Turecko bolo opäť zapletené do ďalšieho bezohľadného systému obchádzania sankcií USA voči Iránu, píše The Natonal Interest. V nadväznosti na exkluzívnu správu, ktorú začiatkom decembra tohto roku uverejnil portál Politico, ministerstvo financií USA uvalilo sankcie na Sitkiho Ayana, tureckého podnikateľa a známeho tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, za to, že umožnil “predaj ropy v hodnote stoviek miliónov dolárov pre iránske Islamské revolučné gardy-Qods Force (IRGC-QF)”.

Pretrvávajúca tolerancia Ankary ako jurisdikcie, ktorá porušuje sankcie voči Teheránu, sklame tých, ktorí považovali tureckú podporu Ukrajine a nedávne urovnanie politických vzťahov s Izraelom za prejav obnovenia strategických vzťahov a identifikácie so Západom, myslí si The Natonal Interest. Čo je však ešte pikantnejšie, je to úder teórii, že Turecko Recepa Tayyipa Erdogana môže slúžiť ako trvalá kontrola voči Iránskej islamskej republike. Keďže Bidenova administratíva sa teraz zdráha prijať nástroj sankcií proti Iránu kvôli represiám klerikálneho režimu voči demonštrantom, prehlbovaniu vojenských väzieb s Ruskom a vývozu bezpilotných lietadiel do Ruska a stupňujúcemu sa atómovému programu, musí sa vyrovnať s trpkou realitou, že nezákonný predaj ropy zakrytý Ayanovými obchodnými sieťami v členskom štáte NATO pomohol udržať nad vodou teroristické operácie Teheránu.

Ayan údajne v marci 2021 viedol tureckú obchodnú delegáciu na stretnutí s iránskymi predstaviteľmi, na ktorých boli uvalené sankcie, pričom cieľom oboch strán bolo pokračovať v pašovaní “iránskej ropy kupcom v Číne a Rusku s cieľom získať finančné prostriedky pre teroristických zástupcov Teheránu”. Západné hodnotenia, o ktorých prvýkrát informoval portál Politico, tvrdia, že Teherán s pomocou skupiny ASB, ktorá má globálne operácie a ktorej predsedá Ayan, dokázal za menej ako dva roky podporiť svoj teroristický aparát sumou odhadovanou na 1 miliardu USD. Západní diplomati sa domnievajú, že z týchto peňazí profitovala najmä iránske Islamské revolučné gardy-Qods Force, ktorá je sankcionovaným mozgovým trustom stojacim za zoskupením zástupcov Teheránu známym ako “os odporu”, ktorého členom je aj libanonský Hizballáh, ďalší sankcionovaný zástupca teroristov. Iránske Islamské revolučné gardy-Qods Force aj libanonský Hizballáh majú celosvetový dosah, ktorý siaha od únosov a pokusov o atentát cez pašovanie drog až po materiálnu podporu iných teroristických skupín.

Ayan nie je obyčajný turecký podnikateľ, ktorý sa zrazu ocitol v spojení s pašerákmi Iránskych Islamských revolučných gard-Qods Force. Uniknuté dokumenty odhaľujú predchádzajúce podnikateľské zámery Ayanových spoločností a Iránu, ktoré sa snažili dostať plyn do Európy. V Turecku však Ayanove väzby siahajú až na vrchol. Politico uvádza, že Ayan a Erdogan ako tínedžeri navštevovali rovnakú náboženskú školu (Imam Hatip) v Istanbule a neskôr sa medzi nimi prepletali osobné a profesionálne väzby. Ayan bol napríklad údajne kritický pri utajovaní Erdoganovho vlastníctva tankera za 25 miliónov dolárov, ktorý dostal v roku 2008. Ayanovo meno sa objavuje aj v tajných telefonických rozhovoroch medzi Erdoganom a jeho synom Bilalom Erdoganom v roku 2014, v ktorých boli títo dvaja zapletení do vyšetrovania úplatkárstva, ktoré nebolo stíhané.

Aby bolo jasné, Erdoganova vedomosť, zapojenie alebo potenciál profitovať z operácií spoločnosti Ayan s Iránom zostáva neznámy, ale pokračovanie nezákonnej finančnej činnosti prostredníctvom širokej siete front v Turecku v prospech Iránu pripomína inú turecko-iránsku schému porušovania sankcií, ktorá dosiahla samotného Erdogana.

Len pred tromi rokmi obvinili americkí prokurátori z južného okresu New York banku Halkbank, významnú finančnú inštitúciu napojenú na turecký štát, z podvodu, prania špinavých peňazí a ďalších porušení sankcií v súvislosti s údajnou účasťou banky na schéme, ktorá Teheránu priniesla zakázané finančné prostriedky v odhadovanej výške 20 miliárd dolárov. Tieto prostriedky, známe ako schéma “plyn za zlato”, pomohli Teheránu obísť vrchol sankcií USA pred uzavretím jadrovej dohody (2011 – 2012) prostredníctvom nákupu zlata, ktorý sa údajne uskutočnil v mene iránskej vlády s využitím príjmov z predaja iránskej energie na tureckých účtoch. Čo je však horšie, od polovice roka 2013, keď sa o tejto výmene a medzerách, ktoré ju umožňovali, dozvedel Kongres USA, sa obchod maskoval použitím humanitárnych výnimiek v americkom sankčnom práve na potraviny a lieky, o ktorých sa neskôr zistilo, že nikdy neboli dodané.

Práve počas súdneho procesu s Halkbank a následných odhalení bol Erdogan usvedčený z toho, že schválil rozvíjajúci sa systém únikov. Od vynesenia rozsudku, ktorý bol viazaný na zdĺhavý odvolací proces, Erdogan odmeňoval vybraných porušovateľov sankcií, zatiaľ čo turecká vláda sa snažila, aby sa prípad ututlal vzhľadom na nepríjemnosti, ktoré táto záležitosť spôsobila vo vzťahoch medzi Ankarou a Washingtonom, ako aj na obrovské pokuty, ktoré by mohli byť banke uložené, čo by malo následný vplyv na celé turecké hospodárstvo.

Aj keď by sa turecké firmy po tejto skúsenosti mali vyhnúť nezákonným obchodom s Iránom, aktivity siete Ayan dokazujú opak. Prečo by sa teda Turecko naďalej cielene zapájalo do podobných akcií?

Podľa The National Interst, merkantilizmus predstavuje jednu z možných odpovedí. Na papieri sa Turecko počas druhej polovice Trumpovej vlády (2018-2020) zbavovalo iránskej energie, aby sa vyhlo sankciám. Ale to, že Ankara diverzifikovala dovoz energií, neznamenalo, že jej aktivity mimo účtovníctva sa zastavili. V skutočnosti, keď sa tlak sankcií na Irán stupňoval a formálny obchod klesal, turecké firmy tolerujúce riziko – ako napríklad tie zo siete Ayan – mohli vycítiť väčšiu príležitosť zarobiť si tým, že pomôžu svojmu susedovi prelomiť sankcie.

Na strategickej úrovni a v súčasnosti by takéto firmy podporovalo presvedčenie, že Západ potrebuje Turecko viac ako kedykoľvek predtým a bude pravdepodobnejšie, že prižmúri oči nad akýmikoľvek korupčnými podnikmi. Turecko už zohralo významnú úlohu pri dodávkach bojových bezpilotných lietadiel ukrajinským silám, aby odolali ruským útokom a zneškodnili ich. Taktiež sa stalo (a rýchlo sa stavia do pozície) sprostredkovateľom medzi Ruskom a Ukrajinou. Turecko už pomohlo uľahčiť dodávky ukrajinského obilia, čím zabránilo celosvetovej potravinovej a hospodárskej kríze. Užitočnosť týchto krokov mohla Erdogana povzbudiť, aby hral so Západom tvrdú hru aj v iných oblastiach, a to bez akýchkoľvek nákladov. Napríklad Turecko je teraz jedinou krajinou v NATO, ktorá bráni vstupu Fínska a Švédska do aliancie.

Podľa The National interst, to isté možno povedať o nedávnych zmenách v tureckej zahraničnej politike týkajúcich sa Iránu a regiónu. Obnovenie diplomatických vzťahov s Izraelom a náprava vzťahov so Saudskou Arábiou (po tom, čo najprv rozbila Abrahámske dohody) a zmarenie iránskych spravodajských a teroristických operácií na tureckom území (po tom, čo najprv urobila z Turecka pre tieto sily povolenú jurisdikciu) by mohli vzbudiť dojem dôležitosti Turecka pre stabilitu a poriadok v regióne. Aby sme však nezabudli, tieto kroky môže ľahko zvrátiť sám Erdogan, ktorý ovláda obraty v tureckej politike. V tomto smere sa tieto kroky lepšie vysvetľujú domácou politikou ako geopolitikou. Zdá sa, že Erdogan chce nazbierať sériu zahraničnopolitických “víťazstiev” ochladením vybraných regionálnych kríz v období pred svojou domácou kandidatúrou na znovuzvolenie v roku 2023, ktorá sa zhoduje so stým výročím vzniku Tureckej republiky.

Do hry vstupuje vplyv porušenia Ayanových sankcií. Žiadny príbeh o turecko-iránskych vzťahoch nie je úplný bez zmienky o premenlivej a rozdelenej spolupráci a súťaži medzi Tureckom a Iránom za posledné štyri desaťročia. Ale čistý výsledok toho, že Turecko sa stalo centrom pre obchádzanie sankcií a ručenie za terorizmus zo strany Iránu, znamená, že paradigma “nepriateľa” na opis bilaterálnych vzťahov sa môže čoskoro ukázať ako zastaraná. Inak povedané, iránski riadiaci pracovníci sa nemusia obávať, že turecké sily bombardovali Hizballáh v Sýrii, ak Turecko stále pomáha Iránu nezákonne získavať príjmy na podporu jeho najúspešnejšieho zástupcu.

Podľa The National interest, to je dôvod, prečo tradičné zahraničnopolitické opatrenia používané na posúdenie stavu iránsko-tureckých vzťahov – ako napríklad ich historické a etno-sektárske nepriateľstvo, oblasti strategického súperenia (Levanta, Mezopotámia alebo Kaukaz), regionálne spojenectvá alebo dokonca meniace sa obchodné modely – dnes nepostačujú na pochopenie väzieb medzi Ankarou a Teheránom.

Tvorcovia politík preto musia venovať viac pozornosti tomu, ako by sa Turecko a Irán mohli naďalej pokúšať rozvracať formálny finančný systém prostredníctvom pochybných obchodných praktík, než sa sústrediť na ciele ich nadštandardného obchodu, pokračuje The National Interst. Napríklad, hoci si obe krajiny želajú mať formálnu obchodnú bilanciu vo výške 30 miliárd USD ročne, vzhľadom na históriu porušovania sankcií musí každé hodnotenie turecko-iránskych hospodárskych väzieb zohľadňovať politické prepojenie, ktoré turecké banky, podniky a dokonca aj osoby angažujú s Iránom, ako aj rast podnikov vlastnených Iráncami v Turecku, iránske akvizície tureckých nehnuteľností a programy predaja tureckého občianstva.

Napriek tomu, že Spojené štáty zaviedli jedny z najtvrdších sankcií v histórii voči protivníkovi, podkopávajú svoju vlastnú podporu poriadku založeného na pravidlách, ako aj silu dolára ako nástroja národnej bezpečnosti vždy, keď nechajú svoje sankcie atrofovať alebo neprijmú následné opatrenia v prípade porušenia sankcií. Preto by označenie Ayana a jeho siete malo byť podnetom pre ministerstvo financií na oveľa rozsiahlejšie vyšetrovanie iránskych systémov obchádzania sankcií prostredníctvom Turecka, ako aj miery, do akej turecký štát mohol takúto činnosť povoliť alebo umožniť, myslí si The National Interst. Naopak, nečinnosť vlády USA by mohli iné mocnosti – či už priateľské alebo nepriateľské – vnímať ako prejav slabosti a využiť ju.

Bidenova administratíva by mala ďalej poveriť ministerstvo financií a všetky príslušné orgány, aby v čo najväčšej možnej miere vyšetrili peňažné toky, ktoré umožnila sieť Ayan, a konkrétne teroristické organizácie, ktoré financovali, s cieľom zabrániť prebiehajúcim a odrádzať od budúcich pašeráckych operácií, pokračuje vo svojom odporúčaní The National Interst.

Niet pochýb o tom, že Spojené štáty sa v súvislosti s problémami, ktoré vyvolal konflikt na Ukrajine, snažia, aby Turecko bolo na ich strane. Je však najvyšší čas, aby si tvorcovia politiky uvedomili, že pokiaľ Turecko bude naďalej umožňovať protivníkom, ako je Irán, vyhýbať sa americkým sankciám, bude spojencom už len na papieri, uzatvára svoju úvahu na túto tému The National Interst.