„Podobne ako pri iných veciach, aj tu sa stretávate s tým, že aj dobromyseľní a inak vcelku chytrí ľudia z tohto okruhu, majú predstavu, že teraz všetko bude chvíľu trochu inak,“ napísal exminister v úvode svojho rozsiahleho príspevku. Dodal, že konkrétne má na mysli tých lepších z tých tradičných novinárov. „A niekedy v budúcnosti sa to zase vráti do akéhosi normálu. Aj vzťahy politikov k médiám, aj postoje politickej scény k verejnoprávnym médiám…,“ napísal.
“Nevráti. Svet sa značne zmenil, a v ňom aj postavenie médií”
Samozrejme, podľa politika by bolo veľmi naivné predstavovať si minulosť tak, že kedysi existoval nejaký zlatý vek plne nezávislej, nestrannej žurnalistiky.
„Vždy to bolo tak, že (v “tradičných demokraciách”) do obsahu hovorili majitelia, vláda a korporátne štruktúry,“ uviedol.
„Korporáty si napríklad skryto objednávali “vedecké štúdie”, ktoré sa niekedy viac, niekedy menej maskovali ako nezávislé. A tak prenikali do všeobecného obsahu…,“ napísal. Doplnil to o príklad : presvedčenie, že “raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa” pustila do obehu ako výsledok údajne vedeckej štúdie firma vyrábajúca Kellog’s Cornflakes.
Dialo (a deje) sa to najmä v USA. „Už pred dlhými desaťročiami tam vznikli výrazy ako “astroturfing”. Ide o zakladanie akože nezávislých združení, v skutočnosti na objednávku nejakej veľkej firmy, aby cez médiá tlačili nejakú agendu. Podobne bol obsah médií silno ovplyvňovaný cez reklamu . Takto vytvorili “tradičné” zvyky, ako obdarúvanie blízkych darčekmi na Vianoce.“ napísal Draxler.
Elity
Uviedol, že okrem toho boli médiá, aj v západných krajinách, pomerne silno centralizované. Na jednej strane to vyplývalo z ekonomických parametrov – vybaviť tlačiareň a distribučnú sieť pre celoštátny denník nebolo také finančne jednoduché. A na druhej z technických parametrov – vo svete analógového rozhlasového a televízneho signálu sa väčšine vlád darilo vcelku dobre kontrolovať, kto dostal licenciu na využívanie nejakej vlnovej dĺžky.
„Okrem toho v mnohých krajinách hrali svoju rolu aj spoločné záujmy pomerne homogénnych elít. A tak nebolo také ťažké médiám povedať, že niečo je napríklad v záujme krajiny na medzinárodnej úrovni či v záujme bezpečnosti. A médiá to rešpektovali,“ uviedol.
Doplnil to o typický príklad: Počas Kubánskej krízy vláda USA z dôvodov medzinárodného práva nechcela, aby sa o jej blokáde ostrova hovorilo ako o blokáde (čo je vojnový akt). A tak vymysleli na celú situáciu slovo karanténa. „ A povedali médiám, aby ho používali. Tie to plne rešpektovali,“ napísal Draxleer.
V tomto prípade, ak sa niekto posmieva z toho, že ruské médiá dlho rešpektovali želanie Kremľa označovať konflikt na Ukrajine ako “špeciálnu vojenskú operáciu” a myslí si, že je to niečo príznačné pre Rusko – „Tak dáva akurát tak najavo svoju naivitu spojenú s nevzdelanosťou,“ vyjadril sa exminister.
Pripomenul, že vlády tiež vo všeobecnosti kontrolovali naratívy. Vyplývalo to z toho, že mali od vojny silné páky na mnohé štruktúry – napríklad vedecké. Tiež v mnohých oblastiach bol materiálny pokrok tak zjavný, že ľudia mali prirodzenú dôveru vo vedu, v medicínu, v moderný priemysel a podobne. „Napríklad poškodenia z očkovania boli oveľa rozšírenejšie ako dnes, ale jeho prínos ako celku málokto hlasno spochybňoval,“ dodal.
„Čiže, pomerne centralizované, mocenskými štruktúrami pomerne efektívne ovplyvňované médiá,“ zhrnul.
Model fungoval- do istej miery
„Napriek tomu ten teoretický obraz médií, ktorý postupne vznikol do určitej miery fungoval,“ napísal. Na mysli mal médiá, ktoré boli ochotné prinášať aj správy nechutiace moci, pravidlá overovania faktov, chránenia zdrojov, atď…
Pripomenul napríklad obdobie revolty 60. rokov , ktoré otvorilo vráta. Obdobie bolo plné neohrozených novinárov, ktorí občas nasadzovali kariéru, občas dokonca fyzické bezpečie, aby odhalili niečo nekalé.
Niektoré zo žurnalistických mýtov sú skôr mýtmi. „Napr. vo Watergate v skutočnosti do značnej miery išlo o boj Wall Streetu proti jednému z posledných politikov tradičného razenia. „Ale odhalenia ohľadom Vietnamskej vojny či podpory ultrapravicových hrdlorezov v nicaragujskej občianskej vojne americkou vládou, podobne ako taká Spiegel aféra v Nemecku a mnohé a mnohé ďalšie prípady boli reálnymi hrdinskými príbehmi jednotlivcov odhaľujúcich pravdu (a korupciu, a nekalé praktiky mocných a podobne),“ ozrejmil.
Zmena prichádza (1. časť): bulvár, satelitná TV, káblovka a nakoniec internet
Draxler píše, že takéto fungovanie médií sa ale postupne začalo meniť. Najprv prišiel bulvár.
„Iste, klebetníky existovali už stáročia, a desaťročia existovali aj periodiká venujúce sa čisto senzačným článkom bez ohľadu na pravdivosť obsahu. Ale moderný bulvár je niečo iné, je nielen komerčným ale aj politickým projektom tzv. Novej pravice,“ napísal.
Draxler to pomenoval : „To je hnutie plutokracie za vytvorenie špecifických režimov, so špecifickými naratívmi. Režimov, ktoré mali poraziť to, čím západne spoločnosti žili v prvých povojnových dekádach.“
„ Ide o silné odborové hnutia, pomerne silné vládne štruktúry (silný politik je typickým mocenským rivalom plutokrata – preto plutokracia), silné ľavicové strany (a štrajky, protesty, zasahovanie vlád do rôznych oblastí podnikania),“ uviedol.
Pripomenul, že nová pravica hlásala dereguláciu, privatizáciu… Platila a platí katedry ekonómie popredných univerzít, think tanky, atď… A to z dôvodu : „ Aby sa hlásalo, že prosperita môže existovať len vo svete plne otvorenom pre pohyby kapitálu (ktorý tak uniká kontrole jednotlivých vlád)…. Existovať vo svete deregulácie ekonomiky – ekonomiky silne riadenej finančnými mechanizmami… A že najväčší problém spoločnosti je zvyčajne politická korupcia, na ktorú by mali dohliadať nezávislé občianske združenia, benevolentne platené darcami (korporátmi).“
„Naopak, korporátna korupcia v deregulovanej spoločnosti už z definície neexistuje, veď ak za niečo otvorene platíte, nejde o korupciu,“ozrejmil.
Uviedol, že druhou stranou mince bol projekt lumpenproletarizácie, a to jednak svojími ekonomickými faktormi a jednak tými kultúrnymi.
„Tu sa práve dostávame k budovaniu bulváru ako spôsobu ako kompletne ovládnuť veľké časti spoločnosti nepolitickými témami, zotročiť si inak pozitívne emócie, ktoré sa využijú na hodnotovo sploštené ale emočne nabité články. Bulvarizácia je jednou z najefektívnejších foriem spoločenskej kontroly a jeden z najúspešnejších projektov Novej pravice,“ myslí si Draxler.
Ďalšie zmeny v mediálnom prostredí priniesol vývoj nových technológií.
„Satelitné vysielanie znamenalo, že zrazu tu okrem tradičných, serióznejších televízií boli kanály mimo priamej kontroly vlád, so “zábavnejším” obsahom. To isté sa týkalo káblovej televízie, ktorej rozmach prišiel hneď nato,“ pripomenul.
No a nakoniec, oveľa postupnejšie, prišiel internet. To je ale trochu iný vývoj, na jednej strane dlho paradoxne demokratický, v ostatných rokoch ale rapídne podliehajúci centralizovaným formám ekonomickej moci.
Zmena prichádza (2. časť): manipulácie už nie sú len reklama a občasný astroturfing, manipulované je všetko
Paralelne s práve opísaným vývojom sa rozvíjali aj techniky manipulácie naratívov. „Nie nadarmo je dnes v typickej západnej metropole viac ľudí zamestnaných v PR sektore ako v médiách,“ napísal.
Bežný človek si, samozrejme, vôbec neuvedomuje, ako podrobne sa pripravujú tlačové správy a tlačovky, komunikačné kampane. Koľko peňazí do toho ide. „A najviac sa týmto aktivitám venujú korporátne štruktúry, ktoré za ostatné desaťročia vďaka nového prostrediu výrazne narástli (spomínante si na program Novej pravice?),“ uviedol.
Má to aj politické dôsledky.
„Najlepšie je to ilustrovať na práve prebiehajúcich konfliktoch. Hoci jeden z nich zabil za pár týždňov viac civilistov ako druhý. Priniesol najväčšie hladovanie civilného obyvateľstva v dôsledku priamej vojenskej akcie vysoko priemyselnej krajiny od 2. svetovej vojny. Tieto dva prebiehajúce konflikty majú v médiách veľmi rozdielny obraz,“ napísal.
„Pritom sa ani nedá povedať, že sa niečo čitateľom a divákom extrémne zatajuje. Len sa k tomu inak formujú naratívy,“ pokračoval.
„Ak ste kedysi chceli citovať nejaké správy z Izraela, odvolali ste na na denník Harec (v ang. transkripcii Haaretz). Pred rokmi sa ale v článkoch o Izraeli zrazu začal všade, akoby na pokyn citovať iný, nový denník Times of Israel. Druhý denník má majiteľov s jasne politickou agendou. A, ako zázrakom, takmer naraz sa stal hlavným zdrojom veľkej časti “nezávislých” médií vo svete,“ uviedol Draxler.
No a takto to funguje aj v iných prípadoch. „Médiá sú silne ovplyvňované konkrétnymi klikami, ktoré si na to vytvárajú konkrétne štruktúry, často sa odvolávajúc na snahu o zabezpečovanie objektívnosti, transparentnosti či kontroly faktov.V tomto boji o vplyv často víťazí ten, kto do toho tvorenia vplyvových štruktúr je proste schopný vrhnúť viac peňazí,“ uviedol.
Fáza 3: nezávislý internet a nezávislý občan
Draxler uvádza, že posledným kamienkom do tejto mozaiky je fungovanie sociálnych sietí, čo je obrovský paradox modernej spoločnosti.
„Ak chcete byť dobre informovaný, vzdelaný, alebo vyhľadávate veľa zdrojov obohacujúcej zábavy, žijete v najlepšej etape ľudstva. Lebo k tomuto všetkému máte extrémne bohatý prístup, ak máte prístup na internet. A obrovské množstvo ľudí vďaka tomu žije oveľa obohacujúcejší život, než aký by mali pár rokov dozadu,“ napísal.
„Ale na to, aby ste z týchto možností vedeli čerpať, treba určitú mentálnu výbavu,“ myslí si.
„ Nie, fenomén hoaxov, internetového vitriolu a podobne nie je nijako nový , ale ani prekvapujúci vo svojich konkrétnych formách. Len stačilo niektorým ľuďom dať kanály na sebavyjadrenie,“ napísal.
Čo je podľa politika podstatné – v tomto prostredí sa zotročení ľudia sami radi podieľajú na svojom zotročovaní, mentálnom. „Sotva niekedy uvidia za dymovú clonu intelektuálskych diskusií o fake news – a za tou clonou je plutokracia spokojná, že spoločnosť má o čom diskutovať, náruživo, a masy robia presne to, čo plutokratom vyhovuje – nič. Volia jednu plutokratickú kliku proti druhej (Trump vs Biden) a myslia si, že menia systém,“ uviedol.
„Stačilo im na to dať k dispozícii sociálne siete. A tie jemne, veľmi jemne regulovať. Jemne ale extrémne efektívne,“ uviedol.
Politika dnes už nie je politikou stabilných záujmov
Draxler uviedol príklad – pred tridsiatimi rokmi robotník v Taliansku či Británii volil svojich zástupcov v značnej miere bez ohľadu na to, či mu boli nejako osobne sympatickí. Potreboval, aby presadzovali jeho záujmy, a tie boli dané jeho konkrétnym zamesntnaním a technicky ich formulovali napríklad odbory. „Dnes sú stále, stabilné zamestnania, takisto ako zamestnania s veľmi špecifickými kvalifikačnými nárokmi skôr luxusom. Odbory po zmiznutí veľkých priemyselných celkov hrajú len okrajovú rolu,“ dodal.
„A tak sú médiá (mainstream, alternatíva, individuálne internetové kanály), dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Moc záleží takmer čisto od toho, ako viete ovládnuť rôznorodé kanály a získať čo najväčšiu časť tej všeobecnej masy vo voľbách na svoju stranu,“ napísal.
Záver
„Nie nadarmo nielen fungovanie médií, ale celkovo hospodárstva viacerí bystrejší myslitelia dnes volajú neofeudalizmom. Niežeby ešte neexistovali pravidlá objektívnosti a férovosti. Do značnej miery sa stále dodržiavajú, v častiach mediálnej práce. Ale zároveň sú médiá hlavne políčkami na šachovnici ovládania spoločnosti. A tak sa to aj berie,“ uviedol.
V nových pravidlách hry podľa politika je, že ak chcete politickú moc, je len prirodzené, že to musíte urobiť cez agresívnu komunikáciu prostredníctvom čo najväčšieho množstva mediálnych kanálov. „Preto sa elity malých aj veľkých štátov bijú o mediálny vplyv ako nikdy. Pretože naozaj silné a objektívne médiá už takmer neexistujú. Naopak, všetko je na predaj a na ukoristenie. Ak niečo neovládneme my a naša elita, ovládnu to naši protivníci,“ tvrdí.
Toto si už dostatočne veľa ľudí uvedomilo aj tu doma. „Dnes už na domácej pôde neplatí, tak ako ešte pomerne nedávno, že sa médiá síce nepáčia, ale aspoň rešpektujú. Naopak, dnes už je to: ak dokonale neovládneme my tie naše, tak nás cez ne zožerú iní, veľkí hráči spoza hraníc,“ napísal.
Uviedol, že je to akýsi studený svet pre tých, ktorým sa celkom páčil ten romantický ideál dokonale nezávislých redakcií, šíriacich fakty a žijúcich určitým étosom osvietenstva.
„Štáty, ktoré majú šťastie na aspoň nejakých prežívajúcich štátnikov na politickej scéne sa tak môžu spoliehať aspoň na určitú ochranu tradičných štátnych (verejnoprávnych médií). Pretože za tie bašty objektivity a racionality bojovať treba,“ uviedol.
„Ale inak je to dnes. Najmä ten boj o moc a vplyv. Politici tu, podobne ako inde, už vlastnou skúsenosťou dospeli k poznaniu, že médiá sú dnes ovplyvniteľné a manipulovateľné a teda ak ich necháte tak, dávate šancu svojim protivníkom, aby ich ovplyvnili, manipulovali, prípadne si ich priamo kúpili a používali proti vám,“ napísal.
V závere príspevku uviedol:„ Je to boj a bude to boj. Aj u nás. A redakcie, ktoré sa nepridajú na mocensky razantnejšiu stranu, ho väčšinou prehrajú.“
Prečítajte si tiež :
Môj profil 
Predplatné
.jpg)
