach aj Mikuláš Klimčák. Nový svet zatieňuje také morálno-etické princípy akými sú kresťanstvo, materstvo, rodina a národ, ktoré inšpirovali vo svojej tvorbe aj Mikuláša Klimčáka.
Tento týždeň v slovenskom parlamente poslanci zamietli návrh zákona o ochrane nenarodených detí. Predkladatelia sa snažili chrániť život, tak ako to garantuje slovenská ústava ale aj morálno-etický princíp. Nepriatelia tohto návrhu spustili falošnú mediálnu kampaň, že zákon by obmedzoval práva žien. Nebola to síce pravda, ale zapôsobila. Zákon neprešiel. Chýbal jeden hlas. A to ochranu nenarodeného dieťaťa garantuje aj Ústava SR a základný pilier človečenstva, ktorým je ochrana života.
Politici diskutujú aj o Matici slovenskej. Matica vraj zaspala v minulom storočí, kto potrebuje Maticu, keď štátnosť už máme, jedným slovom – vraj sme zápecníci. Nie je to pravda. Matica je stále živý kultúrny organizmus, ktorý po celom Slovensku šíri hlavne regionálnu kultúru prostredníctvom svojich dobrovoľníkov a profesionálnych regionálnych kultúrno-osvetových pracovníkov. Organizujeme kultúrne podujatia, besedy, a pripomíname si aj míľniky a osobnosti slovenskej histórie. A v tomto aspekte suplujeme aj štát. Konkrétnym príkladom je aj dnešok. Ako si štát spomenul na Mikuláša Klimčáka ? Nijako! Pritom jeho diela visia sú v mnohých významným štátnych inštitúciách vrátane bratislavského hradu, visia vo Vatikáne, vlastní ich Putin i mnoho ďalších významných štátnických osobností. Získal najvyššie pápežské vyznamenanie pre laika. Spomenula si Matica aj grécko-katolícka cirkev.
Pred troma dňami bolo výročie ukončenia 1. svetovej vojny. Ako si spomenul štát? Politici dali vence na hroby vojakov. Matica však odhalila pamätnú tabuľu slovenským legionárom, ktorí bojovali v československých légiách. Uviedli sme tam také mená ako generáli Malár, Kristín, či spisovatelia Tajovský, Jesenský a samozrejme aj Štefánika. Prišiel len predseda parlamentu B. Kollár a pár poslancov. Vládni ministri chýbali. Spomenula si Matica. Slovenskí legionári boli z našej histórie už takmer vymazaní. A takto by som mohol pokračovať ďalej. A ako sa nám odvďačil štát? Napriek tomu nás štát okliešťuje a pod novým vedením ministerstva kultúry nám vzal tento rok takmer 400 tisíc eur zo štátnej dotácie…
A útoky sa stupňujú aj na vieru. Na kresťanstvo, na kresťanské cirkvi, ktoré u nás pôsobia. Začínajú silnieť hlasy na odluku cirkvi od štátu. Pritom cirkev je v každej dedinka prítomná a šíri dobro a morálku – dnes tak dôležitú – pre každého z nás. My v Matici slovenskej sa nedáme a budeme ďalej pracovať pre národ. A nezabudneme ani na odkaz Mikuláša Klimčáka, ktorý bol členom Matice slovenskej, ktorá mu v roku 2011 za jeho celoživotné dielo udelila Zlatú medailu Matice slovenskej. Hovorím to nielen ako správca Matice slovenskej, ale aj ako šéfredaktor Slovenských národných novín, ktoré častokrát zverejňujú fotografické zobrazenia jeho diel. Verím, že spoločne budeme čeliť mnohým negatívnym spoločenským javom, upozorňovať na ne a zápasiť za normálnu spoločnosť, v ktorej láska k Bohu a láska k národu nie je ostragizovaná“.
PaedDr. Miroslav Holečko, predseda Spoločnosti svätého Gorazda, predseda Prezídia Matice slovenskej: „ Starí Slováci obohatili európsku a všeľudskú civilizáciu, európske i svetové kultúrne dedičstvo originálnym kultúrno-civilizačným vkladom už v IX. storočí. Bolo ním vlastné písmo (hlaholika), vlastné písomníctvo, literatúra, kultúra, školstvo aj vysoké – základ rozvoja našej národnej vzdelanosti. Ďalej povýšenie staroslovenčiny na bohoslužobný jazyk – štvrtý v Európe, užívaný aj v literárnej tvorbe, v prekladoch, v tvorbe zákonov, v diplomacii. Mali sme prvý preklad Knihy kníh – Biblie do jazyka našich predkov Slovenov, ale aj ďalších liturgických a literárnych textov, cirkevný zákonník i občiansky zákonník, samostatnú cirkevnú provinciu, vlastný štátny útvar. Stalo sa tak vďaka apoštolskému, inkulturačnému, kultúrnemu, pedagogickému, právnickému, diplomatickému a štátnickému dielu intelektuálov Gorazda, Cyrila, Metoda i ďalších vzdelancov a našich panovníkov – Pribinu, Rastislava, Svätopluka, Koceľa, Mojmíra II. Toto dielo výrazne prispelo k prehĺbeniu kristianizácie našich predkov, k vytvoreniu ich identity a štátnosti. Toto dedičstvo otcov je zároveň jedinečným národným fenoménom kresťanského nehmotného kultúrneho dedičstva, ktoré sme my – jeho dediči – povinní ochraňovať, zveľaďovať a zachovať pre ďalšie generácie Slovákov a národností, ktoré Slovensko považujú za svoju vlasť a uvedené civilizačné hodnoty za obohacujúce ich identitu a spolupatričnosť so štátotvorným národom. Toto dedičstvo otcov zároveň tvorí fenomenálny prameň našich národných, kultúrnych i kresťanských tradícií, vzdelávania a výchovy k vlasti, štátnosti, formovania historického vedomia, národného a kresťanského povedomia a patriotizmu, základov nášho hrdého slovenstva, slovanstva a zdravého európanstva.
S majstrom Mikulášom Klimčákom ma spájalo dlhoročné priateľstvo. Boli to nezabudnuteľné, mnohokrát siahodlhé stretnutia v jeho ateliéri, debaty –aj spory (MK bol Ich veľmajstrom), ale nakoniec sme sa v mieri rozchádzali, no ďalšie stretnutie bolo na vlas podobné… Bol aj pre mňa vzorom Mariánskej úcty. Ja som ho zase získal za horlivca svätogorazdovskej tradície, (nedalo mi to takmer nijakú námahu, nedal mi žiadnu ikonu sv. Gorazda, mám ich v srdci, najmä tie, v ktorých na moju prosbu opravil – premaľoval bohemizmus staroslov(i)ensky na staroslovenský) urobil teda, veľmi ťažko terminologické ústupky na ikonách prvého po mene známeho svätca slovenského pôvodu Gorazda, priameho nástupcu sv. Metoda na arcibiskupskom stolci a na poste rektora vzdelávacej inštitúcie Slovákov, podobnej dnešným univerzitám, ale pocítil som nielen jeho súhlas, ale aj určité zadosťučinenie. Veľmi sa mi do pamäti vryli spomienky na naše spoločné potulky po chrámoch a iných sakrálnych objektoch nášho spoločného rodného kraja – Zemplína, ktoré obohatil majster Klimčák svojimi artefaktmi nevšednej, nezameniteľnej hodnoty.
Podľa viacerých zdrojov (už aj uvedených – vo Wikipédia, časopisu Slovo, webstránka . Gréckokatolíckej eparchie a i.) sa Mikuláš Klimčák narodil 16. novembra 1921 v gréckokatolíckej rodine v Humennom. Patrí medzi najväčších a najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov. Študoval na nábytkárskej priemyslovke, kde si jeho talent všimol jeho učiteľ kreslenia akademický maliar Jozef Chovan, ktorý sa mu venoval aj mimo vyučovacích hodín. Po vo vojnových rokoch 1943 – 1945 vstúpil na vysokoškolskú pôdu a výtvarné oddelenie Slovenskej vysokej školy technickej a pokračoval v štúdiu u Maxa Schurmanna a Jána Mudrocha, neskôr na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe u profesorov Františka Tichého a Josefa Nováka, ktorú ukončil v roku 1948. Od svojich rodičov dostal do vienka talent, ktorý sa veľmi skoro prejavil. Základným faktorom umeleckého formovania v úzkej symbióze s vlastným hlbokým kresťanským svetonázorom a filozofiou boli uvedené štúdia v Bratislave a Prahe. Po štúdiách tento hĺbavý, vážny, sústredený, pritom citlivý umelec dva roky pôsobil na rodnom východnom Slovensku. V roku 1950 odchádza do Bratislavy, kde žil a pracoval do 94-tého roku svojho života. Zomrel 2. marca 2016, pochovaný je na Ondrejskom cintoríne vedľa Gréckokatolíckeho chrámu Povýšenia vznešeného a životodarného kríža, ktorý pravidelne navštevoval počas svojho úctyhodného veku života.
S pomocou brata Jána vytvoril množstvo náboženských i profánnych diel, s širokej palety techník – od jednoduchých kresieb tušom, lavírovaných kresieb cez grafiku, maľbu temperou, olejomaľbu, akryl, fresky, textilné techniky – artprotisy, tapisérie, gobelíny, textilné koláže, ikony, mozaiky, betónové a kovové reliéfy, drevené objekty, intarzie, sgrafitá až k vitráži. Bol umelcom v najhlbšom význame slova – tvorivou činnosťou, mysľou a srdcom. Žil úctyhodných 94 rokov ako osamelý dub uprostred chudoby ducha i tela a spoločenské víry a víchrice ho neodklonili od toho podstatného.
S jeho dielami (freskami, ikonami, olejomaľbami, vitrážami, vnútorným zariadením…) sa môžeme stretnúť v chrámoch a posvätných miestach nielen Gréckokatolíckej, ale aj Rímskokatolíckej cirkvi. Je autorom pôvodného sarkofágu, v ktorom boli uložené ostatky bl. biskupa mučeníka Pavla Petra Gojdiča. Mikuláš Klimčák sa zúčastnil na viacerých celoslovenských výstavách a súťažiach. V rokoch 1985-1986 sa zúčastnil viacerými výtvarnými dielami na putovnej výstave „Počiatky slovenských dejín a prejavy veľkomoravskej tradície“ vo výtvarnej a literárnej tvorbe v Bratislave, Komárne, Martine a Košiciach. Jeho diela upozornili na seba a vyvolali v širokej verejnosti a tlači široký ohlas.
Z personálnych výstav treba spomenúť výstavy v Bratislave a Košiciach, Komárne, Nitre , Humennom , Prahe, Berlíne, Moskve a i Diela Mikuláša Klimčáka sa nachádzajú v slovenských múzeách, galériách, súkromných zbierkach. Gobelíny a obrazy zdobia priestory vrcholných inštitúcií Slovenskej republiky. Šesť metrov dlhý a takmer tri roky tkaný gobelín Byzantská misia na Veľkej Morave skrášľuje historické múry Bratislavského hradu. Nesmrteľný bájny vták Fénix zvečnený majstrom do artprotisu visí v Národnej rade slovenskej republiky. Je to jeho dar parlamentu pri príležitosti vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.
Jeho mimoriadne bohatá umelecká tvorba bola ocenená rôznymi významnými oceneniami. Pre ilustráciu uveďme – Konferencie biskupov Slovenska na návrh jej Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru mu roku 2003 udelila Cenu Fra Angelico, v roku 2007 ho emeritný pápež Benedikt XVI. vymenoval za rytiera Rádu sv. Silvestra a v roku 2011 mu Matica slovenská udelila Zlatú medailu Matice slovenskej sv. Cyrila a Metoda za celoživotnú pronárodnú činnosť a tvorbu. V tom istom roku mu prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil štátne vyznamenanie – Medailu prezidenta Slovenskej republiky a vladyka Ján Babjak SJ mu odovzdal Medailu bl. biskupa Gojdiča.
Účastníci bratislavskej spomienky sa po jej ukončení odobrali k hrobu majstra Klimčáka, aby mu modlitbami, vencom a národnými piesňami vzdali hold za dielo a lásku slovenskému národu u iných výtvarných slovenských umelcov nepoznanú. Podujatie venované autorovi – najväčšieho diela inšpirujúceho a zároveň mapujúceho, dokumentujúceho cyrilo-metodskú a svätogorazdovskú tradície Slovákov – sa konala pod záštitou vladyku Mons. Petra Rusnáka, bratislavského eparchu, JUDr. Mariána Gešpera, predsedu Matice slovenskej a exprezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča, ktorý prevzal záštitu aj nad ďalšími odborno-spomienkovými podujatiami venovanými velikánovi slovenskej národnej a kresťanskej kultúry.
Miroslav Holečko, autor projektu aktivít Storočnice nedožitých narodenín veľmajstra Mikuláša Klimčáka
0.0°C
